Devilpage.cz / sk – Fanúšikovské stránky najväčšieho futbalového klubu na svete – Manchesteru United
Mediálne správy

Carrick: Prehra vo finále Ligy majstrov ma poslala na dno

V športe sa o nej hovorí málo, vo futbale ešte menej. Depresia. Veľká časť životného príbehu Michaela Carricka. Aj o tom vraví už bývalý hráč anglickej reprezentácie, Manchestru United či Tottenhamu vo svojej autobiografii Between the Lines, ktorá vychádza budúci týždeň.

Čiastočné úryvky z knihy vychádzajú v priebehu tohto týždňa na stránke novín The Times. Celý prepis príbehu je písaný v prvej osobe, teda presne tak, ako ho rozpovedá samotný Michael Carrick. Dopĺňajú ho priame reči Sira Alexa Fergusona, ale aj myšlienky samotného autora, ktorý sa často sám seba pýtal, prečo k tomu vôbec došlo.

 

Sir Alex nás varoval pred barcelonským štýlom hry, takzvaným „prihrávkovým kolotočom“, z ktorého sa nám mohla roztočiť hlava. V Ríme 2009 vo finále Ligy majstrov som videl na vlastné oči, čo tým myslel. Xavi, Busquets, Iniesta a Messi si medzi sebou vymieňali loptu, držali ju a trestali naše chyby. Moja hlavička v strede poľa bola nepresná, Iniesta bol v okamihu na mieste a prihrával loptu na Messiho. Barcelona bola nemilosrdná v prechodovej fáze. Bol som blízko Messiho, ale nemohol som mu zabrániť v spätnej prihrávke na Iniestu, ktorý sa dostal predo mňa a Andersona. Iniesta preposlal loptu na Eto’a, ktorý sa zase odpútal od Vidića. Dostal som sa k Iniestovi bližšie, avšak iba natoľko, aby som videl, ako Eto‘o skóruje po jeho prihrávke.

V tichých momentoch v týždňoch po prehre 0:2 sa mi táto pasáž prehrávala spätne v hlave a prenasledovala ma. Nedokázal som to vyhnať z mojej hlavy. Znie to melodramaticky, ale nikdy som sa z toho nedostal. Pamiatka na inkasovanie takéhoto jednoduchého gólu je stále niekde tam v mojej mysli. Odovzdať loptu akémukoľvek súperovi bolo nebezpečné, avšak proti Barcelone to bolo doslova samovražedné.

Toto boli zďaleka najhoršie pocity, aké som kedy cítil po futbalovom zápase. Psychicky som bol zničený, nahnevaný a frustrovaný zo svojich výkonov a výkonov United. Sklamali sme sa v Ríme. Čakanie na preberanie našej medaily útechy bolo bolestivé. Chcel som len vypadnúť zo Stadio Olimpico. Zhromaždili sme sa v zlomenom zástupe ľudí. Sir Alex na čele, nasledovaný Giggsym, Scholesom a Wazzom, kým ja som stál s Riom. Povedal mi zopár slov, ale ja som nedokázal ničomu naslúchať.

 

 

Počas predchádzajúcich dvoch rokov sme boli úžasne konzistentní, mali sme na konte rekordnú šnúru 25 zápasov bez prehry v Lige majstrov – naozaj pekelná šnúra – no ukončili sme ju najhorším možným výkonom v Ríme. Bolesť v mojom zlomenom palci na nohe bola nič oproti agónii z porážky a podpriemerného výkonu. Úplne som tam znehybnel, len som tam tak stál, pozeral do neba, pýtajúc sa samého seba prečo. V hlave sa mi prehrávalo úplne všetko, čo som v tom dueli urobil. Sám som sa ubjíal, potápal som sa nižšie a nižšie, upadal som do depresívneho stavu.

Po obdržaní medaily, ktorú som vôbec nechcel, som sa vrátil do šatne. Nemal som potrebu k nikomu rozprávať. Klesol som na svoje miesto a schovával si hlavu v dlaniach.

Boss bol pochopiteľne rozčúlený a na každého mal niečo. „Musíte sa na seba pozrieť a zistiť, či máte na to hrať na takomto leveli,“ povedal. Moskva už bola nepodstatná. Boli sme Manchester United a očakávania boli neúprosné. „Dobrá šanca vám prekĺzla cez prsty,“ vravel Sir Alex. Boss zhrnul presne to, ako som sa cítil. Po jeho konci som sa pýtal sám seba. „Som dostatočne dobrý?“

Keď som sa prebudil na ďalší deň, stále ma pichalo pri srdci. Bolo to akoby ma zrazil autobus. Nikdy som nebol na dne tak, ako vtedy.

Odišiel som z Ríma, ale nemyslím, že by Rím odišiel zo mňa. Keď som sa dostal domov, sadol som si von do záhrady a s nikým som neprehodil ani slovo. Nemohol som. Bol som totálne omráčený. Niekoľko priateľov mi volalo deň po finále, ale ja som sa nechcel baviť o hre, vlastne som sa vôbec nechcel rozprávať. Šiel som do záhrady s Louise (dcéra Michaela Carricka, pozn. redakcie), len som tam tak sedel na tráve a ona sa okolo mňa hrala. Ledva som sa pohol. Jediné, čo som chcel, bolo to, aby som bol s Louise sám a aby sme sa mohli hrať, pretože ona bola asi jediná z ľudí, ktorí nevideli ten zápas a bola príliš mladá na to, aby to chápala. Len som tam sedel a pozeral, ako sa pohybuje okolo mňa, no v mysli som bol stále tisíce míľ preč, premýšľajúc. „Prečo?“

Premýšľal som nad svojimi prihrávkami v Ríme, keď som sa pokúšal o tri či štyri dlhé prihrávky. Jedna bola fajn, diagonálna na Rooneyho v prvom polčase. Ďalšia bola solídna, ale preskočila cez Ronalda. Taktiež som zopár takých Ronalda a Rooneyho prehnal, boli prisilné. Jedna na Ronnieho bola nepresná len o kúsok, avšak v takýchto zápasoch vyzerá kúsok ako míľa.

 

 

Sedel som tam rozmýšľajúc. „Bolo to mojím zlomeným palcom na nohe? Nie, to je naozaj na h…o výhovorka. Postav sa k tomu ako muž.“ V mojej hlave prúdilo tak veľa myšlienok, no nemohol som nájsť jedinú odpoveď. Cítil som sa na tom mieste osamelo. Mal som toľko podpory a lásky od mojej rodiny, ale nikto mi nemohol pomôcť. Musel som bojovať skrz hlbokú depresiu a to si žiadalo čas, dlhý čas.

Depresia pri pohľade a zmienke o futbale znie naozaj extrémne, nie je tomu tak? Úprimne som si pripadal, akoby som bol na tmavom mieste. Môže to znie ako bláznivé preháňanie, keď porovnávate futbal so smrťou, avšak po Ríme som sa cítil zarmútený. Šesť mesiacov predtým sme boli korunovaní za najlepších na svete a teraz sa trápim otázkami kvôli tomu, že sme skončili druhí v Európe. Všetko, čo sme dosiahli na ceste do Ríma, pre mňa znamenalo v tú chvíľu nič.

Dovtedy som mal prsty v masívnych úspechoch – v troch ligových tituloch a vo víťazstve v Lige majstrov – no potom som padol na samé dno. Bol som slabý, naivný a celkovo neistý ohľadom toho, čo bude po Ríme. „Najlepší hráči neprehrávajú finále Ligy majstrov. Ak som taký dobrý, prečo sme teda prehrali?“ Pozerajúc sa spätne na neporiadok v mojej hlave, je to niečo naozaj, naozaj šialené, pretože Manchester United v roku 2009 vyhral Premier League aj Ligový pohár. Pre mňa to však bolo irelevantné. Rím ma položil na kolená.

Nikdy som s Bossom nerozprával o tej noci. Nemôžem, je to príliš bolestivé. Dokonca aj teraz, takmer po desaťročí od toho momentu, melanchólia z Ríma kompletne neodišla. Vrátil som sa do predsezónnej prípravy, no nemohol som zo seba striasť depresiu. Sezóna 2009-10 bola mojou najhoršou v drese United. Stratil som potrebnú „ostrosť“. Moja hlava a srdce boli ťažké, dokonca aj moje telo bolo ťažšie. Nič nebolo ľahké. Cítil som sa, akoby som uviazol niekde v záveji. Stop-štart-stop. Skúšal som sa dostať späť do bežného života, ale nedalo sa to. Sebavedomie je veľkou časťou úspechu pri výkonoch športovca. Keď to beriete za samozrejmosť a potom to zmizne, cítite sa mizerne.

Z pokojného, jasného a ostro zmýšľajúceho hráča v zápasoch sa zo mňa stal zahmlený, pomalý a neistý jedinec. Z videnia najlepšej možnosti bez rozmýšľania som sa dostal ku videní šiestich vecí naraz, z ktorých som si vybral tú najhoršiu a ešte k tomu v najhoršom momente. Vedel som, že všetko sa skrýva v mojej hlave, ale cítil som sa tak, že som sa s tým nemohol nikomu zdôveriť, bol som totiž príliš tvrdohlavý.

 

Carrick autobiografia kniha

 

Nie je to pre mňa jednoduché, keď sa mám niekomu o tom zdôveriť. Vedeli o tom iba moja manželka Lisa, môj brat Graeme a mama s otcom. Depresívne obdobie po Ríme, s tým som sa musel vysporiadať ja sám. Bol som ako uväznený v brutálnom kruhu: moje výkony trpeli kvôli mojej bezútešnej nálade, ktorá to celé ešte zhoršovala, takže som sa celkovo cítil ešte horšie.

Lisa určite vedela o tom, v ako zlom rozpoložení som bol, najmä počas majstrovstiev sveta v roku 2010. Bolo mojím snom ísť hrať na majstrovstvá, pravda však bola, že som tam nechcel byť. V Južnej Afrike som bol na tom príšerne. Cnelo sa mi za domovom, naďalej v depresii. Fyzicky som bol v mojich najlepších rokoch, avšak mentálne som bol troska. „Idem domov, mám toho dosť,“ vravel som Lise. Vedela, čím si prechádzam. Vtedy si Lisa prechádzala ťažkým obdobím, keď porodila Jaceyho. Taktiež mala problémy s chrbtom, ktoré začali po pôrode Louise a stále pretrvávali. Cítil som sa vinný ju s tým všetkým vôbec otravovať. Jacey sa len teraz narodil a mať syna bolo požehnanie, ja som bol ale troska.

Nie je to niečo, o čom sa vo futbale hovorí. Pred týmto rozhovorom som sa o tom s nikým nerozprával. Pre chlapcov, s ktorými som hral a teraz toto čítajú, to bude prvý raz, čo o tomto vedia. Nemohli o tom tušiť.

Zdroj: thetimes.co.uk

 

 

 

Mohlo by vás zaujať

Vidič: Chcel by som byť manažérom

Sharky°°

Mourinho po prehratom derby so City

66pepo66

José Mourinho pred mestským derby so City

66pepo66


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!