Pamätám si časy, keď mama musela riediť mlieko vodou

43

Prinášame vám článok o tom ako futbal pomohol Romelovi poraziť chudobu a ako sa z chlapca o ktorom každý pochyboval stal najlepší strelec v histórii Belgicka.

Takto svoju cestu vidí samotný Romelu…

Presne si pamätám ten moment, keď som si uvedomil, že sme na mizine. Pamätám si svoju mamu ako stála pri chladničke a na výraz na jej tvári. Mal som šesť rokov a počas prestávky v škole som vždy chodil domov na obed. Každý deň sme mali na obed to isté, mlieko a chlieb. Keď som bol dieťa, tak som sa nad tým nezamýšľal. Toľko sme si mohli dovoliť.

Jedného dňa som prišiel domov, vošiel do kuchyne a videl som mamu ako stojí pri chladničke s krabicou mlieka. Tentokrát ho však s niečím miešala. Nechápal som čo to robí. Potom mi však doniesla obed a usmiala sa na mňa, ako keby sa nič nedialo. Potom som si však uvedomil, že čo robila. Mlieko riedila vodou. Nemali sme dosť peňazí, aby sme si mlieko kúpili každý deň. Boli sme na mizine. Neboli sme chudobní, boli sme úplne na mizine.

Môj otec bol profesionálny futbalista, ale bol už na sklonku svojej kariéry a všetky peniaze už boli preč. Prvá vec, ktorú sme museli zrušiť bola televízia. Žiadny futbal, žiadny „Match of the day“, žiadny signál. Potom som raz prišiel domov a všade bola tma. Elektriku sme nemali už tri týždne. Chcel som sa ísť okúpať, ale netiekla nám teplá voda. Mama mi vždy zohriala vodu na sporáku a ja som stál v sprche a polieval som sa s pohárom vody.

Párkrát si dokonca musela mama požičať chlieb z pekárne na konci ulice. Pekári poznali mňa a aj môjho brata, takže dovolili mame, aby si v pondelok zobrala chlieb a zaplatila im až v piatok. Vedel som, že sme na tom zle. Ale keď som ju videl riediť mlieko vodou uvedomil som si, že je koniec. Chápete, čo chcem povedať? Toto bol náš život.

Nepovedal som ani slovo. Nechcel som ju stresovať. Zjedol som svoj obed. Ale prisahám, že vtedy som si niečo sľúbil. Bolo to ako keby niekto luskol prstami a zobudil ma. Vedel som presne, čo musím urobiť a bol som odhodlaný to dosiahnuť.

Nemohol som sa pozerať na moju mamu, ako žije v takých podmienkach. Nie, nie, nie. Nedokázal som to.

Ľudia z prostredia futbalu radi hovoria o psychickej odolnosti a ja som v tomto smere ten najsilnejší človek, ktorého stretnete. A je to preto, lebo si pamätám ako som sa potme modlil s mojou mamou a bratom. Premýšľal som, veril som, vedel som…že sa to zmení.

Nejaký čas som si tento sľub nechal len pre seba. Ale potom som jedného dňa prišiel domov zo školy a videl som, že mama plače. Vtedy som jej povedal, „Mami, všetko sa zmení. Uvidíš. Budem hrať za Anderlecht a to už čoskoro. Potom už budeme v poriadku. Potom sa nebudeš musieť o nič obávať.“

Vtedy som mal šesť rokov.

Spýtal som sa môjho otca, „Kedy môžeš začať hrať profesionálne futbal?“

Povedal mi, „Od šestnástich.“

Odpovedal som mu, „OK. Tak od šestnástich.“

Vedel som, že to dokážem. A bodka.

Niečo vám teraz poviem. Každý zápas, do ktorého som nastúpil, je pre mňa ako finále. Keď som hral v parku, bolo to finále. Keď som hral cez prestávku v škôlke, bolo to finále. A to hovorím smrteľne vážne. Vždy keď som kopol do lopty som sa snažil z nej strhnúť obal. Vždy na plno. Nestláčali sme R1, kamoš. Žiadna technická strela. Nemal som novú FIFU. Nemal som Playstation. Nehral som sa len tak. Chcel som zničiť každého súpera.

Keď som trochu vyrástol, tak niektorí rodičia a učitelia sa do mňa navážali. Nikdy nezabudnem, keď som prvýkrát počul jedného rodiča povedať, „Hej, koľko máš rokov? Kedy si sa narodil?“

Čo? To myslíš vážne? 

Keď som mal 11 hral som za prípravku Lierse a jeden rodič z druhého tímu sa ma doslova pokúsil zastaviť, keď som išiel na ihrisko. Povedal mi, „Koľko rokov má toto decko? Kde má nejaké doklady? Odkiaľ vlastne je?“

Odkiaľ som? Čože? Veď som sa narodil v Antverpách, som predsa Belgičan. 

Môj otec tam vtedy nebol, lebo nemal auto a na vonkajšie zápasy nechodil. Bol som tam sám a musel som sa postarať o seba sám. Išiel som po moju občianku a ukázal som ju všetkým rodičom. Všetci si ju podávali, skúmali ju a pamätám si ako mi v žilách začala vrieť krv. Pomyslel som si, „Tak teraz vášho syna naozaj zabijem. To som chcel spraviť aj predtým, ale teraz ho úplne zničím. Budete ho domov viezť s plačom.“

Chcel som sa stať najlepším hráčom v histórii Belgicka. To bol môj cieľ. Nechcel som byť dobrým, nechcel som byť skvelým, chcel som byť absolútne najlepším. Zvykol som hrávať plný hnevu. Bolo to kvôli mnohým veciam. Kvôli potkanom, ktoré nám behali po byte, kvôli tomu, že som nemohol pozerať Ligu majstrov, kvôli tomu ako sa na mňa pozerali ostatní rodičia.

Mal som svoju úlohu, svoju misiu.

Keď som mal 12, dokázal som dať 76 gólov v 34 zápasoch.

A všetky som strelil v kopačkách po mojom otcovi. Keď som dorástol a mali sme rovnakú veľkosť, začali sme si kopačky požičiavať.

Jedného dňa mi zavolal môj starý otec, otec mojej mamy. Bol to jeden z najdôležitejších ľudí v mojom živote. Bol mojou spojkou do Konga, krajinu z ktorej pochádzajú moji rodičia. Keď som sa mu ozval v telefóne, povedal som mu, „Ide mi to naozaj dobre. Dal som 76 gólov a vyhrali sme ligu. Veľké kluby sa začínajú o mňa zaujímať.“

Zvyčajne chcel vždy počuť čo najviac o mojej kariére. Tentokrát však bol nejaký divný. Povedal, „Super Rom. To je skvelé. Ale môžeš pre mňa niečo spraviť?“

„Jasné, čo to má byť?“

„Postaráš sa o moju dcéru, prosím ťa?“

Bol som zmetený a nevedel som kam tým starý otec mieri.

„O mamu? Jasné, sme v pohode. Bude to fajn.“

„Nie, musíš mi to sľúbiť. Môžeš mi to sľúbiť? Len sa postaraj o ňu. Postaraj sa o ňu za mňa.“

„Jasné, starý otec. Sľubujem.“

Päť dní na to zomrel. Vtedy som si uvedomil, čo tým všetkým myslel. Je mi z toho smutno, lebo chcel by som, aby ma videl hrať za Anderlecht. Aby videl, že svoj sľub som dodržal. Aby videl, že všetko je v poriadku.

Mojej mame som povedal, že sa presadím, keď budem mať 16 rokov.

Nestihol som to len o 11 dní.

24. mája 2009.

Finále playoff. Anderlecht proti Standard Liege.

Bol to najbláznivejší deň v mojom živote. Ale najprv sa vráťme trošku späť. Na začiatku sezóny som ledva hral za Anderlecht U-19. Väčšinou som nastupoval z lavičky.

Ako sa mi do čerta podarí získať profesionálny kontrakt do 16. narodenín, ak stále sedím na lavičke?

Tak som sa stavil s trénerom.

Povedal som mu, „Niečo vám sľúbim. Ak ma necháte nastupovať pravidelne tak do decembra strelím 25 gólov.“

On sa len zasmial. Doslova ma vysmial.

„Tak sa stavme“, povedal som mu.

„OK, ale ak nedáš do decembra 25 gólov, tak ťa posadím znovu na lavičku.“

„V poriadku, ale ak vyhrám, tak budete musieť vyčistiť všetky autobusy, ktoré vozia hráčov domov z tréningov.“

„OK, dohodnuté.“

„A ešte niečo. Ak vyhrám, tak každé ráno nám spravíte palacinky.“

Bola to najhlúpejšia stávka akú kedy uzatvoril. 25 gólov som stihol nastrieľať už do novembra a palacinky sme jedli už pred Vianocami kamarát!

Nech je to pre vás poučenie. Nikdy sa nezahrávaj s chalanom, ktorý je fakt hladný!

S Anderlechtom som podpísal profesionálny kontrakt v deň mojich narodenín, 13.mája. Hneď potom som si utekal kúpiť novú FIFU. Bol už koniec sezóny, takže som už oddychoval doma. Belgická liga bola toho roku neskutočná. Anderlecht a Standard Liege skončili s rovnakým počtom bodov, takže o víťazovi rozhodlo dvojzápasové playoff.

Počas prvého zápasu som bol doma a všetko sledoval v telke ako každý iný fanúšik.

Deň pred druhým zápasom mi zavolal tréner rezervného tímu.

„Prosím?“

„Ahoj Rom. Čo robíš?“

„Idem si do parku zahrať futbal.“

„Nie, nie, nie. Hneď teraz si pobaľ veci.“

„Prečo? Čo som spravil?“

„Nie, tak to nemyslím. Musíš ísť hneď na štadión. Prvý tím ťa potrebuje.“

„Aha…ČO?! Mňa?!“

„Áno teba. Tak už poď.“

Doslova som vyšprintoval do otcovej spálne a hovorím mu, „Pome vstávaj! Musíme hneď ísť!“

„Ako? Čo? Kam chceš ísť?“

„ANDERLECHT PREDSA.“

Nikdy nezabudnem ako som prišiel na štadión a dobehol do šatne. Kustód sa ma spýtal, „Chlapče, aké chceš číslo?“

„Daj mi desinu.“

Hahahaha! Neviem. Asi som bol príliš mladý na to, aby som bol z toho vystrašený.

Povedal, „Hráči z akadémie si berú čísla od 30 vyššie.“

„Ok, tak tri plus šesť je deväť a to je cool číslo. Zoberiem si teda 36.“

V tú noc ma starší hráči donútili zaspievať im pri večeri. Už ani neviem akú pesničku som si vybral. Točila sa mi z toho všetkého hlava.

Ďalšie ráno prišiel kamoš ku nám domov, že či si nejdem zakopať.

„Už išiel hrať,“ povedala mu mama.

„A kde hrá?“

„Vo finále.“

Keď sme pred štadiónom vystúpili z autobusu, každý mal na sebe parádny oblek. Okrem mňa samozrejme. Ja som mal na sebe otrasnú teplákovú súpravu a všetky televízne kamery som mal rovno pred nosom. Do šatne to bolo asi 300 metrov. Tri minúty chôdze. Akonáhle som vkročil do šatne, môj telefón sa zbláznil. Všetci ma videli v telke. Za tri minúty mi prišlo 25 správ. Kamoši šaleli.

„Kamoš?! PREČO SI NA ZÁPASE?“

„Rom, čo sa to deje? Prečo si v telke?“

Odpísal som iba môjmu najlepšiemu kamarátovi. Napísal som mu, „Kamoš, neviem či nastúpim. Neviem, čo sa bude diať. Ale neprepínaj a sleduj zápas.“

Nastúpil som v 63. minúte. Za prvý tím Anderlechtu som nastúpil keď som mal 16 rokov a 11 dní.

V ten deň sme prehrali finále, ale ja som bol ako v nebi. Dodržal som sľub, ktorý som dal mojej mame a starému otcovi. V ten moment som vedel, že už budeme v poriadku.

Ďalšiu sezónu som hral v Európskej lige a zároveň som stále chodil na strednú školu. Zvykol som do školy nosiť obrovskú tašku, aby som po škole mohol utekať rovno na letisko. Vyhrali sme ligu s veľkým náskokom a ja som skončil na druhom mieste v ankete Najlepší hráč Afriky. Bolo to šialené.

Čakal som, že to všetko príde, ale nečakal som, že to bude tak rýchlo. Z ničoho nič začali o mne písať noviny, chválili ma a čakali odo mňa veľa. Hlavne, keď som hral za národný tím. Neviem prečo, ale v reprezentácii sa mi nedarilo. Nešlo to.

Ale no tak! Veď som mal len 17,18,19!

Keď sa mi darilo, tak v novinách ma vždy označovali Romelu Lukaku, útočník Belgicka.

Keď sa mi nedarilo, tak ma označili ako Romelu Lukaku, útočnik Belgicka s konžskými koreňmi.

Ak sa vám nepáči štýl ako hrám, je to v poriadku. Ale narodil som sa tu. Vyrastal som v Antverpách, Liege a Bruseli. Sníval som o tom, že budem hrať za Anderlecht. Chcel som byť ako Vincent Kompany. Vetu začnem vo francúzštine a dokončím ju po holandsky. Sem tam pridám aj niečo španielsky, portugalsky alebo v jazyku Lingala. Záleží to od toho v ktorej časti Belgicka sa nachádzam.

Som Belgičan.

Všetci sme Belgičania. Práve preto je táto krajina taká skvelá, nie?

Nechápem prečo niektorí ľudia z Belgicka by radi videli ako zlyhám. Naozaj tomu nerozumiem. Keď som prestúpil do Chelsea a nehrával som, počul som ich ako sa mi smejú. Keď som odišiel na hosťovanie do West Bromu, počul som ako sa mi smiali.

Je to v pohode. Títo ľudia neboli pri mne, keď sme si do cereálií liali vodu. Ak ste ma nepoznali, keď sme nemali nič, tak ma nikdy nedokážete pochopiť.

Viete čo je vtipné? Keď som bol malý, tak som zmeškal asi 10 sezón Ligy majstrov. Nemohli sme si to dovoliť. Prišiel som do školy a všetky decká sa bavili o finále a ja som netušil, že čo sa stalo. Pamätám si na rok 2002, keď Real Madrid hral s Leverkusenom. Všetci v škole sa rozprávali, „Videl si ten volej? Pre boha, to bol volej!“

Musel som sa tváriť, že viem o čom rozprávajú.

O dva týždne som bol na hodine počítačov a jeden z kamarátov stiahol video toho voleju a ja som konečne videl ako to Zidan ľavačkou poslal do ľavého rohu.

V to leto som šiel k tomu istému kamarátovi, aby som mohol vidieť Ronalda Fenomeno vo finále majstrovstiev sveta. Všetko ostatné z toho turnaja som sa dozvedel iba z rozprávania ostatných.

Ha! Takisto si pamätám, aké deravé som mal topánky v roku 2002! Boli tam fakt veľké diery!

Dvanásť rokov po tom som hral na majstrovstvách sveta. A viete čo? Tento rok si to budem užívať. Život je príliš krátky na to, aby sme dramatizovali a zbytočne sa stresovali. Ľudia môžu hovoriť o mne a našom tíme čo chcú.

Keď som bol malý, tak sme si nemohli dovoliť sledovať Thierryho Henryho ani v Match of the Day! Teraz sa od neho učím v národnom tíme. Stojím s ním na ihrisku, s žijúcou legendou a on mi vysvetľuje, ako by som si mal zabiehať za obranu, presne ako to robil aj on. Thierry je asi jediný človek, ktorý sleduje futbal viac ako ja. Bavíme sa o všetkom. Minule sme sa napríklad bavili o druhej nemeckej lige.

„Thierry, videl si ako zakladá útok Fortuna Düsseldorf?“

„Nežartuj. Jasné, že som to videl.“

Pre mňa je to tá najkrajšia vec na svete.

Stále si prajem, aby bol môj starý otec nažive, aby mohol toto všetko vidieť.

A to nemyslím Premier League, ani Manchester United, ani Ligu majstrov a ani majstrovstvá sveta.

Nemyslím to tak. Chcel by som iba aby videl, ako teraz žijeme. Strašne by som si chcel s ním ešte raz zavolať a všetko mu porozprávať.

„Vidíš? Ja som ti to hovoril. Tvoja dcéra je v poriadku. Už nemáme v dome potkany. Už nespíme na podlahe. Už žiadny stres. Sme na tom dobre. Sme v poriadku.“

„Už nám nemusia kontrolovať doklady. Vedia ako sa voláme…“

Zdroj: theplayerstribune.com



ZDIEĽAŤ
Predchádzajúci článokDean Henderson bude hostovat v Sheffieldu United
Ďalší článokOficiálne: Fred dokončil svoj prestup do United
VVee
Moje meno je Ján Pustay a bývam v Bratislave. Vyštudoval som Fakultu elektrotechniky a informatiky, odbor Telekomunikácie a v tejto oblasti aj pracujem. Manchestru United fandím už odmalička. Keď som mal asi osem rokov dostal som svoj prvý dres Davida Beckhama a vtedy započalo moje fandenie tomuto skvelému klubu. Medzi mojich obľúbených hráčov patrili už spomínaný David Beckham a prakticky celá Class of 92, Rio Ferdinand a neskôr aj Cristiano Ronaldo alebo Wayne Rooney.


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!