Devilpage.cz / sk – Fanúšikovské stránky najväčšieho futbalového klubu na svete – Manchesteru United
  • Úvod
  • Blog
  • Gary Neville a jeho vzťah k Liverpoolu
Blog Redaktorské správy

Gary Neville a jeho vzťah k Liverpoolu

Pred blížiacim sa derby zápasom proti Liverpoolu sme si pre vás pripravili článok, v ktorom Gary Neville opisuje svoj vzťah k Liverpoolu. Dozviete sa, či ľutuje svoju pamätnú oslavu pred hosťujúcimi fanúšikmi alebo ako vnímal rivalitu týchto dvoch klubov ako dieťa. 

Celých 89 minút spievali fanúšikovia Liverpoolu neslušné chorály, týkajúce sa mňa a mojej mamy. Stav bol 0-0. Získali sme priamy kop, tesne pred šestnástkou Liverpoolu. Ryan Giggs sa postavil k lopte. Fanúšikovia na Old Trafforde boli takí hluční, že ste nepočuli ani svoje myšlienky.

V tom momente, vaša myseľ, vaše telo a vaše sústredenie, to všetko je na úplne inej úrovni. Je to iné ako proti Arsenalu alebo Chelsea. Je to dokonca iné ako proti Manchestru City, teda aspoň pre mňa. Je to skoro ako zážitok mimo tohto sveta. To napätie je neopísateľné.

Je to zápas, ktorý máte v hlave minimálne dva týždňe dopredu, týždeň nemôžete myslieť na nič iné a posledné tri dni vás tento zápas neustále bije do nosa. Ak porazíte Liverpool, je to najlepší deň sezóny. Ak prehráte, tak je to to najhoršie, čo môže byť.

Takže, je deväťdesiata minúta, Giggsy má pripravenú loptu a jediné čo si pamätám je, že Giggsy zatočil loptu do šestnástky, Rio Ferdinand vo výskoku a lopta končí v sieti. Štadión vybuchol. To, čo sa stalo potom, bol inštinkt.

Otočil som sa k fanúšikom Liverpoolu, ktorí boli na druhej strane ihriska a pomyslel som si: Idem si po nich. Prešprintoval som asi 60 metrov a ako keby som sa úplne zbláznil. Prišiel som ku nim a potom…

Pozrel som sa do tváre fanúšikov, ktorí 89 minút povzbudzovali Liverpool a na mňa kričali rôzne posmešky. A v tom momente, nemali žiadnu odpoveď. Vôbec nič. Bol to jeden z najlepších pocitov, aké som kedy zažil.

FA mi dala pokutu 5000 libier. Kľudne by som to zaplatil aj stokrát. Pamätám si, že vtedy niekoľko veľmi vážených ľudi tvrdilo, že to nie je správanie adekvátne tridsaťročného muža.

Mali pravdu. A to je na futbale to krásne. Na deväťdesiat minút môžete byť znovu dieťaťom. To je niečo, o čom snívame všetci, no nie?

Živo si pamätám, ako sme išli s otcom po ceste M60, keď som mal päť alebo šesť rokov. Nevedel som kam ideme. Pamätám si ako som sa pozeral z okna plný očakávania. Už sme tam? Kedy tam už budeme?

Potom sme prešli cez Barton bridge a vtedy som už vedel, čo sa deje. Boli sme 10 minút od Old Traffordu. To bola s otcom naša rutina každú sobotu a nikdy sa to nezmenilo. Keď som uvidel Divadlo snov, moje srdce sa prudko rozbúchalo. Potom sme zaparkovali auto a išli sme do malej, zadnej miestnosti v Marina´s Grill a dali sme si koláč a hranolky.

Nie som veľmi nostalgický človek, ale prial by som si prežiť tieto dni ešte raz. Keď sme sa na námestí stretli s ostatnými fanúšikmi United a spolu sme išli na štadión. Je to elektrizujúci moment, hlavne, keď ste dieťa. Nedá sa to opísať. Elektrizujúci asi ani nie je dostatočný výraz. Futbal máte úplne pod kožou, dostane sa vám až do duše.

Môj otec bol človek, ktorý si rád dal pivo a pokecal s ostatnými, takže keď som bol starší, nechal som ho v dave s jeho kamarátmi a išiel som si po svojom, po studených, betónových schodoch do našej časti blízko vrchu starej K stand. Potom som sa na vrchole schodov otočil a bác, zasiahla ma tá neskutočná veľkosť Old Traffordu. Obrovské bielo-červené tribúny. Jasno zelený trávnik. Hodinu som tam iba sedel a sledoval ako sa štadión zapĺňa, všetko som to nasával. Vôňa klobás a vyprážaného jedla. Starí známi všade naokolo. Pocit veľkého očakávania stále narastal. Bolo to čarovné.

Tieto spomienky mám stále v sebe. Ak by bol môj otec fanúšikom Man City alebo Boltonu, chodil by som na ich štadión a spieval ich chorály. Vďaka Bohu, že bol fanúšik United!

Nanešťastie, pre United to neboli práve úspešné roky. Vyrástol som v osemdesiatych rokoch a vtedy dominoval anglickému futbalu Liverpool. Väčšina mojich spolužiakov v Bury fandila Liverpoolu. Neustále ma podpichovali. Všetci sme bývali o dosť bližšie k Manchestru ako k Merseyside, ale deti sú deti. Fandia tomu, kto vyhráva. Tieto deti na severe teraz nosia dresy Chelsea. 

Na dvore v škole Chantlers Primary School, v roku 1985, by ste si pomysleli, že ste v Liverpoole. Každý deň som sa hádal so spolužiakmi.

Ja som vravel: „My máme väčší štadión!“

Oni odpovedali: „United skončili v tabuľke na 11 mieste!“

Ja som kontroval: „Ale my máme Robsona!“

A oni zase: „Ale my sme vyhrali ligu!“

Takto sme sa hádali celé hodiny, každý deň. Myslel som si, že tieto školské hádky skončia, keď vyrastiem, ale ukázalo sa, že ich stále prežívam s Jamiem Carragherom v televíznom štúdiu.

Nikdy nezabudnem, keď som prvýkrát prišiel na Anfield, ako hráč United. Išli sme po ceste M62 smerom na Merseyside a keď sme zišli z hlavnej cesty a vnorili sa do bočných uličiek, vtedy mi to došlo. Boli sme na nepriateľskom území. Naozaj. Autobus sa plazil cez úzke uličky s červeno-žltými domami s terasami. Bol to klaustrofobický pocit.

Keď som vyšiel na ihrisko, bol to podobný pocit. Je to úzke ihrisko. Fanúšikovia sú priamo nad vami a už 40 minút pred zápasom po vás kričia samé sprosté slová.

Tieto momenty vám, po ukončení kariéry, chýbajú. Zvykol som hovoriť, že nenávidím Liverpool, ale v posledných rokoch som trochu zmäkol. Teraz vravím, že je to komplikovanejšie ako nenávisť.

Vždy keď sa ma spýtajú, či ľutujem svoju oslavu pred fanúšikmi Liverpoolu v roku 2006, vždy poviem to isté. Samozrejme, že nie.

Futbal je o emóciách. Zábava, sklamanie, úzkosť, číra radosť, číry smútok. Všetky tieto emócie, ktoré pociťujete celý týždeň su narvaté do deväťdesatich minút. Pre mňa je krása futbalu práve v tej húsenkovej dráhe. Je len zopár vecí na svete, ktoré vám dokážu navodiť taký pocit.

Skúsim vám dať najlepší príklad, na aký si spomínam.

V roku 1999, keď sme vyhrali Treble, som videl niečo, čo už asi nikdy neuvidím. Prichádzali sme k Deansgate v centre Manchestru, viezli sme sa v autobuse s otvorenou strechou a ja som si všimol jedného chlapa v dave, ktorý mal slzy v očiach. Kričal tak hlasno, že mu vystupovali žily na krku. Nikdy na to nezabudnem.

Bol asi v mojom veku. Asi to bol žiarlivý chlapec ako ja, ktorý musel stále počúvať od svojich spolužiakov reči o Kennym Dalglishovi a všetkých tých trofejách Liverpoolu. A teraz konečne prišiel jeho okamih. Všetka tá bolesť a posmešky spravili tento moment ešte krajším.

Uprostred toho blázinca som si uvedomil, že sa mi zježili chlpy na krku a pomyslel som si: Nič iné na svete neprinesie tomu chlapovi taký pocit ako prežíva práve teraz.

Takéto momenty vám berú dych.

United a Liverpool sú rivali od roku 1894. 15. januára/ledna to bude už 198 spoločný zápas. Dúfam, že to bude elektrizujúce a áno, možno aj trochu tvrdé. Kebyže sa hrá na Anfielde a hráč Liverpoolu strelí víťazný gól, dúfam, že skočí so svojimi spoluhráčmi na tribúnu Kop a Jurgen Klopp bude utekať popri čiare ako blázon. Kebyže spravia niečo umiernenejšie, bol by som sklamaný.

Toto šialenstvo a vášeň, to je podstata futbalu.

Liverpool a Manchester sú veľmi rozdielne a zároveň veľmi podobné kluby. V obidvoch mestách citíť punc pravosti, úprimnosť,  ľudia sa neboja roboty, driny a to najdôležitejšie, milujú futbal.

Je to komplikovanejšie ako nenávisť.

Liverpool sa mi určite v mnohých ohľadoch pomstil za moju oslavu. Na ihrisku, aj mimo neho. The Reds nás vyradili z FA Cupu iba štyri týždne potom ako som skočil pred ich fanúšikov. Keď ma Scouseri spoznali v zápche v aute, asi kilometer od Old Traffordu, skoro prevrátili moje auto. A to najhoršie zo všetkého, aj po ukončení kariéry sa stále musím stretávať s Carragherom.

Ale je jedna vec, s ktorou sa neviem zmieriť.

Existuje taká historka o dvoch bratoch z Liverpoolu, ktorý pracovali v mojom dome pred niekoľkými rokmi. Historka hovorí, že títo bratia uložili liverpoolsky šál pod kachličku na dne môjho bazéna. Je to niečo, čo nikdy nebolo dokázané a asi ani nebude.

Viete čo? Ja v tom dome už ani nebývam, ale do mojej poslednej vôle napíšem, že ak niekto, niekedy nájde ten prekliaty šál, aj keby to malo byť o sto rokov, musí splniť moje posledné želanie.

Spáliť ho.

Zdroj: theplayerstribune.com

Mohlo by vás zaujať

Ženský tím započal svoju históriu víťazne

Pasťo

Review&Hodnotenie: Brighton – Manchester United

Igor GGMU

U23 i U18 o víkendu bodovali naplno

Ruud36


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!