Devilpage.cz / sk – Fanúšikovské stránky najväčšieho futbalového klubu na svete – Manchesteru United
Legendy Redaktorské správy

Z archívu: Flowers of Manchester: Part III

Ďalší zo skupiny článkov o mníchovskej tragédii. V článku nájdete rozhovory s osobami, ktoré túto katastrofu prežili a boli ochotné sa o nej vyjadriť.

Kenny Morgans (hráč):

„Počasie bolo otrasné. Snežilo, bola zima a pristávacia plocha bola zmrznutá. Keď sme sa pozreli cez okná lietadla, videli sme zamrznutý ľad na krídlach. Pred tretím pokusom si mnoho hráčov sadlo dozadu a pripútalo sa. Pri poslednom pokuse vzlietnuť som sedel pri okne. Išli sme skutočne rýchlo. Pamätám si nárazy, dom na konci dráhy a to bolo všetko. Nepamätám si nič viac. Stratil som vedomie.“

…Morgan bol nezvestný ďalších 5 hodín…

„Okolo pol ôsmej išli dvaja nemeckí reportéri späť ku vraku lietadla a našli ma. Zaniesli ma do nemocnice kde som zaspal. Zobudil som sa v nedeľné ráno, o tri dni neskôr.“

 „Keď som sa zobudil bol tam Bobby Charlton, Albert Scanlon, Ray Wood a ja. Myslel som si, že ostatní chalani musia byť v iných izbách. Doktor z nemocnice prišiel a sadol si ku mne. A každý ostal ticho. Povedal mi, že mnoho ostatných zomrelo. Tí čo ešte prežili okrem nás mali byť na poschodí, no boli v kritickom stave. Bol tam Boss, Duncan Edwards a Johnny Berry. Nevyzerali moc dobre.“

 „Nemohol som tomu uveriť. Keď mi doktor povedal, že ja som prežil a ostatní hráči zomreli, pýtal som sa sám seba ´prečo som práve ja prežil?´. Musel som mať obrovské šťastie, keď som prežil.“

 „Nerobím si srandu. Ten tím musel byť najlepší na svete. Duncanovi bolo 20, ale už 5 rokov hrával za United a 4 za Anglicko. Mohol hrať ešte minimálne ďalších 10 rokov. Aký hráč z neho mohol byť. Eddie Colman a Mark Jones. Obaja mali 23, tiež mohli hrať ešte 10 rokov.“

Sandy Busby (Bossov syn)

 …Práve bol doma a oslavoval svoje 22. narodeniny…

„Čítal som noviny a zrazu som uvidel ´Výbuch lietadla United´. Vstal som a začal som rozmýšľať. Je to naozaj pravda? Potom som si povedal, že bude lepšie, keď zavolám domov. Teta zo Škótska bola u nás a bola naozaj vystrašená. Povedala ´Sandy, prídi domov.´“

 „Priateľka Henryho Rose (žurnalista Daily Express) bola vonku, a keď prišli správy o Henrym, niekto hu musel zobrať domov, inak by sa zrútila. Potom vyšla žena Franka Swifta s jej dcérou. Bývali hneď za rohom a nemali žiadne informácie. Potom sa dozvedeli že Frank zomrel.“

 „Vyšiel som na poschodie a sadol som si na gauč, keď vybehol môj ujo a začal kričať ´Sandy, on žije! On žije!´ Mama sa vtedy ako keby prebudila z kómy. Hneď zobrala mňa a moju sestru a začali sme navštevovať ostatné domy niektorých hráčov, aby sme sa presvedčili, že sú v poriadku. Niektorí boli, niektorí nie.“

 „Keď sme prišli do nemocnice a otec sa prebral z bezvedomia povedal mojej mame: ´Skončil som s futbalom. Kvôli týmto chlapcom…(ktorí zomreli)´. Mama povedala: ´Títo chlapci by chceli, aby si išiel ďalej a niečo dokázal. Vyzdvihol ich meno spolu s tímom, ktorý vybuduješ.´ Matka mala veľký vplyv na môjho otca.“

 „Keď nad tým tak rozmýšľam. United prišli o celý tím. Jackie Blanchflower a Johnny Berry už nikdy nehrali. Kenny Morgans sám prehlásil, že už nikdy nebol taký istý hráč. A ešte tu bolo 8 hráčov, ktorí zomreli ihneď (Duncan až neskôr). To je celý tím.“

 „Pamätám si Bobbyho (Charltona) po finále (Európskeho Pohára). Bol úplne rozcítený. Myslím si, že Mníchov bol dôvodom jeho emócii. Je fotografia otca a Bobbyho, na ktorej Bobby plače a obaja sa pozerajú akoby hovorili: ´Toto je pre vás chlapci.´“

Dr Klaus Diehl (ošetrujúci doktor)

 „Nikdy sme nevideli takú obrovskú nehodu. Bola tu iba jedna voľná ambulancia a oni postupne začali nosiť dvoch, troch, štyroch vážne zranených ľudí. Pomohol som im vyložiť ich a uložiť ich do ich postelí. Všetci hovorili po anglicky.“

 „Moja angličtina bola chabá a nevedel som, kto to tu vlastne je. Trvalo iba pár minút a ihneď sa dostali von reči, že je to tím Manchestru United.“

 „My doktori vždy rozmýšľame, či sú ľudia dostatočne silní a zdraví (životaschopní) aby prežili. Oni boli prirodzene zdraví a to bol dôvod, prečo niektorí z nich prežili neskutočné zranenia. Bol som až prekvapený ich zotavovaním. Všetci sme boli prekvapení.“

„Boli sme veľká nemocnica a boli sme najbližšie k letisku. Boli privážaní postupne, jeden dokonca prišiel v aute pre uhlie. Pamätám si, že hlavný doktor a jeho tím boli kráľovnou pozvaní do Anglicka a myslím, že dostali nejaké medaily.“

 „Bill Foulkes bol vážne veľký muž. Veľmi silný, veľmi priateľský. Mnohokrát sme sa rozprávali a ja som si ho obľúbil.“

 „Bol tu však obrovský záujem médií. Pamätám si nemeckého novinára, ktorý vošiel priamo dovnútra oddelenia, len malý kúsok od hráčov, no vedúci doktor ho hneď vyhodil.“

 „Viem, že je to obrovská vec v celom Anglicku. Pre mňa tiež. V dvadsiatich šiestich rokoch som v živote nevidel také nešťastie. Vlastne stále som ešte také nevidel. Na toto nikdy nezabudnem.“ 

Harry Gregg (hráč)

„Pristáli sme v Mníchove, aby sme mohli dotankovať. Keď sme sa vrátili do lietadla nebolo tam nič neobvyklé. Potom sa lietadlo zastavilo a niekto nám prišiel povedať, aby sme sa vrátili. Myslel som si, že to bola len malá technická chyba.“

 „Opäť sme sa pokúsili vzlietnuť. Tentoraz sme prešli o kúsok ďalej. Bolo to však ako na člne v mori. Znovu sme zastavili a tentoraz nás poslali opäť do terminálu. O menej ako 5 minút nás zavolali späť, aby sme nastúpili do lietadla. Pozeral som sa na stewarda a myslel som si, že je to ešte vážnejšie ako to vyzerá. Dal som si záležať na tom, ako si zapnem pás a dám nohy na opierku predo mnou.“

 „Myslel som si, že sme mali zrušiť let, no zrazu tam bol obrovský hluk. Bol to pocit, ako by bolo všetko hore nohami. V jednej chvíli tam bolo svetlo, to však ihneď vystriedala tma, hrozný zvuk trhania, dym a plamene.“

 „Hodilo ma to dopredu a tvrdo som si udrel hlavu. Nevedel som čo sa deje. Potom, z ničoho nič, sa lietadlo zastavilo. Nebolo nič…len tma. Chvíľu som tam ležal a cítil som, ako mi tečie krv po tvári. Bál som sa vstať, pretože som sa bál toho, čo tam nájdem.“

 „Bolo tam nejaké pálenie a iskry z drôtov. Nado mnou vpravo bola diera, cez ktorú prenikalo denné svetlo. Začal som sa k nej plaziť a v tme šli okolo mňa jeden alebo dvaja ľudia. Pozrel som sa cez dieru a priamo podo mnou ležal Bert Whalley, tréner tímu. Jeho oči boli doširoka otvorené a nejavil známky života.“

 „Zväčšil som dieru a prepadol som sa vedľa Berta. V diaľke som uvidel bežať po snehu piatich ľudí. Potom pribehol kapitán Thain a kričal: ´Bež preč ty blázon…ide to vybuchnúť!´ A rozbehol sa späť odkiaľ prišiel. Nemohol som sa hýbať. Len som tam stál.“

 „V tej chvíli som začul detský plač. Zakričal som: ´Sú tam ešte stále živí ľudia!´ Začal som liezť naspäť do lietadla. Dieťa bolo pod hromadou odpadkov. Schmatol som ho a plazil sa von. Potom som šiel hľadať jeho matku. Bola vo veľkom šoku a musel som hu doslova vykopať z lietadla. Potom som našiel Raya Wooda, no bol som si istý, že už je mŕtvy. Potom som uvidel Alberta Scanlona, ale ten vyzeral ešte horšie. Snažil som sa ho dostať von, ale bol zachytený za nohy. Keď som ho vytiahol išiel som na koniec lietadla kde bol Bobby Charlton a Viollet Dennis.“

 „Išiel som na druhú stranu a tu som si uvedomil, aké zlé to bolo. Zvyšok lietadla narazil do skladu paliva a bol v plameňoch. Medzi časťami lietadla som uvidel Bossa. Sedel a podopieral sa lakťami. Ruky mal na prsiach a stonal. Mal škaredý škrabanec za uchom a jedna jeho noha bola úplne naopak vytočená, ale nevyzeral tak zle v porovnaní s tým, čo som už videl. Myslel som si, že ho môžem opustiť. Položil som niečo za neho ako opierku na chrbát a povedal som: ´Budeš v poriadku, Boss.´

„Išiel som ďalších 20 metrov a našiel som Jackieho Blanchflowera. Sneh okolo neho sa roztápal v dôsledku tepla z horiaceho lietadla. Plakal, že si zlomil chrbát a bol ochrnutý. Pozrel som sa a uvidel som telo Rogera Byrna ležiace cez neho…Jackie si ani neuvedomil, že Rogerovo telo ho držalo pri zemi. Udržoval som s Blanchym rozhovor. Jeho pravá ruka bola takmer oddelená od tela. V tom som zbadal jednu z letušiek a požiadal som hu o pomoc, ale chúďa dievča bola v obrovskom šoku.“

 „Ihneď prišli ľudia z celého poľa. Obyčajní ľudia, nie záchranári. Tých som ani nevidel. Nakoniec prišiel voz na uhlie, do ktorého som naložil Jackieho Blanchflowera a Johnnyho Berryho, ktorého som ani nerozpoznal ako hráča až kým som si nevšimol odznak na jeho saku. Billy Foulkes, Dennis Viollet a ja sme vliezli do vozu a všetkých nás viezli do nemocnice. Zosypal som sa a plakal som keď som uvidel Bobbyho CHarltona, Petera Howarda, Teda Ellyarda a veľkého Juhoslávca čakajúcich v nemocnici. Bol som rád, že nás bolo viacej živých.“

 „Do nemocnice som sa musel vrátiť na ďalší deň. Kvôli chrbtu som nemohol vstať z postele. Dali mi injekciu do miesta, kde ma to bolelo, ale injekcia bola horšia ako prirodzená bolesť. Jummy Murphy požiadal Billa a mňa, aby sme niekoľko dní ešte ostali v nemocnici, pri tých, ktorí prežili.“

 „Nakoniec profesor Maurer zobral Jimmyho, Billa a mňa okolo oddelenia a zastavil pri každej posteli a povedal nám ich šance na prežitie…´Boss: 50-50, je to silný muž…Jackie Blanchflower: OK….Duncan: 50-50…Johny Berry: Nie, ja nie som Boh…´ Johnny prežil…Duncan nie…Keď som to zistil, veľmi sa ma to dotklo.“

 „Veľa ľudí dúfalo, že Matt Busby dostane silu k návratu k futbalu. Išiel som za ním krátko potom, čo sa vrátil do Anglicka. Hrozne zostarol. Povedal mi, že najťažšie bolo pre neho keď prišiel do izby, kde bol Johnny Berry a Johnny povedal: ´Tommy je jeden z mojich priateľov, a ešte stále ma neprišiel pozrieť.´ Johnny vtedy ešte nevedel rozsah havárie a Matt jednoducho nemal silu mu povedať, že neprežil. Povedal mi: ´Synu, nemohli mi dať anestetiká, kvôli mojej zlomenej nohe a poranenému hrudníku. Bolo to kruté, no hovoriť Johnnymu Berrymu každý deň, že Tommy Taylor bol zlý priateľ, len aby nezistil, že je mŕtvy bolo to najhoršie…

 

Peter Howard (fotograf)

 „Husto snežilo keď sme pristáli. Išli sme na letisko a potom späť do lietadla, aby sme mohli vzlietnuť. Sedel som vpredu na strane pri uličke. Keď sa pilot pokúšal vzlietnuť, všimli sme si nejaké problémy s motormi. Lietadlo zastavilo. Potom to skúsil druhýkrát. Tento pokus bol tiež neúspešný. Pri treťom pokuse sme havarovali. Lietadlo sa pomaly začalo trhať. Všetko zachvacoval oheň. Nebol čas rozmýšľať. Nebol čas plakať – iba mŕtve ticho kvôli tomu, čo sa mohlo stať v ďalších sekundách.“

 „Nepamätám si detaily. Či tam bol výbuch alebo nie. Všetko razom zastalo. Bol som omráčený. Potom som našiel dieru v trupe a vyliezol von. Harry Gregg, Ted Ellyard, ďalší muž z Daily Mail, dve letušky, radista a ja sme išli späť do vraku.“

 „Videl som kapitána Thaina, pilota, ako vychádzal z horiacej kabíny. Vyzeralo to, že mal obrovské šťastie. Časť motora skončila asi 150 metrov od lietadla v malom dome, ktorý zanietili plamene, no palivo sa nevznietilo.“

James Thain (pilot lietadla)

 „Ken otvoril škrtiace klapky, ktoré sú medzi nami, a keď boli úplne otvorené, poklepal som ho za ruku a držal som ich v úplne otvorenej polohe. Ken mávol rukou a zvolal som: ´Plný výkon.´ Motory mali rôzny zvuk, lietadlo zrýchlilo a meradlá tlaku sa začali kolísať. Cítil som bolesť v ruke, keď Ken vytiahol plynové pedále a povedal: ´Prerušenie štartu.´ Držal som riadidlá smerom dopredu, zatiaľ čo Ken stupil na brzdy. Do štyridsiatich sekúnd od štartu lietadlo opäť zastavilo.“

 „Povedal som Kenovi, že opäť nie je niečo v poriadku a začal som sledovať klapky. Ken ich zatiahol na 28 palcov a stupil na brzdy. Motory začali byť opäť stabilné, tak uvoľnil brzdy a opäť sme sa začali rozbiehať. Pokračovali sme v rozbehu a ľavou rukou som povolil škrtiace klapky až do otvorenej polohy. Poklepal som ho a on začal zrýchľovať a povedal: ´Plný výkon.´ Ja som mu pokyn potvrdil tými istými slovami.“

 „Pozrel som sa na ukazovateľ rýchlosti vzduchu a videl som, že ukazovali 105 uzlov. Keď to dosiahlo 117 uzlov zvolal som: ´V1 (rýchlosť jedna, pri ktorej už nie je bezpečné vzlietať).´ Zrazu to kleslo asi na 112 a potom na 105. Ken kričal: ´Kriste, my to nemôžeme urobiť!´ Pozrel som sa hore od prístrojovej dosky a uvidel som veľa snehu, dom a strom priamo v dráhe lietadla…“

Bill Foulkes (hráč)

 „Hrali sme karty po väčšinu letu z Belehradu do Mníchova a spomínam si, že keď sme opustili lietadlo, premýšľal som aká bola zima. Mali sme jeden pokus na vzlietnutie, ale neodlepili sme sa od zeme. Predpokladám, že málokto z nás sa toho obával, no keď sa druhý pokus nevydaril, ticho sme sa vrátili do salónika.“

 „Alf Clarke z Evening Chronicle si išiel zavolať do svojej kancelárie a my sme ho čakali. Vrátili sme sa na svoje miesta, ale karty sme už nehrali. Pošmykol som sa na popruhu od mojej tašky a čakal som na vzlietnutie. Sedel som asi v strede lietadla pri okne, na pravej strane uličky. Našu štvoricu tvoril ešte Ken Morgans, ktorý sedel vedľa mňa a oproti nám boli David Pegg a Albert Scanlon. Matt Busby a Bert Bhalley sedeli vedľa seba na sedadle za nami. Spomínam si, ako boli Mark Jones, Tommy Taylor, Duncan Edwards a Eddie Colman na konci lietadla. David Pegg sa zdvihol a so slovami: ´Nepáči sa mi to tu, nie je to tu bezpečné,´ odišiel dozadu. Frank Swift tam išiel tiež. Aj on cítil, že to tam bude najbezpečnejšie. Cez uličku bola dvojica Ray Wood a Jackie Blanchflower. Roger Byrne, Billy Whelan a Dennis Viollet ostali sedieť s jedným voľným miestom pri nich.“

 „Za oknami bolo vidieť veľa topiaceho sa snehu a bol tam hrozný zvuk, ako keby auto opustilo hladkú cestu a prešlo na nerovný terén.“

 „Zadok lietadla práve zmizol. Dostal som sa von tak rýchlo, ako to len šlo a len som bežal a bežal… Potom som zistil, že lietadlo nevybuchlo, a tak som sa vrátil. V diaľke som videl horiaci chvost lietadla a keď som bežal naspäť, míňal som telá v snehu. Roger Byrne bol stále pripútaný k sedadlu, Bobby Charlton nehybne sedel v inom sedadle a tiež Dennis Viollet. Potom sa objavil Harry Gregg a snažili sme sa zistiť, čo by sme mohli urobiť, aby sme pomohli…“ 

Bobby Charlton (hráč)

 „Necítili sme nič vôkol nás keď sme sa rozprávali a smiali sa po ceste z Belehradu, keď sme dosiahli semifinále Európskeho Pohára. Za dva dni sme mali hrať proti Wolves v možno rozhodujúcom zápase. Tento zápas nám mohol pomôcť vyhrať tretí titul v rade. Keď sme pristáli v Mníchove na dotankovanie obloha bola nízka a plná snehu. Nemali sme žiaden dôvod pochybovať.“

 „Bol som rád, že sme už prekonali takú dlhú cestu. Menej optimizmu som však prechovával k British European Airways. Hneď ako sme vzlietli som sa cítil nesvoj. Potreba lietadla mať dlhé dráhy a veľa času na rozbehnutie sa ma desila. Keď sme sa už dostali do vzduchu, bol som o niečo kľudnejší.“

 „Keď sme boli v Mníchove, nemohol som si nevšimnúť topiaci sa sneh na dráhe. Pri pití kávy v termináli som si predstavoval, že sa to bude topiť donekonečna. Myslím, že dnes by to trvalo iba chvíľu.“

 „Nebolo cítiť napätie keď sme sa bavili o nasledujúcich dňoch. Boli sme tím, ktorý nemal nič na práci. V posledných dňoch sme porazili Arsenal a mnohí povedali, že na Highbury videli krásny zápas. Takisto sme porazili Belehradu, keď naša húževnatosť nedala hráčom Red Staru možnosť. Teraz sme boli v rukách leteckej spoločnosti, ktorá vedela tak dobre čo robí, ako sme my vedeli, čo robíme vo svojom svete.“

 „Aj potom, čo sa dva štarty nevydarili a v termináli sme boli už druhýkrát pre kávu, stále som cítil to kúzlo po zápase. Niektorí hráči si vymenili miesta – presúvali sa do miest, ktoré boli pokladané za najbezpečnejšie. Mňa a môjho spolusediaceho, Dennisa Violleta, ani nenapadlo niečo takéto urobiť. Neskôr, keď som sa ocitol v chladnej oblasti, v stave nedôvery a šoku som bol rád, že som zostal na svojom mieste. Prečo som to urobil? Ako som bol schopný sňať si môj kabát a dať ho na Matta Busbyho keď stonal na mokrom asfalte zúfalo potrebujúci lekársku pomoc?“

 „Keď sme sa už tretíkrát pokúšali vzlietnuť, málokto sa rozprával. Pozeral som sa z okna a všimol som si úplné ticho vo vnútri lietadla. Leteli sme zasneženým poľom, no nezdalo sa mi, že dostatočne rýchlo. Vedel som, že sme na zemi už príliš dlho. Potom som už len uvidel plot a dom. Zrazu nastal hrozný hluk, brúsenie kovu o kov…“

 „Keď som sa prebral, bol som na zemi. Mimo lietadla, ale stále pripútaný na sedadle. Dennis bol vytiahnutý zo svojho miesta a ležal vedľa mňa. Bol poranený ale pri vedomí. Neskôr som sa dozvedel, že Harry Gregg a Bill Foulkes pomohli dostať von niektorých zranených z lietadla. Počul som sirény a potom krik Dennisa, ktorý kričal: ´Čo sa deje, Bobby? Čo sa deje?´ Okamžite som bol plný ľútosti. ´Dennis, je to hrozné.´ Mal som ho chrániť pred najhorším – pravdou, ale tá hrôza ma tak ohromila, že som prestal uvažovať racionálne.“

 „Videl som telá v snehu. Jediná milosť bola, že vtedy som nespoznal mojich najlepších priateľov medzi mŕtvymi. Eddie Colman, ktorý sa ma so svojou rodinou tak vrelo ujal v mojich začiatkoch na Old Trafford a David Pegg z Yorkshiru, ktorý mal tiež korene v baníctve.“

 „Okrem mojich sedem, nakoniec osem padlých spoluhráčov to stálo život ešte 14, potom už 15 iných životov… Úradníci, novinári, letecký personál,… Tí všetci čakali, rovnako ako my, že v ten večer budú doma.“

 „Nakoniec som pomáhal nakladať na mini-truck, ktorý vyzeral, že dnes rozváža ranených namiesto uhlia. Gregg a Foulkes boli so mnou, keď sme sa v tej fujavici hnali do nemocnice.“

 „Väčšinou som sa pozeral na stenu. Mal som iba jednu malú modrinu na hlave, no utrpel som otras mozgu. Prišiel doktor, riadne vysmiaty, ako by chcel povedať, že to všetko bola rutinná záležitosť a že svet sa točí ďalej. Ale tak to nebolo. Nie pre tím, ktorý chcel dobyť svet. Bol som plný hnevu a ten bol zameraný na pracovníka nemocnice, ktorý vyzeral, že nič z toho nechápe. Kričal som na neho. Nepamätám si presne, čo som mu povedal, ale pamätám si naživo tú bolesť, ktorá prišla na mňa v tejto ťažkej chvíli.“ 

„ Moja ďalšia spomienka je nasledujúci deň ráno po prebudení na nemocničnom oddelení. V neďalekej posteli sedel mladý Nemec, ktorý čítal noviny pred sebou. Videl som tam fotografie a nadpis hovoriaci o pádu. Hovoril trochu po anglicky a keď ma zbadal, podarilo sa mu povedať: ´Ospravedlňujem sa.´ V tej chvíli som musel vedieť, kto prežil a kto nie.“

 „Nemecký chlapec prečítal mená a po krátkej prestávke povedal: ´mŕtvi.´ Bolo to hrozné počuť to menovite…Roger Byrne, David Pegg, Eddie Colman, Tommy Taylor, Billy Whelan, Mark Jones a Geof Bennt. Cítil som určitú úľavu, keď som išiel do iných izieb a videl som živých Kennyho Morgansa, Raya Wooda, Dennisa Violleta, Alberta Scanlona… Chcel som kričať: ´Aspoň sme v poriadku!´… Ale potom som si všimol Duncana Edwardsa, ktorý bojoval o svoj život, ťažko raneného Johnnyho Berryho a Jackieho Blanchflowera, ktorý si už nikdy nezahral.“

„Začal som sa chvieť, keď som si pomyslel aké to muselo byť v Manchestri. Dostávali sme mnoho noviniek, ale potom, ako dni ubiehali, ste počuli iba o pohreboch a boli ste vďační, že tam nie ste, pretože by bolo ťažké sa rozlúčiť s nimi. Po celý čas vo mne búšila otázka: ´Prečo ja? Prečo som to prežil?´ Počuli sme ako bol zasiahnutý Manchester. Koľko ľudí prichádzalo na Old Trafford. Bezcieľne vo svojom žiali. No aj tak chceli byť tak blízko, ako len mohli byť k tímu, ktorý stratil ich životy…ktorý teraz vyrastal pred ich očami…Cítili ste, že zápas musí byť tak skoro, ako je to len možné.“

 „Bolo to niečo od čoho sme sa mohli odraziť, niečo ako vec priplavená z rozzúreného mora. Zápas by pomohol jednoznačne každému, hráčom, fanúšikom, celému mestu Manchester. Mohlo vás to odviezť z hororu. Bol to malý kúsok úniku, ale neodniesol vás ďaleko, pretože hore bojoval Duncan Edwards a Matt Busby v kyslíkovom stane, aby vôbec zostali nažive.“

 „Nakoniec som videl oboch. Išiel som a srdce mi prudko búšilo. Neskôr mi povedali, že Duncanov boj, ktorý trval cez dva týždne bol výsledkom výstrednej sily a vôle. Keď som ho navštívil bol v obrovskej bolesti, tak ako aj predtým. Keď ma uvidel, zaklonil hlavu a povedal: ´Čakal som na teba. Kde do čerta si bol?´ Zašepkal som mu povzbudenie a stále som premýšľal, ako je možné, že tento mladý génius bol tak kruto zasiahnutý, keď som išiel dole schodmi pred zbalením sa na cestu domov.“

 „Mohol som sa len modliť, keď ma Jimmy Murphy zobral vlakom do Holandska, odkiaľ som šiel trajektom do Harwichu. Tam som stretol moju mamu Cissie a brata Jacka, s ktorými som šiel domov na severovýchod. Nehovoril som moc na ceste späť na miesto, kde to všetko začalo a kde som presvedčil sám seba v spoločnosti mojich ľudí, že futbal sa môže opäť stať jadrom mojej bytosti.“

 „Samozrejme, vedel som, že to príde čoskoro. Trvalo to však trochu dlhšie, aby som pochopil, že nič nie je celkom jednoduché. Niektorí, vrátane Jacka, trvajú na tom, že ma Mníchov zmenil. Ak áno, rád by som si myslel, že nakoniec to bolo k lepšiemu. Prinajmenšom v tom, že mi povedal, že aj pri zázračnej jazde musím mať stále na pamäti, ako ľahko môžem spadnúť.“

 „Ak máte šťastie, prežijete a robíte to, čo vám splní každý sen, každé ambície, ktoré ste kedy mali…“


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!