Devilpage.cz / sk – Fanúšikovské stránky najväčšieho futbalového klubu na svete – Manchesteru United
Blog Redaktorské správy

Životný príbeh Henrikha Mkhitaryana

Henrik Mkhitaryan patrí medzi najnovšie posily Manchestru United a pomaly si získave svoje miesto v tíme Josého Mourinha. V nasledujúcom článku vám sám Henrikh rozpovie svoj životný príbeh a prezradí mnoho zaujímavostí zo svojho života.

Jedna z prvých vecí, na ktoré si spomínam, je ako prosím svojho otca Hamleta, aby som s ním mohol ísť na tréning jeho futbalového mužstva vo Francúzsku. Mal som asi päť rokov. V osemdesiatych rokoch, ešte predtým ako som sa narodil, môj otec hral v starej sovietskej lige zvanej Soviet Top League. Bolo to v našom rodnom Arménsku. Bol nízky, ale zato veľmi rýchly útočník. Magazín Soviet Soldier ho dokonca v roku 1984 ocenil cenou „Rytier útoku“.

Do Francúzska sme sa presťahovali v roku 1989 kvôli nepokojom a konfliktom, ktoré sa v Arménsku rozrastali. Môj otec päť rokov nastupoval za klub Valence, ktorý hral v druhej najvyššej francúzskej súťaži. Vždy som plakal, keď išiel na tréning. Každé ráno som vravel: „Ocko, zober ma so sebou. Prosím ťa, prosím, vezmi ma so sebou.“

V tom veku som sa až tak nezaujímal o futbal, skôr som chcel tráviť čas so svojím otcom. Ale otec sa chcel sústrediť na futbal a nie sa rozptyľovať obavami o mňa, takže prišiel so šikovným nápadom, ako ma oklamať.

Jedno ráno som mu zase povedal: „Oci, zober ma na tréning.“

On mi odpovedal: „Dnes nie je tréning Henrikh. Idem do obchodu, hneď sa vrátim.“

A pritom ušiel na tréning a ja som naňho čakal a čakal. Keď sa vrátil po pár hodinách z tréningu, nemal žiadne tašky s nákupom. Vtedy som bol strašne smutný a začal som plakať. Kričal som naňho: „Klamal si mi! Nešiel si do obchodu, bol si hrať futbal!“

miki-1-uprČas, ktorý som strávil so svojim otcom, bol veľmi významný, ale takisto veľmi krátky. Keď som mal šesť rokov, rodičia mi oznámili, že sa sťahujeme naspäť do Arménska. Nechápal som úplne, že čo sa deje. Otec prestal hrať futbal a zostal doma.

Nevedel som to, ale môj otec mal nádor na mozgu. Všetko sa udialo veľmi rýchlo a do roka zomrel. Bol som veľmi mladý a nechápal som podstatu smrti.

Pamätám si, ako som videl mamu a sestru, ako stále plačú a pýtal som sa ich, že kde je môj otec. Nikto mi nedokázal vysvetliť, čo sa deje. Postupne sa mi však snažili vysvetliť, čo sa stalo.

Mama mi hovorievala: „Henrikh, ocko už s nami nikdy nebude.“

A ja som si pomyslel, že Nikdy?, to znie ako veľmi dlhá doba pre sedemročného chlapca.

Mali sme veľa videokaziet, na ktorých bol zachytený, keď hral vo Francúzsku. Často som ich pozerával a spomínal naňho. Dva-tri razy do týždňa som sledoval jeho zápasy a vždy som mal z toho veľkú radosť, hlavne keď ho kamera ukázala, ako sa raduje a objíma spoluhráčov po strelenom góle. Na týchto kazetách žil môj otec naďalej.

miki-2Rok po tom, ako zomrel otec, som začal chodiť na futbal. On bol moja motivácia, môj idol. Vždy som si hovoril, že musím behať a strieľať presne ako on.

Keď som mal zhruba desať rokov, futbal už bol môj celý život. Trénovanie, čítanie o futbale, pozeranie futbalu a dokonca som hrával futbal aj na PlayStation. Sústredil som sa len na futbal. Mal som rád hlavne kreatívnych hráčov tzv. maestrov. Vždy som chcel hrať ako Kaká, Zidane alebo môj otec. To je celkom slušná spoločnosť pre môjho otca.

Moja mama to mala veľmi ťažké, lebo musela byť pre mňa matkou, aj otcom. Byť osamotená matka je veľmi ťažké. Musela ma podporovať a niekedy musela byť na mňa tvrdá, tak ako by bol aj môj otec.

Boli dni, keď som sa vracal z tréningu so slovami: „Je to strašne ťažké, chcem s tým skončiť.“

Vtedy mi zvykla hovoriť: „Nie, neskončíš s tým. Musíš na sebe pracovať ďalej a zajtra to bude lepšie.“

Po smrti môjho otca si musela mama nájsť robotu, aby uživila rodinu. Začala pracovať pre Arménsku futbalovú federáciu. Keď som neskôr začal hrať za mládežnícke reprezentácie Arménska, bolo to celkom vtipné.

Keď som sa v zápase rozčuľoval a vyvádzal na ihrisku, mama vždy prišla potom za mnou a povedala mi: „Henrikh! Čo to robíš? Musíš sa ovládať, lebo budem mať, kvôli tebe, problémy v robote!“

Ja som jej odvetil: „Ale mami, oni ma kopli. Oni…“

„Nie, nie, nie. Vždy sa musíš správať slušne!“

Aj keď to bolo po smrti otca pre nás ťažké, mama so sestrou ma vždy podporovali. Dokonca mi dovolili, aby som išiel sám ako trinásťročný trénovať na štyri mesiace do Brazílie s tímom São Paulo. Bolo to jedno z najvzrušujúcejších období v mojej kariére, keďže som bol nesmelý chlapec z Arménska a vôbec som nevedel po portugalsky. Ale nezamýšľal som sa nad tým, lebo som išiel do futbalového raja.

Sníval som o tom, že budem ako Kaká a práve Brazília je rodiskom tohto kreatívneho štýlu hry, ktorý Brazílčania nazývajú ginga. Dva mesiace pred mojim odchodom som sa učil po portugalsky, ale keď som prišiel do Brazílie, tak som zistil, že učiť sa jazyk a rozprávať sa po portugalsky s ľudmi sú veľmi odlišné veci.

miki-3-uprOdišiel som tam aj s ďalšími dvoma arménskymi  hráčmi. Keď sme prišli na izbu, zistili sme, že s nami býva ešte jeden Brazílčan. Bol takej chudšej postavy, asi ako ja a mal tmavé vlasy.

Pozdravil nás so slovami: „Bom dia. Meu nome é Hernanes.“

Vtedy to bol pre nás cudzí človek, ale bol to ten Hernanes, ktorý teraz hrá za Juventus Turín.

Všetok čas sme trávili v tréningovom centre. Jedli sme tam, trénovali a zabávali sa. Nemali sme PlayStation, iba televízor a všetky programy boli v portugalčine. Prvé týždne to bolo ťažké, lebo som sa nevedel dorozumievať s brazílskymi hráčmi. Vždy mi len niečo povedali, usmiali sa a potľapkali ma po chrbte. Brazílčania majú skvelú povahu. Nedá sa to opísať, aby ste to pochopili, musíte pocítiť to teplo, čo z nich vyžaruje, keď ste v ich blízkosti.

Našťastie, každý z nás hovoril univerzálnym jazykom – futbalom. Stali sa z nás priatelia vďaka súhre a kreativite na ihrisku.

Pamätám si, ako som na tréningu strelil niekoľko gólov a pomyslel som si: „Wow, som arménske dieťa a dávam góly v Brazílii.“ Cítil som sa ako hviezda.

Zaujímal som sa aj o ich kultúru. Je to veľmi rozdielne v porovnaní s Arménskom. Napríklad v Brazílii sme trénovali 45 minút a potom sme mali 15 minút pauzu. Zjedli sme nejaké ovocie, vypili džús a potom sme pokračovali ďalších 45 minút. Tréningy sú také, ako keby to bol skutočný zápas. V tom veku sme sa v Arménsku pripravovali skôr po fyzickej stránke. V Brazílii je to viac o technike a stále trénujete s loptou.

Dokonca, ak deti na ulici nemali loptu, tak zobrali niekoľko párov ponožiek a zrolovali ich tak, aby pripomínali loptu. Všetko sa tam točí okolo hry s loptou.

Ďalšia vtipná vec bola, keď mi moja mama volala z Arménska. Volala mi dosť často, skoro každý deň. A vždy som jej povedal, že ak mi chce zavolať, nech mi dá dopredu vedieť. Jediný telefón, ktorý sme mohli použiť na medzinárodné volania, bol totiž v kancelárii riaditeľa. Každé ráno za mnou pribehol asistent trénera a kričal na mňa: „Hej, volá ti mama.“ Potom som musel utekať k telefónu, aby som jej povedal, nech zavolá neskôr.

„Ako sa má môj chlapec? Aké je jedlo? Ješ dosť často?“

„Mami, musím trénovať, zavolaj mi v nedeľu!“

Po pár mesiacoch som celkom ovládal základy portugalčiny a Hernanesa som dokázal naučiť arménsku abecedu. Bez PlayStationu sme nemali čo iné robiť!

Tento čas strávený v Brazílii bol pre mňa veľmi dôležitý, lebo som si dokázal vytvarovať svoj herný štýl. Keď som sa po štyroch mesiacoch v Brazílii vrátil späť do Arménska, bol som stále chudý a slabý, ale dokázal som si vypracovať techniku a zručnosť. Na ihrisku som sa cítil voľný. Cítil som sa ako arménsky Ronaldinho! (Hahaha, iba žartujem.) Komunikácia bola vtedy pre mňa trošku náročná, lebo v hlave som mal tri rôzne jazyky – arménčinu, portugalčinu a francúzštinu, pričom tieto jazyky medzi sebou neustále bojovali. Polovicu vety som zvykol povedať po arménsky a druhú zase po portugalsky. (A teraz to robím v angličtine, tak prosím ospravedlňte tie smiešne slová.)

Keď som mal dvadsať rokov, presťahoval som sa na Ukrajinu do tímu Metalurg Doneck. Ku svojim jazykovým schopnostiam som pridal ukrajinčinu a trošku ruštiny. O dva roky neskôr som sa sťahoval na druhú stranu mesta do Šachtaru. Bolo vtipné, keď mi ľudia vraveli, že tam neuspejem a bude pre mňa veľmi ťažké sa presadiť, keďže v tíme mali 12 brazílskych hráčov. Ja som na to nič nehovoril, len som sa pousmial a pomyslel som si, Veď ja som polovičný Brazílčan! S mojimi spoluhráčmi som skvelo vychádzal a v Šachtare som prežil skvelé tri roky. V roku 2013 sa mi podarilo vytvoriť rekord v počte strelených gólov v ukrajinskej lige. (25 gólov v 29 zápasoch pozn.red.) Bol to dobrý pocit, keď som všetkým tým neprajníkom, ktorí vraveli, že ako Armén nemám šancu sa presadiť, zavrel ústa. 

miki-4-uprŽivotný osud vie byť veľmi zaujímavý. Po tejto úspešnej sezóne mi bol ponúknutý prestup do Nemecka, do Borussie Dortmund. Zhodou náhod, nie dlho po mojom prestupe, vypukol v Donecku vojenský konflikt a Šachtar musel opustiť svoj štadión. A tak som sa presťahoval do Nemecka. Musel som sa učiť zase nový jazyk a takisto kultúra a atmosféra bola úplne iná, než na akú som bol zvyknutý dovtedy. Bolo to náročné obdobie. Prvá sezóna bola v poriadku, ale druhá bola úplná katastrofa. Nie len pre mňa, ale pre celý klub. Prehrali sme plno zápasov a ja som mal pocit, že nemám ani kúsok šťastia. Nedokázal som strieľať góly a dokonca som na góly ani neprihrával. Na niečo také som nebol zvyknutý. Borussia za mňa zaplatila veľa peňazí a ja som na seba prenášal veľký tlak.

Počas tohto obdobia som zažil veľa ťažkých nocí v mojom byte v Dortmunde. Bol som sám a stále som premýšľal. Nechcelo sa mi ísť von, dokonca ani na večeru. Ale ako som už povedal, osud vie byť nevyspytateľný. Pred mojou treťou sezónou v Dortmunde prišiel do klubu nový manažér Thomas Tuchel. A po jeho príchode sa všetko zmenilo.

Prišiel za mnou a povedal mi: „Počúvaj, chcem z teba dostať všetko.“

Ja som sa len trochu pousmial a zasmial, lebo som si myslel, že ma len utešuje a pochyboval som nad jeho slovami.

Ale on sa na mňa pozrel s vážnym výrazom a odvetil: „Miki, z teba bude špičkový hráč.“

miki-tuchel-uprPre mňa to znamenalo veľmi veľa. Po takej zlej sezóne som si nemyslel, že dokážem byť hviezda tímu. Ale on to dokázal. Dokázal zo mňa dostať to najlepšie a to preto, že som bol znovu šťastný. Keď ste smutný, nemáte ani šťastie. Toto som sa naučil v Brazílii. Ak ste šťastný, aj na ihrisku sa vám darí. Tú sezónu sme odohrali s veľkým zápalom. Hrali sme šialeným, super útočným štýlom a na ihrisku sme si užívali každú minútu. Hrali sme vlastne s dvomi obrancami, troma záložníkmi a piatimi útočníkmi. A dokázali sme uspieť. Aj keď sme prehrali, vždy sme sa bavili futbalom.

V lete mi zavolal môj agent a povedal mi, že Manchester United má o mňa záujem. Prekvapilo ma to. Spýtal som sa: „Je to pravda? Alebo len špekulácia?“

Ak sú vaše sny na dosah, zo začiatku sa to nezdá reálne.

O niekoľko dní sa tento záujem potvrdil a mne zavolal Ed Woodward, ich výkonný riaditeľ. Potvrdil mi, že klub má naozaj o mňa záujem. Ani si nedokážete predstaviť, aký som bol nadšený týmto návrhom.

Kým môj agent a klub dohadovali podmienky prestupu, ja som mal čas premýšľať nad svojimi možnosťami. Vedel som, že to bude veľká výzva opustiť svoje dobré postavenie v Dortmunde a uspieť v drese United. Ale keď budem starý, nechcem sedieť v kresle a ľutovať, že som niečo mohol spraviť inak. Bol som pripravený na prestup.

Keď bol prestup dohodnutý a všetko sa trošku utriaslo, sadol som si s vedením United pripravený podpísať zmluvu. A vtedy mi to došlo. Vtedy som si uvedomil, že tento veľký prestup sa naozaj deje a že budem hrať v Premier League.

Nikdy nezabudnem na ten moment. Takisto nezabudnem na ten pocit, keď som si prvýkrát obliekol dres Manchestru United pred prvým tréningom. Cítil som sa šťastný a bol som pyšný na to, čo som dokázal vo svojej kariére.

Na začiatku sezóny som sa bohužiaľ zranil a nemal som veľa príležitostí nastúpiť. Myslím, že môžem povedať, že začiatok môjho pôsobenia v United nebol ideálny. Ale v mojej kariére som zažil už veľa ťažkých situácií a nikdy som sa nevzdal. A každý deň budem tvrdo pracovať na tom, aby som dokázal pomôcť tímu dosiahnuť úspechy.

Ak by ste sa na mňa opýtali mojej mamy alebo sestry, asi by povedali, že som celkom „tvrdý“. Viem byť aj veľmi vážny. Ale ak mám byť úprimný, tak musím povedať, že som spokojný s tým, ako sa môj život vyvinul. Vždy bolo mojim snom nastupovať za tie najväčšie kluby na svete.

miki-5-uprKeď vyjdete na trávnik na Old Trafford cítite, že to nie je len ihrisko, je to javisko. Ak by ma mohol môj otec vidieť na tomto javisku, myslím si, že by bol veľmi hrdý. Vždy som sa mu snažil vyrovnať a aj keď už nie je medzi nami, myslím si, že mi pomohol dostať sa až sem. Ak by bol stále nažive, možno by som bol právnik alebo doktor. Miesto toho som futbalista.

Je to vtipné, lebo po zápase sa nikdy nepozerám na seba v televízii. Neznášam sledovať sám seba, lebo vždy si všímam len svoje chyby. Môj štýl hry je úplne rozdielny od toho, čo predvádzal môj otec. Bol to rýchly útočník so silnou strelou. Ja som viac technický. Ale veľa ľudí v Arménsku mi zvyklo hovoriť, že pri behu vyzerám úplne rovnako ako môj otec.

Hovoria mi: „Henrikh, vyzeráš rovnako a aj beháš rovnako. Keď sa na teba pozerám na ihrisku, tak mi veľmi pripomínaš Hamleta.“

Ja by som to nikdy nezistil, lebo sa nerád na seba pozerám, ale dáva to zmysel. Prvýkrát som sníval o tom, ako budem voľný behať po ihrisku práve vtedy, keď som sledoval môjho otca na videokazetách potom, ako zomrel. 

zdroj: theplayerstribune.com

Mohlo by vás zaujať

Oficiálne: Manchester United predstavil Daniela Jamesa

Marky

Oficiálne: Manchester United potvrdil prestup Jamesa

Marky

Letné novinky vo fanshope!

Marky


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!