25/07/2021
Devilpage.cz / sk – Fanúšikovské stránky najväčšieho futbalového klubu na svete – MUFC
Redaktorské správy

Futbalový gentleman, životný príbeh futbalistu, ktorý prežil svoju smrť…

Fenomenálna kvalita a srdcervúci životný príbeh, za ktorého spísanie by sa nemuseli hanbiť ani najuznávanejší svetoví scenáristi. Muž, ktorý prežil vlastnú smrť a do histórie futbalu sa zapísal zlatými a zároveň nezmazateľnými písmenami. Stal sa idolom a vzorom pre milióny svojich nasledovníkov. Futbalový gentleman, jeden z najlepších hráčov histórie vôbec. Robert Charlton, bez tohto mena by náš milovaný klub možno nikdy nebol takým, akým je dnes…

 

Cesta na Old Trafford

11. októbra 1937 sa v Ashingtone do futbalovej rodiny narodil malý Robert. V ten deň ešte nikto netušil, že tento novorodenec sa navždy zapíše do futbalovej kroniky. Genetické predpoklady ale určite mal. Strýko Jackie Milburn bol jednou z hviezd vtedajšieho Newcastle. Brat Jackie hrával za Leeds a neskôr spoločne s Bobbym za anglickú reprezentáciu. Nádejným futbalistom bol aj otec, ale namiesto podpisu zmluvy s Leedsom sa venoval rodine a spoliehal sa, že jeho gény neskôr zúročia synovia. Bobby futbalom žil už od detstva, keď si ho ako 15-ročného všimol skaut United, bolo rozhodnuté. Za tisíc libier sa teenager Charlton presťahoval do mesta na severozápade krajiny. Do klubu, ktorý by sme si dnes bez neho asi ani nevedeli predstaviť…

 

“Busby babes“

V roku 1953 vtedajší manažér tímu, slávny Matt Busby začal vsádzať na svojich mladých a neznámych hráčov, videl ich potenciál a veril, že z nich dokáže poskladať víťaznú mašinu. Niet divu, juniorka Manchestru United v tej dobe päťkrát vyhrala svoju súťaž a hráči ako Tommy Taylor, Bill Whelan, David Pegg či Roger Byrne a ďalší rýchlo začali tvoriť jadro „áčka“, a tak isto kostru reprezentácie Albionu. Partia mladíkov United si postupne získala náročného anglického diváka a taktiež častokrát kritické ostrovné média. V sezóne 1955/56 si táto “banda“ dokázala poradiť so všetkými konkurentami v prvej divízii, získali titul. V ten rok ešte anglická asociácia verila v svoju nadradenosť a vo všetkom anglickom videla synonymum dokonalosti a tak odmietli anglického majstra vyslať reprezentovať krajinu do rodiaceho sa PMEZ – Pohára Majstrov Európskych Zemí (predchodca dnešnej Ligy majstrov). O rok nato svoje rozhodnutie prehodnotili a štart obhajcovi anglického titulu v PMEZ povolili. Mladý tím Manchestru United, vtedy už nazývaný prívlastkom “Busby babes“ bol pripravený ohúriť svojou hrou európu. V tom čase už bol do A-týmu postupne zapracovaný aj ešte iba 20 ročný Bobby. Svoj debut akoby symbolicky zažil proti “menovcovi“ – Charltonu. Ako 20-ročný sa mladý Bobby stal jedným z hráčov na ktorých sa mohol Busby spoliehať. Vysoká kvalita, láska k futbalu, neúnavnosť a túžba sa každým dňom zlepšovať, práve toto boli charakteristické vlastnosti, ktorými Charlton tak ako aj ostatné “babes“ disponovali… V prvej sezóne v PMEZ sa dostali červení diabli až do semifinále, kde im stopku vystavil vtedy neporaziteľný Real Madrid. Doma si s anglickým majstrom poradil jednoznačne 3-1, v odvete na Old Trafford sa zrodila remíza 2-2. V spomenutom zápase sa asi definitívne pre vrcholový futbal zrodila hviezda Bobbyho Charltona. Chlapca na druhý deň svetové média začali porovnávať s fenoménom Realu – Alfredom Di Stefanom.

 

 

Najsmutnejší deň v histórii klubu

Nasledujúcu európsku sezónu pocítila silu anglického majstra aj pražská Dukla. Na Old Traford si ani neškrtla a prehrala rozdielom triedy 3:0. V odvete v hlavnom meste Československa si ale s favoritom poradila. Manchester šetriac najväčšie opory v Prahe prehral 0:1. Samozrejme postúpil a v ďalšom kole rozstrieľal v Divadle snov španielsku Sevillu, v pomere 8:0. Štvrťfinálový žreb prisúdil anglickým mladíkom Crvenu Zvezdu Belehrad. Doma sme zvíťazili 2:1 a na odvetné stretnutie leteli ako favoriti na postup do semifinále. To však nikto ešte netušil, že táto cesta sa stane jednou z najväčších tragédií vo svete športu (dovtedy pravdepodobne najväčšou).

 

Remíza 3:3 v Belehrade znamenala náš postup do ďalšej fázy. Cestou domov sa oslavovalo. Bobby odohral pravdepodobne dovtedy svoj najlepší zápas v kariére, strelil dva góly. Odmenou mu bolo, že v lietadle cestou späť do Anglicka sedel vedľa svojho “druhého otca“, manažéra Matta Busbyho. Medzipristátie v bavorskom Mníchove, kvôli dotankovaniu paliva sa však stalo osudným. Okrem niekoľkých funkcionárov a novinárov prišlo pri tejto katastrofe o život aj sedem “Busbyho detí“, sedem obrovských talentov anglického futbalu. Tento príbeh všetci dokonale poznáme. V snehovej víchrici sa pilot James Thain dvakrát neúspešne pokúšal vzlietnuť, nemohol ale za nič na svete lietadlo odlepiť zo zeme. Po krátkej prehliadke stavu lietadla to skúsil tretíkrát. Lietadlo sa zdvihlo, ale nenabralo dostatočnú výšku, preletelo cez plot letiska a narazilo do budovy za ním. Pri náraze sa rozlomilo a ihneď začalo horieť. Bobby Charlton akoby zázrakom prežil. Jeden zo spoluhráčov, čo tiež prežili, ho našiel približne 50 metrov od horiaceho vraku lietadla. Sedel pripútaný v katapultovanej sedačke. Niektorí spoluhráči také šťastie nemali. Duncan Edwards, 21-ročný chlapec, vtedy považovaný za najväčší talent anglického futbalu, zomrel na následky zranení niekoľko týždňov po nehode. V jedinom okamihu zmizlo z mapy futbalového sveta mužstvo, ktoré bolo predurčené aby mu pri nohách ležal celý futbalový svet. Bobby sa vrátil na ihrisko už po pár dňoch. Spolu s ostatými, čo prežili Billym Foulkesom, Dennisem Violletom a Harry Greggom, vytvorili základ nového tímu Manchestru United. Keď sa po niekoľkých mesiacoch vrátil späť do práce aj uzdravený manážér Busby, povedal svojím “deťom“, ktoré prežili, onú legendárnu vetu: „My ten pohár raz získame“.

 

 

 

 

Z “hrobu“ až na vrchol

Práve v týchto dňoch po tak veľkej tragédii, aká zastihla náš milovaný klub, sa zrodila legenda, ktorú, podľa môjho názoru, nikto pred tým ani nikto potom vo futbalovom svete neprekonal. Spôsob, akým Diabli padli a zároveň spôsob, akým sa dokázali vrátiť, nemá v histórii najpopulárnejšieho športu obdobu. Práve od mníchovskej tragédie, je charakteristická pre náš klub veta: “Manchester United sa nikdy nevzdáva“. Veta, ktorá je pre nás charakteristickou črtou už toľko rokov.

 

Zrodom nového United, sa zrodila aj nová legenda klubu, Bobby Charlton. Istý čas po tragédii trvalo, kým sa pozbieral a to predovšetkým psychicky. Nečudo na palube lietadla prišiel o svojich priateľov a nedokázal sa ubrániť otázke. „Prečo ja žijem a moji priatelia museli zomrieť?“  Vtedy 20-ročný Bobby žil s pocitom šťastia, že je vôbec medzi živými a zároveň s výčitkou, že žije na úkor druhých, že mal sedieť spolu s ostatnými spoluhráčmi.

 

Niekoľko týždňov po mníchovskej tragédii dostal pozvánku do reprezentačného výberu. Pri svojom debute strelil gól. Ďalšie dva v zápase proti Portugalsku. O miesto v kádri, ktorý cestoval na Majstrovstvá sveta, ale prišiel po slabom výkone proti Juhoslávii. V zápase hranom v Belehrade, na štadióne, kde len pred pár mesiacmi posledný krát nastúpil so svojimi zosnulími spoluhráčmi.

 

Výkonom sklamal. Ale kto z nás by takéto niečo “ustál“? S odstupom času sa zveril, že istý čas nenávidel všetkých, ktorí mu radili aby vtedy nastúpil.

 

Majster sveta 1966 a kapitán víťazov PMEZ 1968

Písala sa sezóna 1962/1963. Matt Busby, dokázal poskladať nový víťazný tým. Manchester United s troma najjagavejšími hviezdami na ostrovoch – George Best, Denis Law a samozrejme aj Bobby Charlton. V tejto sezóne United získali FA Cup, ale naznačili, že s nimi treba opäť počítať aj v Európe. Sezóna 1965/1966, v štvrťfinále PMEZ sme narazili na silnú Benfiku Lisabon. Tým poskladaný okolo nedávno zosnulej Čiernej perly Mozambiku – Eusebia. Silný portugalský celok sme dokázali na jeho ihrisku, štadióne Estadio da Luz, rozmetať 5-1. Všetko vyzeralo veľmi nádejne. Semifnále nás ale opäť zaviedlo do “nešťastného“ Belehradu. Tentokrát proti nám stál Partizan. Doma na Old Trafford sme dokázali zvíťaziť 1-0, ale v odvete v meste , kde pred niekoľkými rokmi hrali svoj posledný zápas ôsmi predchodcovia aktuálneho týmu United, sme nedokázali prekročiť brány semifinále. Partizanu sme podľahli 2-0. Matt Busby svojím novým “babes“ povedal: „Ten pohár aj tak získame.“ Ani netušil akú veľkú pravdu vyslovil. Ale poďme pekne poporiadku.

 

Majstrovstvá sveta v roku 1966 hostila ako usporiadateľská krajina – Anglicko. Bobby bol najväčšou hviezdou Albionu, čo celý šampionát dokazoval aj na ihrisku. Anglicko sa v skupine stretlo s výbermi Uruguaya, Mexika a Francúzka. Po bezgólovej remíze s Uruguayom, to dlho nevyzeralo dobre ani proti Mexiku. Potom prišla chvíľa vtedy 29-ročného hráča Manchestru United. Jeho sólo od stredu ihriska zakončené krásnou strelou do šibenice, naštartovalo ťahúňa reprezentácie k nadľudským výkonom, o ktorých sa na ostrovoch hovorí dodnes. Pri výhre 2-0 s Francúzkom bol Bobby takisto jedným zo strojcov postupu domácich do štvrťfinále, kde prešli angličani cez Argentínu. V semifinále proti Portugalsku na čele so samotným Eusébiom, odohral Bobby azda svoj najlepší reprezentačný zápas v kariére. Strelil oba góly Albionu a mal najväčšiu zásluhu na postupe do finále, kde domácich vo Wembley čakala Spolková republika Nemecko. Zápas, v ktorom mal Charltona na starosti samotný cisár Franz Beckenbauer. Ten si svoju úlohu splnil dobre. Bobby nezopakoval úžasné predstavenie zo semifinále, napriek tomu mal levý podiel na víťazstve Anglicka v predĺžení v pomere 4-2. Opäť tak potvrdil, že Anglicko ho za svojho hrdinu považuje plným právom. Na konci roku 1966 Bobby Charlton získal Zlatú loptu, ocenenie pre najlepšieho hráča sveta.

 

O dva roky neskôr, v sezóne 1967/1968, bolo organizovanie finále najprestížnejšieho európskeho pohára pridelené Anglicku. Európska futbalová sezóna mala vyvrcholiť v slávnom Wembley. Manchester United sa po úžasnej sezóne dostal až do finále. Posledný, kto mu mohol zabrániť v splnení sna, ktorý pred rokmi stroskotal na palube lietadla v Mníchove, bola Benfika Lisabon. Portugalský majster v zostave s hviezdami ako Simões, Coluna, Aguas a megahviezdou Eusebiom. Celé Anglicko bolo na nohách. Manchestru United prial takmer každý v rodnej Zemi a milióny fanúšikov po celom svete. Skóre zápasu otvoril parádnou hlavičkou “syn Anglicka“ Bobby Charlton. Hráči United bránili jednogólové vedenie zo všetkých síl, ale Benfika pätnásť minút pred koncom vyrovnala a vynútila si predĺženie. Hráči Manchestru United, síce vyšťavení, ale odhodlaní biť sa do konca, povzbudzovaní beznádejne vypredaným narodným štadiónom to dokázali. George Best a jeho nezabudnuteľná, úžasná kľučka, ktorou položil brankára a poslal United do vedenia 2-1. Benfika zákonite otvorila hru. Na 3-1 zvýšil hlavičkou Kidd a vtedy už bolo všetkým jasné, že “Busbyho deti“ to dokázali. Ale koniec ako z rozprávky pokračoval. Kto iný mohol dať bodku za zápasom ak nie ten, kto skóre otvoril. Bobby nechytateľnou strelou z voleja strieľa neuveriteľný gól. Vypukla obrovská radosť, Wembley šalelo. Manchester United ako prvý anglický futbalový klub vystúpil na európsky futbalový Olymp. Na ihrisko vchádza Matt Busby, ide priamo k svojim dvom pôvodným „babes“, celý svet zatajil dych pri objatí Matta Busbyho s Billym a Bobbym (Foulkes a Charlton), prichádzajú slzy šťastia. Následne už Bobby Charlton smeruje ku kráľovskej lóži, aby ako kapitán pozdvihol pohár pre víťaza PMEZ pred stotisíc ľuďmi vo Wembley… Pohár, ktorý mohol pozdvihnúť už pred rokmi, ale osud to tak nechcel. Dočkal sa…

 

Na sklonku kariéry 

Sezóna 1972/1973 bola jeho poslednou v drese Red devils. Svoj posledný zápas odohral proti Chelsea. Za svoj milovaný klub odohral 758 zápasov. Po ukončení hráčskej kariéry naďalej pôsobil vo futbalovom dianí. Otvoril niekoľko futbalových škôl v rôznych kútoch sveta. Od roku 1984 je vo vedení nášho klubu a v roku 1994, pokľakol  pred kráľovnú Alžbetu II. aby si z jej úst následne vypočul: „Vstaň Sir Robert.“ Za svoje služby rodnej krajine bol pasovaný na rytiera. Je členom siene slávy a od roku 2009 čestným občanom Manchestru.

 

 

Charlton – futbalový Vinetou

To, čo dokázal Bobby Charlton vo svojej kariére je niečo neuveriteľné. Po obrovskej tragédii, pri ktorej prišiel o mnoho svojich priateľov, takmer prestal hrať futbal. Opäť je na mieste otázka, koľkí z nás by v sebe našli morálnu silu vrátiť sa späť? Bobby to dokázal. Čo bolo hnacím motorom pre jeho návrat? Myšlienky, že jeho priatelia by len ťažko chceli aby prestal? Odhodlanie, že napriek tomu, čo sa stalo, práve on, ktorý prežil musí a chce niesť vlajku tohto neuveriteľného klubu ďalej? Možno túžba víťaziť pre svojich zosnulých spoluhráčov? Alebo to bola len jeho nekonečná láska k futbalu? Možno nekonečná láska k Manchestru United? Osobne si myslím, že každý jeden zo spomenutých dôvodov z neho urobil lepšieho hráča a určite aj lepššieho človeka. Bobby Charlton je aj dnes synonymom športovej čestnosti, férovosti a duchovnej sily. Aj tento jeho príbeh, je len dôkazom známej vety “Čo Ťa nezabije, to Ťa posilní“. Náš milovaný klub stál na prahu svojho zániku, tak ako Bobby stál na hranici života a smrti. Oba prípady dopadli samozrejme úspešne. Dokonca viac ako úspešne. Kým Bobby, urobil skvelú kariéru, Manchester United sa stal jedným z najväčších a najváženejších futbalových klubov na svete.

 

Bobby Charlton vyhral ako aktívny hráč so “svojím“ Manchestrom United:

 

3 x Majstorvský titul

1 x PMEZ

1 x FA Cup

4 x Charity Shield

 

Taktiež bol sa stal Majstrom sveta 1966 a v tom istom roku aj držiteľom Zlatej lopty.

 

Dovolím si tvrdiť, že je to azda najvýraznejšia postava dejín nášho milovaného klubu. Práve príbeh tohto muža sa stal charakteristickou črtou nášho klubu, a síce “Nikdy sa nevzdávať!“

 

Článok pripravil redaktor ferii.

 

Viac o Sirovi Mattovi Busbym sa dočítate v nedávnom článku tu: https://www.devilpage.cz/2014/01/21/legendy-spominaju-na-busbyho/

 

A o manažérskom následníkovi Sira Matta Busbyho – o Tommym Dochertym v článku ešte z roku 2012 (kvôli analógii s dnešnými časmi) tu: https://www.devilpage.cz/2012/02/18/tommy-docherty-muz-ktery-neuposlechl-busbyho/

 


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!