Devilpage.cz / sk – Fanúšikovské stránky najväčšieho futbalového klubu na svete – Manchesteru United
  • Úvod
  • Blog
  • Dimitar Berbatov: Moja cesta do United
Blog Redaktorské správy

Dimitar Berbatov: Moja cesta do United

Presne prvého septembra (září) to bolo rovných 10 rokov, kedy do nášho milovaného klubu prestúpil bulharský útočník Dimitar Berbatov. Pri tejto príležitosti sa 37-ročný Dimitar rozhovoril o svojom prestupe do Manchestru United, ako aj jeho ceste, ktorá k tomu viedla.

Keď som bol v lietadle na ceste do Manchestru, už som mal na sebe červený dres. No, aspoň v mojej mysli. Samozrejme, je dobré ak máte nejaké ponuky aj od iných klubov. Je dobré byť chcený, pretože to znamená, že ste hrali dobre. Ja už som si však predstavoval, ako hrám po boku Giggsa, Scholesa a všetkých ostatných v United.

História je pre mňa veľmi dôležitá. Taktiež aj pre klub, za ktorého históriou sa môžete obzrieť späť, rešpektovať ju a potom tu mať budúcnosť. A United mal všetkých tých legendárnych futbalistov. Takže od chvíle, kedy mi môj agent prvýkrát povedal, že ma chce United, bola tu už iba jedna cesta.

Takže sme sa dostali na letisko v Manchestri, kde kráčam a rozprávam sa s mojím agentom. Potom sa však pozriem vpred a vidím Sira Alexa Fergusona, ktorý tam na mňa čaká. Myslel som si, že dostanem infarkt.

Čo to k****.

Som iba normálny chalan z malej krajiny, a manažér Manchestru United – niekoľko týždňov po výhre Ligy Majstrov – prišiel osobne, aby sa so mnou stretol na letisku. Chce ma podpísať.

Samozrejme, keď ste dieťaťom, nemôžete o takejto chvíli snívať. Predovšetkým ak vyrastáte počas komunizmu v Bulharsku, tak ako ja.

Ešte ako dieťa som doma vstával o šiestej ráno a potom chodil s rodinou stáť do radu na chlieb. Až nato, že vaša rodina z toho pre vás urobí hru a vy tak v skutočnosti neviete, čo sa deje. Najskôr ide do radu čakať váš otec, potom ho ide po hodine vymeniť vaša matka. Na rade je najstarší syn – ja – a potom mladší synovia. Takže sa striedame na našom mieste v rade, ktorý je pravdepodobne dlhý niekoľko kilometrov. To všetko pre chlieb. Keď ste na rade, čakáte sám. Ak z miesta odídete, prídete o chlieb. Nebudete jesť.

Dokonca, aj keď som trocha vyrástol a odišiel do hlavného mesta – Sofia – trénovať, nebolo to ľahké. V izbe ste s ďalšími štyrmi chalanmi a vaši rodičia vám posielajú poháre s jedlom. Každý položí svoje poháre do stredu stola, kde si poviete: Dobre, takže čo tu dnes máme? Keď sa však všetky zjedia, hovoríte si: Čo budeme dnes jesť? Preto ak ostali nejaké zvyšky, dáte omrvinky dokopy, pretože sú lepkavé. Zrolujete ich, aby vytvorili celok, pridáte trocha masla alebo niečo iné a spravíte z toho niečo na jedenie. Toto je niečo, čo vás s chalanmi a vaším tímom stmelí. Mládežnícky titul sme vyhrali preto, že sme boli naozaj súdržní.

Toto sú veci, na ktoré myslíte keď vyrastiete – a áno, boli to zložité časy – no núti vás to pousmiať sa, pretože oceňujete aké to bolo vtedy a kde ste teraz. Boli to pre mňa veľmi dôležité lekcie. To je to, čo sa snažím učiť aj moje dcéry. Nemusia stáť v rade na chlieb a robiť jedlo z omrviniek. No z času na čas pre ne robím niektoré veci zložité, aby to chápali. Musíte to urobiť.

Viete, ako to viem?

Viete, koľko talentovaných futbalistov sme v tom čase mávali v Bulharsku? Bolo tam veľa takých, ktorí boli lepší ako ja. Môj otec bol taktiež futbalistom a keď sme sa prechádzali po okolí, zastavil ma a ukazoval na niektorých ľudí.

,,Dimitar, vidíš toho chlapíka?“

A pozeral sa na bezdomovca, hoci niekedy aj na niekoho v lepších podmienkach, no vy ste hľadeli na osobu, o ktorej rozprával. Videli ste niekoho, kto bol naozaj „zbitý“ životom.

,,Vieš, kto bol tento chlapík? Bol to neuveriteľný talent. Bol naozaj zdatný a ničil obrany. Vieš, čo sa s ním stalo? Myslel si, že je výnimočný. Začal piť, stávkovať a obháňať ženy. Nemal pri sebe správnych ľudí a vidíš, kde je teraz. Bol jedným z najväčších talentov, aké som videl, no teraz je nikto.

A ako čas plynul, vyrástol som a videl mnoho rôznych ľudí s rovnakými osudmi. Čo mali všetci spoločné bolo to, že to boli všetko veľké talenty, no dostali zlé rady, urobili nesprávne rozhodnutia a skončili zničení alebo horšie. Toto je potom neustále vo vašej mysli, aj keď to tam nechcete mať. Je to ako mechanizmus, ktorý vás núti robiť správne rozhodnutia – nie vždy, ale vo väčšine prípadov urobíte správnu vec. Dokonca aj keď o tom neviete, robíte to. Stále si nato pamätám, pretože je to pravda. Nemajú pri sebe nikoho, kto by im povedal: ,,Toto nie je tá správna cesta, ale tamtá áno.“ Nejaký čas budete trpieť, no z dlhodobého hľadiska uspejete.

Pamätám si na ľudí, s ktorými som zvykol trénovať, ako zvykli chodiť po zápasoch na párty… niekedy aj pred.

,,Berbs, poď. Žijeme iba raz.“

Na niečo také som nebol. Dokonca ani teraz nie. Mojím cieľom bolo stať sa dobrým hráčom. Musím niečo dosiahnuť a toto mi veľmi pomáha, predovšetkým všetky tieto veci v mojej mysli. Nechcem skončiť na ulici, chcem sa stať sebestačným.

Takže som vždy tvrdo pracoval, aj keď som bol príliš malý. Trénoval som nonstop. Neustále som bol von pred mojím panelákom. Kopal som si loptu do výšky a snažil sa ju spracovať. Nikto ma to neučil a nikto mi nepovedal, aby som to robil. Jednoducho som to robil a neviem prečo. Myslel som si, že je to zaujímavé.

Nijaké telefóny, nijaký Facebook, nijaký Instagram. Iba kopanie do lopty.

,,Berbs, poď domov, musíš jesť.“

Daj mi pokoj, nemusím jesť! Nie som hladný. A tak som si iba kopal loptu. Dokonca aj keď naokolo neboli nijakí kamaráti, kopal som si sám. Viete ako Brazílčania trénujú svoj dotyk na plážach? Ja som trénoval svoj na asfaltke. Nemali sme umelé trávniky, v školách sme mali drsný asfalt. Lopta skákala vysoko, takže ste ju nejakým spôsobom museli kontrolovať. Stal sa z toho zvyk, o ktorom ste nepremýšľali. Po nejakom čase to začnete oceňovať. Takto zdokonaľujete svoju techniku.

Mimochodom, ak spadnete na týchto plochách, vaše kolená krvácajú a vy plačete. Nikto vám však nevenuje pozornosť. Nikoho to nezaujíma. Hráme futbal, tak vstaň. Vstanete a pokračujete, hoci krvácate. No a čo?

Máte jeden pár topánok, na ktorých máte po nejakom čase diery. Keďže si však nemôžete dovoliť nový pár, tak ich zalepíte a pokračujete ďalej. Takto sme to zvykli robievať my, východní Európania.

Vy iba hráte a ak chcete uspieť, tak pracujete, počúvate správnych ľudí a žijete správne. No a potom… neviem čo to je, ale niekedy vám možno planéty zaistia správnu cestu.

Možno potom jedného dňa podpisujete zmluvu s Manchesterom United.
Možno na vás na letisku čaká Sir Alex Ferguson.

Ten deň, kedy som podpísal s United, bol naozaj bláznivý. Veľmi, veľmi bláznivý. Celý deň som čakal na telefonát, či tam pôjdem alebo nie. Nakoniec to prebehlo ako vo filmoch: s dramatickým oneskorením a ja mokrý od potu.

A potom sedím v aute s Fergusonom. Bolo to naozaj trápne a zábavné, ale aj úctyhodné. Cestovať v tom aute a myslieť si: Čo teraz poviem? Čo mám povedať?

,,Ako sa máte? Aké je počasie?“

Nie som veľmi dobrý v rozhovoroch. Každý, kto ma pozná, vie, že veľmi nie som na malé rozhovory. Ako sa máš, bla, bla, bla… prejdime k veci. Takže ak ste v takejto situácii, tak si iba hovoríte… Okayyyy!

Pozriem na môjho agenta a spravím na neho pohľad. On mi to vráti. Nevieme čo robiť.

Teraz mi však tieto spomienky prinášajú radosť a úsmev, hoci toho času to bolo trápne. Sir Alex bol naozaj milý. Uvedomil som si to, keď som mal to šťastie stretnúť sa s inými úspešnými manažérmi, hráčmi, ale aj ľuďmi všeobecne. Majú v sebe tú kvalitu, kde aj keď sú naozaj nad ostatnými ľuďmi z hľadiska profesie a úspechu, nebráni im to zaobchádzať s ľuďmi s rešpektom a pozornosťou.

V mojom prípade sa jednoducho rozhodol prísť na letisko a stretnúť sa so mnou tam. Toto je to, čo na mňa zapôsobilo pravdepodobne najviac. Takíto ľudia sa vás snažia pozdvihnúť a vtiahnuť do svojho sveta. Je to špeciálna vec.

Potom sme šli podpísať zmluvu. Pamätám si všetky tie veci, ktoré dali predo mňa na podpísanie. Musel som sa poponáhľať, pretože sme to museli posielať späť Premier League na potvrdenie a všetko okolo toho.

No tak, no tak, no taaak…

Nakoniec sme to však stihli a mohli ste vidieť spokojnosť na všetkých tých tvárach. Na mojej, môjho agenta – pretože je pre mňa ako môj druhý otec – a každého v miestnosti.

Bol som na vrchole sveta.

Na mojom prvom tréningu som bol hanblivý. Bolo to šialené, ísť hrať s týmito ľuďmi, ktorých som obdivoval a vždy s nimi chcel hrať. Niekedy ma táto hanblivosť dokáže zastaviť alebo zabrániť v otvorenosti. Som veľmi introvertný človek a možno niektorí iní chalani prišli na svoj prvý tréning v štýle: ,,Ako sa máte, dajte mi highfive“.  Viete, ako by tam boli celý svoj život. No ja som ostával samým sebou. Takým, akým som bol aj celý svoj život. Pretože v takýchto situáciách som hanblivý alebo neviem čo robiť. Každý bol však naozaj milý a ja som prežíval svoje sny. Prvý tréning, Ferguson, Giggsy, Ronaldo… všetci boli tam. Vo vnútri som tancoval.

Každý bol iný. Každý môže byť lepší v niečom, v čom iný hráč nie je a naopak. Napríklad, Giggsy bol veľkým profesionálom v spôsobe, akým sa o seba staral. Sledujem ho, v jeho neskorších tridsiatich rokoch. Dokedy že to hral, do štyridsiatky? Povedal som si, dobre Berbs, zvládnem to aj ja? Aspoň sa pokús. Sleduj čo robí. Yogu. Mohli ste vidieť aký bol chudý. DNA mohlo byť toho taktiež príčinou, ale spôsob akým trénoval, ako sa o seba staral, odpočíval, keď to potreboval, strečing po trénovaní, ten spôsob trénovania: niekedy ľahko, niekedy potreboval postrčiť trocha viac. Scholesy to isté. Gaz (Gary Neville, pozn. red.) taktiež. A potom Ronaldo, ktorý sa v mojej prvej sezóne „zbláznil“.

V prípade, že chcete byť taký dobrý, ako aj ostatní hráči, musíte týmto veciam venovať pozornosť. Pretože taký musíte byť. V opačnom prípade vám to v šatni plnej veľkého ega, osobností a víťazov nevyjde. Ak sa nepokúsite byť takým profesionálom, ako sú oni, nebudete zdieľať ich nadšenie a túžbu po víťazstve, neuspejete.

Každý v tom tíme, na svojej pozícií, vo svojom pohľade na futbal, chcel byť tým najlepším. Každý dosiahol vo svojej kariére iný level úspechu. Niekto šiel priamo na vrchol ako Ronny, ostatní sa dostali tesne pod. Avšak, aspoň to môžete skúsiť. Ak sa vám to nepodarí, aspoň ste to skúsili najlepšie, ako ste mohli. Aký zmysel by to inak malo? Ak ste v blízkosti týchto typov hráčov, dostanete víťaznú mentalitu, ktorú ste predtým nemali.

Keď sa zoradíte v tuneli pred zápasom, hlásateľ na Old Trafford vám o zostave povie všetko, čo potrebujete vedieť: ,,Dámy a páni, šampióni Anglicka, šampióni Európy, šampióni sveta…“

Zimomriavky.

V tom tuneli sa cítite, že ste na inej úrovni. Akýkoľvek súper tam je, hráči sú výkonnostne ďaleko za vami a po väčšine času to vedia. Dokonca, aj keď sa na nich nepozeráte, môžete periférne vidieť, že sú už porazení. Je koniec. (Samozrejme pomáha, že máte Ronalda, Rooneyho, Giggsa a všetkých tých hráčov!)

Začnete kráčať na ihrisko, hlásateľ stále niečo rozpráva, a vy sa pozriete na druhý tím. Možno s nimi nadviažete očný kontakt a váš výraz tváre hovorí:

Áno, ja viem chlapci. Viem. To je dôvod prečo som tak tvrdo pracoval!

Titul Premier League som vyhral v mojom prvom roku v klube. Hovoril som si… Bože môj. Naskočil som do toho.

Keď som v tú noc prišiel domov, poskakoval som okolo, pretože ma nikto nemohol vidieť. Po dome som chodil s medailou a nahý. Bol som taký šťastný. Avšak, keď idem po zápase do šatne, vidím Giggsyho – s jeho sto desiatou medailou alebo čímkoľvek – ako už hovorí:

,,Berbs, ďalšia je na rade.“

Ligu sme vyhrali pred niekoľkými minútami a už je to zabudnuté!

Hovorím si… môžem dostať päť minút prosím? PRÁVE som vyhral moju prvú medailu. Viete, nič špeciálne!

Mohli ste vidieť, že pre nich to bolo skoro ako niečo normálne. Aj pre mňa by to však pravdepodobne po takom počte medailí bolo rovnaké. V šatni to bolo vždy o ďalších cieľoch, ďalšom pohári, ďalšom titule, ďalšej Lige majstrov. Toto je to, čo robia víťazi. Bolo to neuveriteľné.

Ako Bulhar a chlapík, ktorý prišiel z malej krajiny, som pociťoval veľkú hrdosť. Vyrastal som počas komunizmu. Nemal som dosť šťastia, aby som sa narodil do dobrej infraštruktúry. Nijaké dobré ihriská, peniaze pre infraštruktúru, takže som mohol ostať v mojej krajine celú svoju kariéru. Príchod do Anglicka bol pre mňa zložitejší, ale dosiahnutie úspechu bolo sladšie, viete? Náročné veci, ich prekonanie, to pre mňa urobilo všetko sladším.

Opäť, byť v okolí týchto ľudí bolo neuveriteľné. Aj keď toľko veľa nerozprávate, stačí sa pozerať. Ak sa chcete pýtať, pýtajte sa a oni vám poradia. Aj keby to malo byť drsné, urobia to, pretože to z času na čas potrebujete. Toto nie sú detské hry a nie je to niečo, čo beriete osobne. Vždy je to o tíme, pretože každý chce byť víťazom.

Pozrite sa na Vidu.

Boli sme si s Vidom blízki, pretože som sa narodil blízko hraníc s Macedónskom. Takže pre mňa sú krajiny ako Bulharsko, Srbsko, Macedónsko a Chorvátsko ako jedna. Rozumiem a viem rozprávať týmito jazykmi bez problémov. Všetci sme tam bratmi.

Bolo prirodzené, že som s ním mal dobrý vzťah, pretože som vedel odkiaľ pochádza. Viem, čím si v istom čase svojho života prechádzal, keď v Srbsku zúrila vojna. Takže je dobré mať niekoho takého, keď prichádzate do iného tímu, pretože vás určitým spôsobom pozná. Vy poznáte jeho, rozprávate rovnakým jazykom a on bol vždy ochotný pomôcť. Bol dobrý vtipkár. Jeho zmysel pre humor bol naozaj zábavný. Ak ho nepoznáte, tak to budete brať osobne, no Vida bol zábavný. Stále som s ním v kontakte, je to skvelý človek.

Trénovať s ním každý deň, to nebolo ťažké… bola to nočná mora! Viete, že máte tímy a hráčov, ktorým nechcete čeliť? Vidíte oponentov tím a pomyslíte si:

Oh, dnes nie. Na toto sa dnes necítim.

Vida bol jedným z týchto prípadov.

Keď som hral za Tottenham, bol vždy nočnou morou. Potom keď som prišiel do United, bolo to ako vojna. Nezáležalo na tom, kto stál proti nemu – Ronny, Rooney, ja – na tom nezáležalo. Každého nakopal. Keď sme potom hrali zápasy, cítil som úľavu, že je so mnou v tíme! Po zápase vždy prichádzal krvácajúci, s modrinou na hlave. No mohli ste vidieť, že to bolo vždy pre tím. Svoju hlavu tam nastavoval pre tím.

Takže ak bol pre mňa úspech sladko potešujúci, viem, že bol aj pre Vidu. Prešiel si tým čo ja a aj horším, keďže vyrastal počas vojny. Ak teraz navštívite Srbsko, stále môžete v stenách stavieb uvidieť diery po guľkách. Vida si prešiel horším ako ja, takže úspech pre neho znamenal ešte viac.

Máte hráčov ako som ja a Vida, takých ktorí boli v klube od malička a rôzne iné druhy osobností, no Sir Alex bol vždy schopný rozprávať sa so všetkými a všetkých nás motivovať.

Niekedy prišiel na tréning a keď sme sa zahrievali a robili strečing, mohli ste ho vidieť ako chodí k hráčom individuálne. Niektoré dni sa rozprával s niektorými hráčmi dve, tri minúty, iné dni zase s tými ostatnými. Vďaka tomu sa určitým spôsobom cítili výnimočne. Vždy ste videli ako hráči reagovali rovnakým spôsobom, akým k nim rozprával on. Toto poukazovalo na kvalitu jeho psychológie, keďže sa dokázal rozprávať s každým človekom. Ku každému musíte byť iný. Ku každému futbalistovi, pretože máme veľké egá, sme rozdielni a všetci istým spôsobom rozmaznaní. Takže musíte vedieť ako sa s každým rozprávať: s niektorými jemne, s inými vtipkovať, k iným drsnejšie. On má ten prístup, kde môže hovoriť so všetkými.

Toto je Sir Alex Ferguson. Milión titulov a milión ďalších úspechov v živote, takže ho počúvate. Počúvate čo hovorí. Bolo to špeciálne a futbalisti sa radi cítili špeciálne.  Aj keď je to na päť alebo desať minút, dajte im pocítiť, že sú súčasťou tímu. Aby videli, že im venujete pozornosť aj keď nehrávajú. Bol naozaj dobrý a tie príhovory pred zápasmi, tie motivujúce príhovory… boli niekedy ako vo filme. Rozprával o svojom živote, ako začínal v dokoch, on a jeho otec. Rozprával o všetkých ľuďoch na svete, ktorí nemajú také šťastie ako my. Na konci si potom hovoríte…

Človeče, ja tam niekoho k**** ZNIČÍM!

Takže tam idete a odovzdáte zo seba všetko. To bolo to najmenej, čo som mohol urobiť. Veď ma, napokon, vyzdvihol z toho letiska!

                                                                                                                Zdroj: manutd.com

Mohlo by vás zaujať

Review: Valencia – Manchester United 2:1

MySch017

Preview: Valencia – Manchester United

Moro

Fotoreport z tréningu pred odletom do Valencie

Marky


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!