Flowers of Manchester

Táto sekcia je venovaná večnej pamiatke všetkým obetiam leteckej tragédie v Mníchove..

 

Píše sa 6. február/únor 1958. Celým svetom otriasla jedna z najväčších tragédií v dejinách futbalu.

Po neúspešných pokusoch o vzlietnutie sa stalo to, čo nik nečakal… 10437019_786427884745474_1028068603854659654_n


Pred tragédiou

 

Vtedajšiemu futbalu vládol silný Real Madrid. Na krk mu však dýchal Manchester United, ktorý mal síce mladý káder, ale jeho hodnota bola, vtedy neuveriteľných, 350 tisíc libier. United v prvom kole Európskeho pohára (obdoba dnešnej Ligy Majstrov) porazili súhrnným výsledkom Duklu Praha 3:1 a išli do štvrťfinále. Tam ich čakala, vtedy veľmi silná, Crvena Zvezda Belegrad. Doma Diabli vyhrali 2:1, a tak si do Belehradu viezli relatívne dobrý výsledok. Doma však bola Crvena Zvezda silnejšia, a tak sa tímy rozišli po remíze 3:3, ktorá posunula ďalej práve klub z Anglicka po súhrnnom výsledku 5:4. V tej dobe bol najčastejší dopravný prostriedok autobus, prípadne vlak. United ale použili súkromné lietadlo. Tento finančne náročný ťah mal však svoje opodstatnenie – United hrali 3 dni po Crvenej Zvezde zápas v lige s vtedajším lídrom tabuľky – Wolves. Hornoplošník Ambassador G-ALZU bol spoľahlivý stroj, ktorý bol luxusne vybavený. United sa ako postupujúci vracali domov letom z Belehradu do Mníchova. Tam v hroznom počasí museli dotankovať.


Osudné vzlietnutie

 on-this-day-busby-babes-in-munich-air-crash-136395994881003901-150205163342„Hrali sme karty a pili sme kávu. V Mníchove bola strašná zima. Keď sa nám na prvý pokus nepodarilo vzlietnuť, vrátili sme sa do haly. Zbadal som, že časť výpravy znervóznela. Keď nevyšiel ani druhý pokus, na karty už nikto nemyslel. Všetci napäto očakávali, ako dopadne tretí pokus. Sedel som v strede, Matt Busby bol za mnou,“ rozpráva Bill Foulkes.

 

Potom ešte stihol Duncan Edwards odoslať telegram. Bolo v ňom: „Všetky letu sú zakázané, domov sa vrátime až zajtra“…Domov sa už nikdy nevrátil…

 

Lietadlo stále nemohlo nabrať potrebnú výšku…Posledný pokus sa začal o 15:03…

 

„Už som si myslel, že je všetko v poriadku. Zrazu som si však všimol zmenu rýchlosti. Najskôr bola 105 uzlov, potom 117 uzlov a opäť 105 uzlov. Kenneth začal kričať: ‘Nezvládame to! Vidím dom’…Pred sebou som zrazu zbadal sneh, dom a strom vedľa letiska. Potom si pamätám už len obrovský náraz,“ opisuje nehodu kapitán lietadla James Thain.

 

Bol v bezvedomí… takmer 50 metrov od vraku lietadla… stále pripútaný k sedadlu… Spoluhráč Harry Gregg ho potom odtiahol do bezpečia. Bobby Charlton túto drámu prežil. Priznal sa, že spomienky na 6. február ho prenasledujú každý deň a privádzajú ho k plaču. „Boli sme všetci priatelia. Nemohol som pochopiť, ako som mohol byť stále pripútaný k sedadlu 50 yardov od lietadla bez toho, aby ma niečo bolelo – iba s ranou na hlave. Ako je to možné? Ako sa môžem cítiť, že ja som celý a moji kamaráti sú mŕtvi? Každý deň na to myslím,” spomínal si Sir Charlton. „Viete, človek sa cítil trochu vinný. Ešte aj teraz sa tak cítim. Keď sa na to opäť pozriem, viem, že som mal obrovské šťastie. Je to jedna z najväčších tragédií športu, pretože tento tím mohol byť najlepší. Pozrite sa na Duncana Edwardsa. Mal v sebe obrovský talent, mal výbornú ľavačku i pravačku, skvelé prihrávky a to mal iba 21 rokov. Ľudí, ktorí by na to chceli zabudnúť, by som nenávidel.“

 

Bill Foulkes sa potom vyjadril k návšteve v nemocnici: „Vošli sme do izby… Edwards bol na tom hrozne, Matt Busby nevnímal, Charlton mal na hlave obväz. Morgans a Berry ticho ležali v posteliach…Pred odchodom sme sa spýtali – kde sú ostatní? Neprežili – znela reakcia sestričky.“

 

Leteckú katastrofu výpravy futbalistov Manchester United 6. februára 1958 neprežilo 23 zo 44 pasažierov.

 

Hráči, ktorí neprežili:

 

Geoff Bent (25) – V klube pôsobil od roku 1957. Častejšie ho však bolo vidieť hrať za rezervu, ako za „áčko“. Do Belehradu odcestoval iba ako náhradník.

 

Roger Byrne (28) – Tento ľavý obranca bol niekdajší kapitán. Za klub odohral 245 zápasov, v ktorých dal 17 gólov.

 

Eddie Coleman (21) – Tento krídelník pôsobil v United od roku 1953. Celkovo za tím odohral 85 zápasov, v ktorých strelil jeden gól. Zomrel ako 21-ročný a stal sa tak najmladším hráčom United, ktorý v havárii zahynul.

 

Duncan Edwards (21) – Jedna z najväčších strát. Narodil sa 1. októbra/října 1936 neďaleko West Midlands. Zo začiatku pôsobil v Cardiff City, ale potom sa presunul do Manchestru. Za United debutoval ako 16-ročný a napriek jeho mladému veku mal za klub odohraných 175 stretnutí a za anglickú reprezentáciu si pripísal 18 štartov. V nej urobil aj rekord, keď hral ako najmladší hráč v histórii. Prekonal ho až o 40 rokov neskôr Michael Owen. Všetci o ňom hovorili, ako o najväčšom talente na ostrovoch…Svoj talent však nikdy nerozvinul naplno…Prečo? Lebo 15 dní po spomínanej tragédii zomrel na následky zranení. Je pochovaný na cintoríne v Dudley, kam chodia pravidelne fanúšikovia nielen United…

 

Mark Jones (24) – Narodil sa 15. júna/června 1933 v Barnsley. Hrával ako stredný záložník a bol členom základnej zostavy. Zanechal po sebe ženu June a dvojročného syna Garyho. 4 mesiace po jeho smrti sa narodila jeho dcéra Lynne. Je pochovaný vo Wombwelle, v dedine blízko jeho rodného mesta.

 

David Pegg (22) – Tento ľavý krídelník bol vtedajšou oporou Red Devils. Dostal sa aj do národného tímu, ale za Albion stihol odohrať len jeden zápas. Je pochovaný v Doncastri na Redhouse Cemetery.

 

Tommy Taylor (26) – Sedel na mieste najväčšieho nárazu. Bol na mieste mŕtvy. Vtedy najdrahší hráč sveta, za ktorého United zaplatili29 999 libier. Prečo taká suma? Nuž Matt Busby nechcel byť prvý, kto pokorí 30-tisícovú hranicu. Inter za neho núkal 65 tisíc, ale Taylor naďalej hájil farby diablov. Za Anglicko odohral 19 zápasov a dal 16 gólov. Za klub odohral 166 zápasov a vsietil 112 gólov.

 

Liam Whelan (22) – Narodil sa 1. apríla/dubna 1935 v Dubline. Pochádzal z veľkej rodiny, ale už ako 8-ročný prišiel o otca. S futbalom začínal v tíme Home Farm Everton, odkiaľ putoval do Manchestru. Za United stihol odohrať 98 zápasov, v ktorých dal 58 gólov. Pár sekúnd pred pádom lietadla povedal pamätnú vetu: „Ak je toto koniec, tak som pripravený!“

 


Ďalší, ktorí neprežili:

 

Walter Crickmer – sekretár klubu
Bert Whalley – tréner
Tom Curry – tréner
Alf Clarke – žurnalista (Manchester Evening Chronicle)
Don Davies – žurnalista (Manchester Guardian)
George Follows – žurnalista (Daily Herald)
Tom Jackson – žurnalista (Manchester Evening News)
Archie Ledbrooke – žurnalista (Daily Mirror)
Henry Rose – žurnalista (Daily Express)
Eric Thompson – žurnalista (Daily Mail)
Frank Swift – žurnalista (News of the World)
Kenneth Rayment – pomocný pilot, zomrel tri týždne po havárii na následky zranení
Bela Miklos – zamestnanec cestovnej kancelárie
Willie Satinoff – fanúšik, blízky priateľ Matta Busbyho
Tom Cable – steward


Hráči, ktorí prežili:

 

Johnny Berry – Tento rýchly útočník si najskôr pripísal niečo viac ako 100 štartov za Birmingham city, aby potom mohol prestúpiť do United v roku 1951. Trikrát vyhral ligový titul a hral aj finále FA Cupu 1957 proti Aston Ville. V čase tragédie mal 31 rokov, ale bol schopný pokračovať a stal sa súčasťou nového jadra tímu. Po futbale si otvoril obchod so športovými potrebami spolu s bratom Petrom v jeho rodnom Aldershote. Zomrel v roku 1994.

 

Jackie Blanchflower – Mladší z bratov narodených v Belfaste mal 24 rokov, keď prežil túto katastrofu. Jackie nemal také šťastie ako Johnny a vo futbale už pokračovať nemohol. Bol to celkom všestranný hráč, ktorý mohol hrať vnútorného útočníka, ale aj stredného záložníka. Krídlo mu tiež nebolo cudzie. Zomrel v roku 1998.

 

Dennis Viollet – V čase havárie mal 25 rokov. Debutoval v sezóne 1952-1953 a pomohol United vyhrať 2 ligové tituly. Bol popredným strelcom najvyššej súťaže v sezóne 1959-1960 keď dal 32 gólov. V roku 1962 ho Matt Busby nepochopiteľne predal do druholigového Stoke City. Počas hrania v United dal v 259 zápasoch 179 gólov. Zomrel v roku 1999.

 

Raymond Wood – Tento brankár mal 26 rokov v čase katastrofy. Do United prišiel z Darlingtonu a debutoval v sezóne 1949-1950. Bol pravidelným článkom zostavy United a na konto si pripísal 178 zápasov. Začiatkom roka 1957 si rozdrobil sánku a o miesto v bráne prišiel. Zomrel v roku 2002.

 

Sir Bobby Charlton – Mal len 20 rokov keď prežil túto katastrofu a hneď za 2 mesiace po tragédii debutoval za národný tím. Zaň odohral celkovo 106 zápasov a dal 49 gólov. V roku 1994 mu bol udelený šľachtický titul. Debutoval v sezóne 1956-1957 a v roku 1966 sa stal kapitánom. Pomohol tímu vyhrať Európsky pohár v roku 1968. Vyhrať tiež 3 FA Cupy. Stal sa rekordérom v počte odohraných zápasov (prekonal ho Ryan Giggs) a v počte gólov. Jeho bilancia znie 606 zápasov a 199 gólov. United opustil v roku 1973 aby sa mohol stať hrajúcim manažérom Preston North End.

 

Bill Foulkes – Jediný muž, ktorý odohral v sezóne 1957-1958 všetky zápasy. Narodil sa v Prescotte a debutoval v sezóne 1952-1953. V čase havárie mal 26 rokov . Pôvodne bol pravý obranca, ale postupom času sa presunul do stredu obrany. Po katastrofe bol ihneď menovaný, ako kapitán mužstva. Vyhral Európsky pohár a 4 tituly majstra ligy. Držal rekord v počte odohraných zápasov, až pokiaľ ho neprekonal Bobby Charlton. Posledný zápas za United prišiel v auguste/srpnu 1969. Po ukončení aktívnej kariéry sa začal venovať mládeži. Potom trénoval USA, Nórsko a Japonsko. Spolu s Albertom Scanlonom predstavoval trofej pre víťaza PL na Old Trafforde v roku 2007.

 

Harry Gregg – Harry mal za sebou takmer 100 štartov za Doncaster Rovers, keď sa stal najdrahším brankárom na svete a prestúpil do United. Do klubu prišiel v osudnej sezóne 1957-1958. Narodil sa v Londonderry a počas tragédie mal 26 rokov. United opustil v roku 1966 keď prestúpil do Stoke City, kde si však zahral len 2 zápasy. Zaujímavosťou je, že nikdy nevyhral trofej na OT.

 

Ken Morgans – Mal len 18 rokov keď prežil Mníchov. Podobne ako Gregg debutoval v sezóne 1957-1958. Postupom času prebral miesto na pravom krídle po Berrym. Neskôr hral za Newport Country.

 

Albert Scanlon – V čase katastrofy mal 22 rokov. Debutoval v sezóne 1954-1955. Bol však na pokraji prestupu do Arsenalu, ktorý sa napokon neuskutočnil. Pri tragédii si roztrieštil lebku. Napokon sa dal do poriadku a odohral v klube ešte 2 sezóny. Potom prestúpil do Newcastlu. Neskôr hral za Lincoln City a Mansfield Town. Spolu s Billom Foulkesom predstavoval trofej na OT.

 

Ďalší, ktorí prežili:

 

Sir Matt Busby – manažér tímu (+1994)
Frank Taylor – žurnalista (+2002)
James Thain – kapitán lietadla (+1975)
George Rodgers – zamestnanec rádia
Peter Howard – fotograf (+1996)
Margaret Bellis – stewardka
Ted Ellyard – fotograf
Vera Lukič s dcérou Veronou – obyčajní cestujúci
pani Miklosová – manželka Bely Miklose, zamestnanca cestovnej kancelárie, ktorý zaistil celý let a zomrel pri nehode
Nebojsa Bato Tomaševič – obyčajný cestujúci

 

Vyšetrovanie

 

Hneď po tragédii bol obvinený James Thain (kapitán lietadla), ktorý údajne mal celý podiel na vine kvôli tomu, že štartoval v zlých podmienkach. Ten však vinu odmietal a tvrdil, že robil čo bolo v jeho silách. Proces s ním sa ťahal dlhých 10 rokov a až potom padol rozsudok – nevinný. Súčasne s týmto rozsudkom uzrela svetlo sveta aj nová myšlienka – za nehodu môže personál letiska, ktorý neudržiaval dráhu v dobrom stave. Táto myšlienka bola asi najpravdepodobnejšia zo všetkých, ale k definitívnemu záveru sa nikdy neprišlo.

 

Po tragédii

 

Svet bol touto tragédiou šokovaný. Celá verejnosť predpovedala, že United zanikne, ale to sa našťastie nestalo. Aj keď s obrovskými stratami, klub prežil. Funkciu manažéra prevzal doterajší asistent Jimmy Murphy. Dostal však takmer nesplniteľnú úlohu – zabudnúť na Busby Babes a vytvoriť nový tím. Nehľadiac na onú tragédiu klub začal odznova, začal od nuly. Pomocnú ruku podala United aj anglická FA, ktorá trochu poupravila pravidlá. Napríklad zrušila pravidlo, že hráč, ktorý odohrá zápas v pohári, nemôže v rovnakej sezóne nastúpiť za iný klub. Murphymu sa behom krátkej doby so značnou pomocou ostatných tímov podarilo vybudovať relatívne nový tím. Samozrejme to už nebolo to pravé orechové a v ostatných zápasoch sezóny klub vyhral len jeden zápas a skončil tak na 9. mieste.

 

United sa však pomaly dostávali z najhoršieho a to aj za pomoci Charltona a Foulkesa. Nie náhodou som napísal práve týchto dvoch hráčov. Iba oni dvaja spomedzi všetkých, čo boli v osudný deň v lietadle, si zahrali aj finále Európskeho Pohára proti Benfike v roku 1968. 10 rokov po tragédii, ktorá navždy poznamenala klub si United vybojovali titul majstra Európy.

Muinch-Air-Disaster-


Pamätníky

 

Prvé 3 pamätníky na Old Trafford boli predstavené 25. februára/února 1960. Nad vstupom pre vedenie je plaketa s fanúšikom a futbalistom, ktorí sa spoločne pozerajú do venca, pod ktorým je nápis 1958 a mená všetkých mŕtvych, ktorí sú znázornení na futbalovom ihrisku. Ďalším pamätníkom je bronzová plaketa nad vstupom pre média ako spomienka na 8 zosnulých novinárov. Posledným predmetom k ucteniu sú hodiny s dátumom a časom tragédie.

 

Dva pamätníky nájdeme tiež v Nemecku. V dedine Kirchtrudering je malý drevený pomník s nápisom: „Na pamiatku všetkých obetí leteckého nešťastia 6. februára 1958, vrátanie členov futbalového klubu Manchester United.“ V septembri/záři 2004 bol v okolí mníchovského letiska postavený žulový pomník, na ktorom je napísané v angličtine aj v nemčine: „Na pamiatku tých, ktorí tu stratili 6. februára 1958 pri mníchovskom leteckom nešťastí život.“


50. výročie

 

Presne 50 rokov po tejto tragédii bola na Old Trafforde odslúžená svätá omša za zosnulých. Na konci omše boli všetci tí, čo prežili čestnými hosťami na ceremónii, ktorá čestne premenovala tunel, ktorým sa vchádza na výstavu Busby Babes na Mníchovský tunel.

 

V ten istý deň sa hral medzištátny zápas medzi Anglickom a Švajčiarskom vo Wembley. Pred zápasom sa pustili na veľkoplošnej obrazovke obrazy hráčov, ktorí prišli o život a hráči Anglicka mali čierne pásky na rukách. Pôvodne nebola plánovaná minúta ticha kvôli obavám organizátorov, že fanúšikovia ostatných anglických klubov by ju zámerne nedodržali. Potom však zmenili rozhodnutie a minúta ticha bola dodržaná. Nedopadla tak zle, ako očakávali, ale niekoľko hlúpych fanúšikov začalo pískať a rozhodca toto ticho prerušil po menej ako 30 sekundách.

 

10. februára 2008 nastúpili diabli proti svojmu rivalovi Man City. Obaja manažéri – Sir Alex Ferguson aj Sven-Goran Eriksson položili veniec do stredového kruhu a nastala minúta ticha, ktorá bola, na rozdiel od zápasu vo Wembley, dodržaná. Najskôr Eriksson navrhol minútu potlesku aby prehlušil všetkých prípadných neprajníkov tohto ticha. Tento návrh však vedenie United rázne odmietlo a nakoniec sa ani nevyskytli problémy s jej nedodržaním. Naši hráči nastúpili v replikách dresov ´58, bez mien sponzorov, s čiernym pásom na ruke a v číslovaní od 1 po 11. Hráči City mali tiež na sebe historické dresy. United tento zápas prehrali 2:1. Dresy, v ktorých sa hralo sa nikdy nepredávali. plaque


Zaujímavosti

 

80 rokov hral Manchester United v červeno-bielych farbách… Na prvý zápas po tragédii proti Sheffieldu Wednesday (3:0) prišlo 60 000 fanúšikov prvý krát v trojkombinácii červená-biela-čierna. Potom sa táto trojkombinácia stala na 50 rokov neoddeliteľnou súčasťou dresov červených diablov.

 

To, že šport zbližuje ukázala aj Mníchovska tragédia. Pomocnú ruku, aby United vôbec dohrali ligu mu podali jeho najväčší konkurenti FC Liverpool a Nottingam Forest. Neporovnateľne krajšie gesto oproti tomu, ako si niektorí fans berú túto tragédiu do úst a slovné spojenie ManU využívajú len ako urážku.

 

Aj napriek spomínanej tragédii sa mužstvu Matta Busbyho podarilo prebojovať sa až do finále FA Cupu. Tu hráči nastúpili v dresoch, na ktorých mali vyšitého Fénixa – bol to znak toho, že Manchester United, tak isto ako Fénix, zhorel, no dokázal vstať zo svojho popola.

tumblr_njd242PyPh1r74oe8o1_500