Cesta Marcusa Rashforda do anglickej reprezentácie

14

Marcus Rashford sa nedávno rozhovoril o svojej ceste z detskej izby až do anglickej reprezentácie a práve tento príbeh sme si pre vás pripravili v tomto článku. 

Keď som vyrastal, tak v mojej rodine prebiehala taká menšia súťaž. Vždy keď mi kupovali darček, či už na narodeniny alebo na Vianoce, vždy vedeli, čo mi majú dať. Najnovší dres.

Rodiny v Manchestri však zvyknú byť rozdelené. Aspoň tá moja bola. Polka fandila United a druhá polka City. Takže dresy, ktoré som dostával, boli viac ako darček. Viete čo myslím? Moji ujovia mi vždy kupovali červené a modré dresy a chceli ma dostať na svoju stranu. Toto sa dialo hlavne keď som bol starší a vo futbale som sa stále zlepšoval. V našej rodine sa z toho stala vtipná tradícia.

Raz som dostal dres, na ktorý nikdy nezabudnem a nebol to dres United, ani City.

Jedného dňa, keď sme sa vrátili s mojimi bratmi z ihriska, bol u nás strýko a niečo mi priniesol.

Ďalší futbalový dres. Ďalší červený futbalový dres. Strýko bol fanúšik United.

Zobral som si ho a pozrel naň. Vtedy som si uvedomil, že tento je iný. Na hrudi bol znak s troma levmi a zlatou hviezdou.

Môj prvý dres Anglicka.

Otočil som ho, aby som si pozrel číslo. To bolo vždy dôležité.

9.

A hneď nad tým…ROONEY.

Bol som ešte príliš mladý, aby som dokázal oceniť generáciu hráčov z 90-tych rokov. Hráčov ako Alan Shearer alebo Teddy Sheringham. Takže pre mňa to bolo celé o Rooneym. V mojej prvej spomienke na národný tím hrali v útoku Wayne Rooney a Michael Owen. Zápasy reprezentácie som vždy sledoval s mojimi bratmi, Daneom a Dwaineom.

Dres Rooneyho som dostal, keď som mal asi osem rokov. Každé dieťa, keď hrá futbal s kamarátmi, sa snaží hrať tak, ako hráč, ktorého máte na drese.

Vždy som bol útočník a od toho dňa som chcel byť ako Rooney. A chcel som hrať za Anglicko.

Keď sme vyrastali, tak park, kde sme chodili hrávať futbal, bol na druhej strane rušnej cesty. Niekedy sa stalo, že moji bratia odišli skôr a mama mi nikdy nechcela dovoliť ísť samému cez túto veľkú cestu.

„Budeš musieť počkať Marcus. Čakaj tu.“

Nechápala to.

S parkom, či bez parku, futbal som hral aj tak. Doma som mal jednu špeciálnu loptu, ktorú som si podpísal fixkou. A tak som si kopal doma o stenu. V mojej izbe, na chodbe, všade kde sa dalo. Bolo mi to jedno.

Samozrejme najlepšie bolo, keď som mohol ísť s mojimi bratmi hrať do parku. Miloval som, keď sme hrali proti starším chalanom. Niekedy sme hrávali aj na tráve pred panelákmi. Bolo to super, lebo to bolo medzi domami a vedeli sme, že hocikedy tam prídeme, vždy tam bude niekto hrať. Hrali sme aj keď bolo zamračené alebo pršalo. Také počasie je v Manchestri skoro stále. Predstavovali sme si, že sme Wayne, Rio alebo Owen a hráme vo Wembley za Anglicko.

Tieto sny nás spájali. Keď spolu hráte futbal odmalička vonku na tráve, tak vám to vydrží dlho. Chalani z okolia, s ktorými som hrával, sú stále moji kamaráti a to aj napriek tomu, že mnohí z nás sa dostali do futbalových akadémií a ja som sa dostal do Manchestru United.

Veľa ľudí si myslí, že som vystrelil z neznáma. Ak mám byť úprimný, tak posledný rok zbehol tak rýchlo, že niekedy sám nemôžem uveriť tomu, čo všetko sa udialo. Jedného dňa na tréningu United mi chalani hovorili, že určite si ma tréner vyberie a pôjdem do Francúzska na EURO 2016. Neveril som tomu. Naozaj nie. Myslel som si, že si len robia srandu. Veď len pred pár mesiacmi som debutoval za Manchester United.

Phil Jones prišiel po tréningu za mnou a povedal: „Kamarát, hovorím ti, že ideš do Francúzska.“

Ako som išiel do šatne tak ľudia z personálu mi hovorili to isté. Keď som sa v šatni pozrel na mobil, tak som uvidel množstvo správ od mamy, bratov a kamarátov. Vo všetkých správach bolo to isté: ANGLICKO!!!!!!

V tom momente mi hučalo v hlave a stále som tomu nechápal. Vtedy ku mne prišiel Louis van Gaal.

„Môžeš na slovíčko?“

Nevedel som, čo si mám o tom myslieť. Čakal som, že by som mohol hrať za reprezentačný tím do 21 rokov, ale to, čo mi povedal manažér, bolo neuveriteľné.

„Volali mi z reprezentácie. Choď a uži si to.“

A bolo to. Idem do Francúzska.

Mnoho dní a týždňov pred mojim debutom som si stále predstavoval, aké to asi bude. V hlave si to prehrávate stále dokola. Myslíte na ihrisko. Myslíte na to, ako prvý krát vkročíte do šatne. 

Ale nech si to predstavujete hocijak, vždy je to iné. Nikdy to nie je také, ako ste si to vysnívali.

Je to ešte omnoho lepšie.

Minulý máj/květen som vstúpil do šatne pred priateľským zápasom s Austráliou a uvidel som dresy rozvešané po šatni. Pamätám si ako som hľadal ten svoj. A potom som ho uvidel.

Červený dres. Znak na hrudi. Tri levy. Zlatá hviezda.

Do pekla.

Otočil som ho.

Číslo 9.

A hneď nad tým…RASHFORD.

Trošku som sa pousmial a povedal si: „Dosť bolo snívania, teraz hráš za Anglicko.“

Po troch minútach som dal svoj prvý gól za Anglicko. Ako by som to opísal? Je to nemožné. Bolo to ako keby…

V momente, keď lopta napne sieť, ako keby vám v hlave niečo vybuchlo. Chcete, aby ten moment trval čo najdlhšie, ale zároveň chcete, aby sa opakoval znovu a znovu. Na tom pocite ste závislý. 

Na začiatku druhého polčasu prišiel ďalší moment, na ktorý nikdy nezabudnem. Hráč s číslom 19 prišiel na ihrisko a z ničoho nič som bol na jednom ihrisku s Waynom Rooneym. Spolu sme hrali za Anglicko. 

Neuveriteľné. 

Dokonca som bol na ihrisku, keď dal náš druhý gól. Už nie som na trávniku pri našom paneláku, už nepozerám zápas Anglicka v telke. 

Stojím vedľa neho. 

Bolo to niečo naozaj špeciálne. 

Som si vedomý toho, že mnoho ľudí nás porovnáva. Viem, čo sa odo mňa očakáva. Čo sa týka mňa, ja sa snažím zlepšovať ako len môžem. A to, že môžem hrať a trénovať po boku Wayna mi veľmi pomáha.

Veľa sa so mnou rozpráva o zápasoch. O pozíciach, na ktorých nastúpil, o situáciach, v ktorých sa ocitol. S Waynom som sa prvýkrát stretol po mojom debute za United. V tom čase bol zranený, ale po zápase prišiel do šatne, prišiel rovno ku mne a zagratuloval mi. Môže sa to zdať ako maličkosť, ale pre mňa to znamenalo veľa. 

Ak mám byť úprimný, tak s Waynom to bolo vždy také. Je to pohodový chlapík. 

„Len choď na ihrisko a hraj. Nebuď nervózny. Hraj svoju hru a na ihrisku buď voľný.“

Taký je Wayne. Nemusíte vždy počuť iba veľký príhovor, ale prežil toho už naozaj veľa a vždy vie, čo v danom momente potrebujete. Keď nás Island vyradil z Eura, tak to bolo veľké sklamanie. Po zápase sme všetci sedeli v šatni a nevedeli sme, čo si máme myslieť. Vtedy sa postavil Wayne a povedal jednu vec. 

„Hlavu hore. V budúcnosti máme o čo bojovať.“

Povedal to každému samostatne. Chodil od jedného k druhému a pozrel sa nám do očí. 

„Hlavu hore. Pozeraj sa dopredu.“

A to je to, čo sa teraz deje. Hlavy máme vztýčené a bojujeme o našu budúcnosť. Viem, že som ešte mladý, vlastne celý tím je mladý, ale chceme využiť náš čas v reprezentácii a písať históriu. Vieme, že keď sa budú ľudia pozerať na náš tím, tak nás budú súdiť podľa počtu získaných trofejí. 

Takže je dôležité, aby sme našej krajine prinavrátili hrdosť. Na to čakajú aj naši fanúšikovia. 

Ja sám som už prekonal niekoľko prekážok. Napríklad som nedostal pozvánku na prvý zápas kvalifikácie na svetový šampionát. Ale takéto prekážky musíte očakávať a musíte ich prekonať. V ten istý týždeň som dal hetrik v zápase za U-21. 

Hlavu mám hore a pozerám sa dopredu. Nemôžem sa dočkať zápasu v Nemecku a potom už príde prvý zápas vo Wembley v tomto roku. Keď som bol ešte dieťa, tak sa mi nikdy nepodarilo dostať sa na zápas vo Wembley. Zápasy som sledoval len v telke. Rovnako, ako som sníval, že jedného dňa nastúpim za Anglicko, som sníval, že jedného dňa si zahrám vo Wembley. 

Keď sa mi to konečne podarilo, tak to nebolo také, ako som si to predstavoval. 

Bolo to oveľa lepšie. 

Keď som vyšiel na ihrisko a pozrel sa na trávnik, pomyslel som si: „Je perfektný. Každé jedno stebielko trávy má rovnakú dĺžku. Toto je o dosť lepšie ako trávnik pred našim panelákom.“

Zdroj: theplayerstribune.com

ZDIEĽAŤ
Predchádzajúci článokZ Premier League: United a Arsenal potřebují bodovat
Ďalší článokMourinho o špekuláciach ohľadne Neymara
VVee
Moje meno je Ján Pustay a bývam v Bratislave. Vyštudoval som Fakultu elektrotechniky a informatiky, odbor Telekomunikácie a v tejto oblasti aj pracujem. Manchestru United fandím už odmalička. Keď som mal asi osem rokov dostal som svoj prvý dres Davida Beckhama a vtedy započalo moje fandenie tomuto skvelému klubu. Medzi mojich obľúbených hráčov patrili už spomínaný David Beckham a prakticky celá Class of 92, Rio Ferdinand a neskôr aj Cristiano Ronaldo alebo Wayne Rooney.


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!