18/05/2021
Devilpage.cz / sk – Fanúšikovské stránky najväčšieho futbalového klubu na svete – MUFC
Blog

Duncan Edwards… Na akej pozícii to vlastne hrával?

6.2.1958 je dátum, ktorý skalní fanúšikovia Manchestru United určite poznajú, aj keď by ho poznať radšej nechceli. Je to dátum smutnej leteckej tragédie z Mníchova, kde zomrelo dovedna zomrelo 23 pasažierov a medzi nimi aj mladý, no už vtedy mnohými označovaný za najlepšieho záložníka svojej doby, Duncan Edwards. Doteraz sa vedú diskusie na akej pozícii to vlastne Dunc nastupoval, a tak som rozhodol, že Vám to, na akej pozícii nastupoval v tomto článku naozaj dopodrobna priblížim.

 

Duncan Edwards (horná rada, druhý sprava) spolu s mládežníckym tímom Manchestru United na fotografii z roku 1950.

 

 

Zostaviť najlepšiu základnú XI United všetkých čias je asi pre každého jedného fanúšika nášho milovaného klubu, úloha takmer nemožná, no pre mňa osobne existuje jedno meno, ktoré by som do tejto základnej XI povedal vždy, a to ako prvé. Síce som ho nikdy hrať nevidel, ale z toho čo som počul a čítal bol Duncan Edwards niečo ako futbalový Boh. Svoje miesto by si teda našiel ako prvý, a to v strede zálohy!

 

Keď sa niekto pozrie na moju zostavu, tak dosť často počúvam názory typu „je naozaj ťažké objektívne povedať, aký dobrý Duncan bol,“ alebo že „by sa dnešnom futbale vôbec nepresadil.“ Musím povedať, že diskutovať na túto tému je naozaj veľmi ťažké. Ak však niekto na Duncana zareaguje v zmysle takom, že hrával na pozícii stredného obrancu, tak je čas si s nimi sadnúť a vysvetliť im na akej pozícii to vlastne tento úžasný hráč skutočne hrával.

 

Ako som už napísal vyššie, hrať som ho bohužiaľ nikdy nevidel, a tak mi nezostáva nič iné, iba počúvať. Počúvať všetky tie chválospevy na jeho adresu, a to od takých hráčov a legiend ako Matta Busbyho, Bobbyho Robsona, Billa Shanklyho, Bobbyho Charltona, či Terryho Venablesa. Keď ich počúvate naozaj pozorne, tak pochopíte aký úžasný hráč to musel v skutočnosti byť musel. Zaujímavosťou je, že o ňom ani jeden z vyššie uvedených nehovoril ako o stopérovi, respektíve strednom obrancovi. Wilf McGuiness dokonca o Duncanovi povedal, že to bol hráč, ktorý bol zmesou toho najlepšieho z Robsona, Keanea a Gerrarda.

 

 

Vždy som zastával názor, že história vám vždy povie to, čo vedieť chcete, avšak najskôr musíte mať o ňu záujem a začať ju študovať. Koniec koncov, éru Churchilla, Kennedyho, či Alexandra Veľkého som taktiež nezažil, avšak historické texty mi prezradili, že to neboli len takí obyčajní ľudia.

 

V procese prieskumu tzv. „Synov United“ sme sa vydali síce tou najťažšou, ale o to dôležitejšou cestou, a teda cestou koreňov rodiny menom Edwards, aby sme si tak spravili analýzu a náš vlastný názor o mladom  školopovinnom futbalistovi. Pozbierali sme všetky články, ktoré o ňom boli v tejto krajine kedy napísané a po ich prečítaní som mal na jazyku len jedno slovo: „WOW“. Tak veľmi som si vtedy želal, vidieť ho behať po trávnikoch s loptou pri nohe, naozaj tak veľmi.

 

 

 

Dovoľte mi, aby som vám najskôr v krátkosti predstavil jeho futbalovú kariéru, pričom neskôr príde na rad pozícia, na ktorej naozaj hrával.

 

Edwards bol po prvýkrát povolaný do mládežníckeho výberu Anglicka v čase, keď mal len 13 rokov. Vtedy mal o dva roky menej ako každý jeden hráč v danom výbere. Tréneri tohto tímu si ho vybrali na pozíciu vnútorného útočníka (pozícia podobná dnešnému strednému ofenzívnemu záložníkovi, teda číslu 10, pozn. red.), pričom mladý Duncan za tento výber nastupoval po dobu troch po sebe idúcich rokov, a to ako kapitán. Stalo sa tak v rokoch 1950, 1951 a 1952.

 

V roku 1952, keď mal ešte len 15 rokov, sa pridal ku United, a to na pozícii half-backa(ďalej stredného záložníka, pozn. red.), čo bola vtedy pozícia podobná dnešnému strednému záložníkovi. Na tejto pozícii zabezpečoval Duncan prechod medzi obranou a útokom. V momente príchodu do United preskočil všetky mládežnícke kategórie, avšak predtým ako sa po prvýkrát dostal na súpisku A tímu, odohral ešte tri zápasy za tzv. The Colts (zelenáčov, pozn. red.), a to proti dospelým chlapom vo fyzicky veľmi náročnej Manchester League. Do decembra nastupoval v rezerve po boku profesionálov, ktorí už takúto ligu hrávali 4, či 5 rokov. Bolo však zrejmé, že aj nad týmito hráčmi vyniká, a tak prišiel apríl ďalšieho roku, kedy si konečne odbil debut za prvý tím United. Stalo sa tak proti Cardiffu City, a to v čase keď mal ešte len 16 rokov.

 

Dovtedy ako zomrel pri mníchovskej tragédii v 1958, odohral v drese United za prvý tím dovedna 6 sezón, v ktorých si na svoje konto pripísal 177 zápasov, vyhral dva ligové tituly, dve trofeje Charity Shield (vtedajšia obdoba dnešného Community Shield, pozn. red.) a raz si zahral aj vo finále FA Cupu, ktoré však Diabli prehrali. S tromi levmi na hrudi nastúpil 18krát (doteraz drží rekord, keď za reprezentáciu Anglicka nastúpil ako najmladší hráč, pozn. red.) a v roku 1957 skončil v hlasovaní o najlepšieho hráča z Európy tretí, a to za legendárnym Alfredom Di Stefanom.

 

Mal iba 21 rokov, keď už len svojou prítomnosťou pôsobil na tím Busby Babes tak blahodárne, ako Eric Cantona na tím z 1990. Obaja hráči boli pre svoje tímy talizmanmi a niečím ako katalyzátormi. Zaujímavosťou je, že tak ako Cantona, tak aj Edwards oplývali veľmi podobnými štatistikami, a to hlavne čo sa počtu odohratých zápasov, rešpektu a uctievania zo strany fanúšikov týka.

 

Bývalý dočasný manažér (počas obdobia po tragédii z Mníchova, pozn. red) Jimmy Murphy dosť často prezentoval jeden svoj názor, keď hovorieval: „Ak niekedy existoval jeden jediný hráč, ktorý by prebúdovavanie kádru po Mníchove uľahčil asi najviac ako sa dá, tak to bol jedine Duncan Edwards.“

 

Aby sme pochopili Edwardsovu pozícii na ihrisku okolo roku 1950, musíme najskôr porozumieť taktikám tímu United v danom časovom období. História nám prezrádza, že v Anglicku sa v tom čase hrávalo vo formácii 2-3-5, a to s dvomi obrancami-stopérmi, tromi strednými záložníkmi, ktorí ako som už naznačil vyššie mali za úlohu vypomáhať obrane, ale aj útoku, čiže mali zabezpečovať akýsi prechod medzi týmito dvomi fázami a s piatimi útočníkmi. V roku 1930 sa futbalové formácie vyvinuli do systému, ktorý sa nazýva WM systém a jeho rozostavenie je 3-2-2-3, s dvomi obrancami a jedným stredným defenzívnym záložníkom, dvomi krajnými strednými záložníkmi, dvomi vnútornými útočníkmi (pozícia na akej Duncan ako 13 ročný začínal, pozn. red.) a dvomi krídelníkmi, ktorí podporovali na hrote osamoteného útočníka.

 

Formácia WM, teda 3-2-2-3 v ktorej sa hrávalo okolo roku 1930.

 

Akokoľvek to je, Jonathan Wilson vo svojej knihe „Inverting the Pyramid“ píše: „Keď v roku 1939 FA pevne a povinne stanovila čísla dresov, dá sa povedať, že tak ignorovali vývoj taktiky v tom čase. V ich správe sa píše, že pravý stredný obranca musí nastúpiť s číslom 2, ľavý stredný obranca s 3,  pravý stredný záložník so 4, stredný defenzívny záložník  s číslom 5, ľavý stredný záložník so 6, pravé krídlo malo mať 7, vnútorný pravý útočník mal nastupovať s 8, stredný útočník si mal obliekať dres s 9, vnútorný ľavý útočník mal mať na chrbte 10 a ľavé krídlo 11, akoby formácia 2-3-5 bola stále univerzálna…“

 

Ukazovali všetky bulletiny z tých časov na prvých dvojstranách preferované rozostavenie tímov na formáciu 2-3-5? Je viac než zrejmé, že to tak nebolo, a tak sa tu naskytá otázka v akej formácii nastupoval Manchester United v roku 1950? Už sa zdalo, že nás história sklame, keďže sa ohľadom taktiky a formácii z týchto časov nezachovalo, no zachránil to sám Duncan Edwards vo svojej knihe „Tackle Soccer This Way“, v knihe ktorá bola vydaná po jeho zahynutí pri nešťastí v Mníchove. Táto kniha nám neposkytuje len tak hocijaký náhľad do vtedajších taktických pokynov. Ona podáva komplexnú analýzu role stredného ľavého záložníka.

 

Formácia 2-3-5.

 

„Ľaví a praví strední záložníci sú akoby takým spojovacím článkom medzi útokom a obranou. Mať dobrú obranu a útok, no mať slabých hráčov, ktorí dávajú pozor na prípadný rýchly prechod súpera cez polku ihriska a sú spojovacím článkom útoku s obranou, je absolútne neúčinné. Ich úlohou je zastaviť súperových vnútorných útočníkov, ktorí sa snažia o poslanie dlhej prihrávky na krídla, či útočníka, prípadne loptu cez polku previesť, a potom ju prihrať. Ak sa našim hráčom táto činnosť darila, loptu mali okamžite posielať našim útočníkom, a tak bol náš zápas už spolovice vyhratý.“

 

„Avšak predtým ako súboj o loptu vyhrajú a následne ju prihrajú dopredu, ich najdôležitejšou úlohou, ktorú musia spĺňať čo najlepšie ako sa dá, je schopnosť vydržať behať po celý zápas. (box-to-box záložníci, typu Fletcher a pod., pozn. red.). Títo strední záložníci nemohli nikdy zostať stáť. Buď museli na súperovej polovici napádať rozohrávku, alebo na vlastnej polovici vypomáhať obrane a vytvárať tak tlak na útočiacich hráčov.“

 

Hráči z ľava: Duncan Edwards, Eddie Colman, Mark Jones, Kenny Morgans, Bobby Charlton, Dennis Viollet, Tommy Taylor, Bill Foulkes, Harry Gregg, Albert Scanlon, Roger Byrne (c)

 

„Hlavná časť defenzívnej práce tohto záložníka, bolo neustále kontrolovanie pohybu vnútorných útočníkov. Za predpokladu, že obrancovia a aj daní záložníci si svoju prácu robili poriadne, nikdy nemuseli vnútorných útočníkov brániť osobne, ale skôr sa museli spoliehať na svoju vlastnú rýchlosť a loptu im zobrať skôr, ako ich stihli protihráči prečísliť.“

 

„Dominancia týchto hráčov v strede ihriska bola rozhodujúcim faktorom v každom jednom zápase. Keď vidíte útok, ktorý je už na prvý pohľad naozaj perfektne prevedený a útočiaci hráči s takou obrovskou ľahkosťou prenikajú cez obrany súperov, všimnite si kde to všetko začalo. Po väčšine tieto útoky zakladali buď ľavý, alebo pravý stredný záložník. Naopak, ak sa tímu nedaria útoky po krajoch, sledujte a všimnite si, kto vyhráva minisúboje v týchto častiach ihriska. Je viac než jasné, že to museli byť hráči druhého mužstva.“

 

„Praví a ľaví záložníci potrebujú všetky schopnosti na zastavenie súpera, silu na návrat pri prečíslení, prípadne prepadnutí pri napádaní, tvrdosť v súbojoch, a to minimálne takú, akou sa vyznačujú obrancovia s ktorými sa v konečnom dôsledku musia pri odoberaní lopty vnútorným útočníkom spojiť.“

 

Ako som už vyššie povedal, to čo tu Duncan opisuje je rola dnešného behavého stredného záložníka so schopnosťou v zálohe a vôbec v celom zápase dominovať.

 

„Títo hráči musia byť jednoznačne obojnohí. Obojnohosť neznamená, že je schopný do lopty kopnúť veľkou silou obomi nohami, no on tú loptu musí tými nohami pri strele aj umiestňovať. Musí byť plný iniciatívy, sebadôvery a správnej drzosti, aby tak mohol preniknúť skrz súperov stred ihriska, a to vtedy keď už všetci čakajú dlhý pas na útočníka, či krídla. Ku jeho povinnostiam by mala taktiež patriť skvelá pozičná hra, a teda, keď jeho spoluhráči z útoku okupujú územie súpera, správny stredný ľavý, či pravý záložník by mal čakať na šestnástke, a to či už na prihrávku, alebo odrazenú loptu. To by mu umožnilo krásnu pozíciu na strelenie gólu.“

 

„Pri tejto streleckej pozícii sa mu razom zíde aj jeho obojnohosť, prípadne ju určite využije aj na presun ťažiska hry z jednej strany na druhú. Pohyb ľavého stredného záložníka po svojej strane môže poskytnúť krásne veľký a voľný priestor pre pravého krídelníka, pričom mu tam už len tú loptu stačí poslať. Na prekonanie obrany neexistuje lepší recept ako dlhý pas z jednej strany na druhú, čiže prenesenie ťažiska.“

 

Duncan bol predovšetkým pravák, no jeho tréner zo školských časov ho jednu dobu začal do zápasov stavať s pokynmi používať iba ľavú nohu, a to dovtedy pokiaľ nebude tak dobrá ako jeho pravá. Duncan Edwards tak bol naozaj obojnohý, čo využíval v zápasoch za Manchester United, či Anglicko a bol tak schopný nastúpiť aj na ľavej strane strednej zálohy.

 

„Nech je teória aká chce, väčšina lôpt z kopačiek týchto záložníkov putuje na krídelných spoluhráčov, alebo vnútorných útočníkov. Prihrávky na vnútorných útočníkov sú považované za prihrávky typu „prihraj a bež smerom k prihrávke“, aby si ju tak mohol hneď dostať späť. Prihrávka na krídlo je však oveľa zložitejšia a vždy keď sa dá, mala by byť nečitateľná.“

 

„Štýly stredných krajných záložníkov sa neskutočne menia, a to podľa potrieb tímu. Niektorým je umožnené útočenie, zatiaľ čo iní majú pokyny zostať viac vzadu a vypomáhať  tak obrane. Deje sa to hlavne vtedy, keď sa v súperiacom tíme objavia vnútorní útočníci na ktorých treba po celý čas dohliadať. Hrací štýl niektorých hráčov sa vyznačuje jemnosťou a ladnosťou pohybu, ako napríklad záložníka Tottenhamu Dannyho Blanchflower, zatiaľ čo iní, sa presne tak ako ja spoliehajú na silu.“

 

„Podľa môjho názoru by mal najlepší krajný stredný záložník útočiť a aj brániť s rovnakou verbou a úspešnosťou a taktiež by si mal pamätať svoju zodpovednosť, ako spájajúceho článku obrany s útokom. Tento typ hráča je niečo také ako ľudské perpetum mobile (ako bolo už spomenuté vyššie, tak tento záložník musí pendlovať celý zápas, čiže dookola, ako perpetum mobile, pozn. red.). Je to pozícia, ktorá z hráčov saje fyzickú, či mentálnu silu, no aj napriek tomu ma hranie na tejto pozícii tak neskutočne uspokojuje a baví.“

 

Duncanov opis seba samého v poslednom odstavci, keď sa nazval perpetuom mobile bolo viac ako výstižné. Toto pomenovanie neskôr prischlo aj Bryanovi Robsonovi a dá sa povedať, že charakterizuje tzv. box-to-box záložníkov. Opäť raz treba zdôrazniť, že Duncan neopisoval atribúty stredného obrancu. V skutočnosti nám tento opis poskytuje najlepší príklad toho, akým hráčom v skutočnosti Duncan bol.

 

 

Ak sa posunieme od popisu náplne krajného stredného záložníka ku taktickým pokynom v roku 1957, Duncan Edwards nám aj do tejto časti poskytuje viac ako komplexný náhľad: „Náš plán s piatimi ofenzívnymi hráčmi je v skutočnosti testom vytrvalosti a fyzickej pripravenosti. Vždy hrávame na jedného vnútorného útočníka, pričom je to takmer vždy Bobby Charlton. Bobby sa pohybuje zhruba 10 metrov za ostatnými útočiacimi hráčmi, a to preto, aby zabezpečil plynulý prechod a prijímanie lôpt od krajných stredových záložníkov. Raz keď už má Charlton loptu, alebo je prihraná ďalšiemu útočiacemu hráčovi, posúva sa do línie útočiacich hráčov. Je to psychologický efekt kvôli súperovej obrane, ktorý tak v momentne útoku vidí tím Manchestru United, ako nejakú červenú prílivovú vlnu.“

 

V skutočnosti táto vyššie popísaná červená vlna vyzerá tak, že naraz útočí hneď sedem hráčov United, pričom dôležité je slovíčko naraz: Dvaja hráči po krídlach (Berry a Pegg), dvaja strední útočníci (Taylor a Viollet, jeden vnútorný útočník (Charlton, alebo Whelan) a dvaja strední záložníci krajní (Edwards a Colman). Ako v knihe ďalej Duncan uvádza, v prípade straty lopty pri tejto útočnej vlne, je to len na ňom a Colmanovi, aby pribehli obrane na pomoc.

 

Duncanove vysvetlovanie taktiky Manchestru United okolo roku 1950 nám napovedá, že tento tím hral na tie časy neuveriteľne plynulý a takticky prepracovaný futbal, avšak nie v tej na tú dobu klasickej 3-2-2-3 WM formácii, ako by mnohí predpokladali. United v skutočnosti používali formáciu podobajúcu sa na 3-2-1-4, alebo nejakú skoršiu verziu neskoršej 3-3-4. Bobby Charlton tak podľa všetkého zastával funkciu No.10, čiže podobný typ hráča ako Kagawa, či Rooney. Bobby zožal slávu práve vďaka hre na tejto pozícii, a to okolo roku 1960.

 

Bolo by skvelé vidieť aj na videu, ako Busby Babes v skutočnosti hrali, no nanešťastie z týchto čias veľa videonahrávok neexistuje. Najlepšie možné dochované video je z finálového zápasu FA Cupu z roku 1957. Akoby však čert nechcel, skoré zranenie brankára Raya Wooda z toho zápasu spôsobilo, že United tak väčšinu zápasu odohrali s desiatimi hráčmi, čo sa samozrejme v konečnom dôsledku s určitosťou odrazilo aj na taktike. Zaujímavým faktom však je, že to bol jediný zápas v ktorom hral Duncan Edwards na pozícii stredného záložníka, nie krídelného, teda, ľavého alebo pravého, ale stredného.

 

Brankár Ray Woods leží po zrážke s Petrom McParlandom na zemi. Bol to moment, ktorý výrazne zápas ovplyvnil a aj preto United tento zápas nevyhrali.

 

 

Taktika, ktorú Duncan opisuje vtedy naozaj fungovala, o čom nepochybne svedčia aj úspechy tímu v tom čase, hoci Jonathan Wilson pripomína: „Busbyho tím hral čo sa ostrovov týka naozaj plynulý futbal, a tak o ich brilantnosti neradno pochybovať, no čo sa týka štandardov v Európe, ich systém pôsobil stále dosť ortodoxne (narážal na používanie WM formácie, ktorá už bola takmer 20 rokov stará, pozn. red.).“

 

Aj keď môže mať Wilson pravdu, naskytá sa nám tu otázka, ako bolo možné, že aj na európskej scéne sa United tak darilo (dva roky po sebe sa zverenci Matta Busbyho ocitli v semifinále, pozn. red.) , a to aj napriek tomu, že používali tak pre Európu ortodoxný hrací systém? V roku 1957 náš neuveriteľne mladý tím porazil neskorší víťaz tejto súťaže, Real Madrid. V roku osudnej Mníchovskej tragédie, teda v roku 1958, nás mnohí radili na tu najvyššiu priečku, avšak počasie na letisku v Mníchove bolo proti.

 

Na chvíľu si skúsme predstaviť, že by Edwards toto nešťastie prežil. Za predpokladu ďalšieho vývoja taktických pokynov, kde by Duncan nastupoval?

 

Po Majstrovstvách sveta v roku 1958 začalo mnoho tímov používať taktické rozostavenie, víťazného tímu Brazílie, a teda 4-2-4. V tom systéme nastupovali tímy so štyrmi obrancami, dvomi strednými záložníkmi a štyrmi útočníkmi, avšak Jonathan Wilson opäť vysvetľuje: „Formácia 4-2-4 v skutočnosti na ihrisku tak nikdy nevyzerala. Ak malo mužstvo loptu na nohe a útočili, formácia sa zmenila na 3-3-4, zatiaľ čo pri opačnej situácii, a teda bránení sa táto formácia menila opäť, a to na 4-3-3. Dá sa tak povedať, že daný systém pôsobil ako taký chameleón, pretože sa prispôsoboval danej situácii na ihrisku.“

 

Bolo by tak viac ako zaujímavé vidieť využitie Duncana v čase, keď sa v Anglicku stala populárna formácia 4-3-3. Aj keď je zrejmé, že v takomto rozostavení by určite nastupoval na pozícii klasického stredného záložníka (bol dosť dobrý na to, aby hral kdekoľvek, pozn. red.), od Matta Busbyho by bol tento ťah dosť zvláštny, a to kvôli nedostatočnému využitiu Duncanovho útočného potenciálu. Myslím si teda, že Busby by si na pozíciu vedľa Marka Jonesa vyhliadol niekoho iného (možno Jackieho Blanchflowera, pozn. red.) a Edwardsa by ďalej využíval v strede zálohy, kedy by tak United hrali presne tak ako Leeds United s Johnnym Gilesom a Billym Bremmerom.

 

V skutočnosti, po opozeraní systému 4-3-3 United predsa len systém s dvomi strednými záložníkmi používať začali, pričom na týchto pozíciách nastupovali Foulkes a Stiles. Stalo sa tak roku 1960 a tím Manchester United tento systém vyšperkoval natoľko, že ho používal po dobu celého desaťročia.

 

To, akoby Duncan do tohto systému zapadal sa už bohužiaľ nikdy nedozvieme.

 

Nech je však ako chce, počas zápasov odohraných na Old Trafforde, Duncan Edwards na pozícii stredného záložníka nastúpil len v jednom zápase, a teda v zápase Youth Cupu proti Plymouthu v roku 1955. Aj napriek nastúpeniu do zápasu na tejto pozícii, útočnú hru svojho tímu neustále podporoval a dokonca sa mu podarilo aj skórovať.

 

 

Ak Vás tématika legendárnych Busby Babes zaujíma, tak vám všetkým vrelo odporúčam knihy spomenuté v tomto článku, ktoré si môžete aj objednať, a teda Duncanovu knihu si môžete objednať na tomto odkaze: http://www.tstw.co.uk/

 

Knihu Jonathana Wilsona si môžete objednať na odkaze tomto: http://www.amazon.com/Inverting-The-Pyramid-History-Tactics/dp/1568587384

 

Či DVD z finále FA Cupu roku 1957 si zase môžete objednať tu: http://www.amazon.co.uk/Final-Aston-Villa-Manchester-United/dp/B000BKSGAU

 

Nakoniec, ak vám to nebude vadiť, by som sa s vami rád podelil o moju najlepšiu XI Manchestru United všetkých čias:

 

Schmeichel; Neville, Stam, Ferdinand, Irwin; Best, Edwards, Scholes, Ronaldo; van Nistelrooy a Cantona.

 

Je zrejmé, že som Besta, či Edwardsa hrať nikdy nevidel, ale to čo som o nich čítal ma utvrdilo, že do mojej najlepšej XI určite patria. Prekvapivo pre mnohých sa tam možno objavil aj Ruud van Nistelrooy, ktorý je pre mňa osobne najlepším útočníkom všetkých čias. Jeho chuť a cit na góly ma doslova omámil. Preto tam je, a to aj na úkor Bobbyho Charltona.

 

 

 

Zdroj: stretford-end.com + vlastné myšlienky

 


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!