02/03/2021
Devilpage.cz / sk – Fanúšikovské stránky najväčšieho futbalového klubu na svete – MUFC
Redaktorské správy

Old Trafford aj JA – konečne som sa dočkal!

Už je viac ako týždeň po tom,  čo sa mi podarilo splniť si svoj najväčší životný sen, ale až teraz som sa dostal k tomu, aby som o tom niečo napísal. Áno, tipujete správne, bol som na zápase Manchestru United. Červeným Diablom fandím od mojich 12 rokov (teraz mám 18), kedy som sa začal viac zaujímať o futbal. Asi nemusím hovoriť, prečo práve United. Ale aspoň v skratke poviem, že preto, lebo ich milujem.

 

Aby som neodbočoval od témy, rád by som Vám, milí fanúšikovia, priblížil môj výlet na Old Trafford. Prvé rozhodnutie ísť na zápas padlo v lete niekedy v auguste/srpnu. Nevedel som sa rozhodnúť, ktorého súpera si mám vybrať, pretože ponuka bola viac než široká. Nakoniec som si vybral Southampton, lebo  som dúfal, že by sme im mohli dať viac gólov (to som ešte netušil, že Saints budú v tejto sezóne brániť ako draci). Hľadal som niekoho, kto by so mnou išiel na zápas, no nikoho som nenašiel. Avšak zvládol som to aj úplne sám. Stačí, ak viete aspoň trochu po anglicky a nebojíte sa komunikovať s ľuďmi. Potom je to úplne jednoduché.

Keď som si bol stopercentne istý, že chcem ísť, napísal som mail Marekovi a on všetko zariadil. Letenky je dobré zarezervovať si čo najskôr. Čím dlhšie budete otáľať, tým môžu byť drahšie. Mne sa podarilo zohnať za približne 100 € / 2500 Kč z Prahy do Manchestru a späť, čo je podľa mňa celkom dobrá cena. To je všetko čo si musíte zariadiť. S Marekom sa dohodnete, aké chcete lístky a taktiež Vám vybaví ubytovanie a v prípade záujmu aj odvoz z letiska.

 

Školský rok začal a ja som pomaly odrátaval dni do môjho výletu. Ak mám byť úprimný, nevedel som sa dočkať. Myslím, že s týmto tvrdením budú súhlasiť všetci fanúšikovia, ktorí mali ísť do Manchestru po prvýkrát. Čas sa krátil a ja som netrpezlivo očakával 18 október/říjen, kedy som mal letieť.

 

Bolo to tu! Ten víkend, kedy som mal zažil niečo doteraz nevídané. Víkend, kedy sa mi mal splniť môj dlhoročný sen. Do kufra som si zobral hlavne kopec jedla, čo odporúčam tým, ktorí nechcú míňať obrovské sumy peňazí za maličkosti v obchodoch. Taktiež je dobré zobrať si nejaké náhradné veci, keby ste zmokli ( čo je v Anglicku viac než pravdepodobné). Cestu z Prahy som si vybral kvôli tomu, že študujem v Zlíne a do Prahy som mal v ten deň lepšie spojenia. Vyrazil som krátko po deviatej hodine rannej. Cesta v rámci republiky  prebehla bez problémov a takisto aj formality na letisku.

 

Nasadol som do lietadla a rozmýšľal, že už zajtra ( v sobotu) o takomto čase budem na zápase. Bol to neuveriteľne krásny pocit. Pristál som na letisku v Manchestri a celý nedočkavý som volal Marekovi, kde sa práve nachádza. Myslel som, že pôjdeme spolu, no nakoniec som cestoval so skupinou šiestich Čechov autom, ktoré nám Marek vybavil. Navštívili sme dokonca závody chrtov, na ktorých sa točili veľké peniaze na stávkach. Večer som sa ubytoval, nachystal veci na ďalší deň a išiel spať.

 

19 október/říjen – deň D bol tu. Ráno som vstal dosť skoro, lebo ešte pred zápasom som si chcel pozrieť mesto. Autobusom som sa dopravil na Shudehill station (vždy, keď budete v Manchestri a pôjdete autobusom, tak si vypýtajte „Day ticket, all buses“ – stojí  to asi 5 Libier, zatiaľ čo jeden obyčajný lístok ma stál asi 2.7 Libry!). Odtiaľ som išiel krížom cez celé centrum, prehodil pár slov s miestnymi ľuďmi a pomaly sa blížil k štvrti Trafford. Keďže som mal šťastie, dostal som sa dokonca aj do AON Training Centre v Carringtone, kde sa civilisti dostanú tak raz za pol roka. Do komplexu A-tímu sme sa samozrejme nedostali, ale vidieť aspoň ihriská a centrum mladých chalanov United bolo super. Dokonca sme si pozreli aj kúsok zo zápasu tímov z U18 a U16, ktorí hrali proti Sunderlandu. O pól druhej sme vyrazili z Carringtonu smerom na Trafford.

Už som bol tak blízko. Zaparkovali sme neďaleko štadióna a vystúpili z auta. Fanúšikovia naokolo obliekajúci červené dresy so znakom United vo mne evokovali pocit neskutočného šťastia. Išli sme asi 5 minút a zrazu som ho uvidel. Stál predo mnou v celej svojej kráse – Old Trafford. Asi dvakrát som ho obišiel a porobil veľa záberov z každého možného uhľa pohľadu. Samozrejme som si kúpil aj zápasové review. Rozlúčil som sa s Marekom a pomaly som vchádzal do útrob štadióna. Schodík po schodíku som kráčal hore na svoje miesto na tribúne až som ho konečne uvidel naživo.

Divadlo snov, vyše 75 tisíc sedačiek, milovaní hráči, ľudia hrnúci sa na svoje miesta. Niečo neopísateľné. Môj fotoaparát bol v neustálej pohotovosti, nedal som mu ani na chvíľu vydýchnuť. Počas rozcvičky som zišiel až celkom dole k reklamným panelom a bol som od hráčov asi na tri metre.  Bolo vidieť veľké sústredenie na zápas a odhodlanie vydať zo seba maximum. Po rozcvičke som sa vrátil na svoje miesto, ktoré bolo mimochodom viac ako slušné (20. rad vpravo na Sir Alex Ferguson Stand ).  Zápas začal a ja som bol stále v šoku, že som konečne tam. Snažil som sa držať krok s fanúšikmi na Stretford Ende, no bolo to dosť ťažké, keďže ľuďom za mnou vadilo, že stojím, tak som aspoň spieval (tí, čo chcete celý zápas stáť a spievať, odporúčam ísť na Stretford End).

26. minúta a ja som si schuti zakričal gól! Zápas prebiehal v svižnom tempe a až na nepremenené šance bolo všetko v poriadku. No prišla 89. minúta a Old Trafford na chvíľu stíchol. Teda až na fanúšikov hosťujúceho tímu. United sa za hlasitej podpory všetkých ľudí na štadióne snažili urvať ešte výsledok na svoju stranu, no nakoniec sa body rozdelili po remíze 1:1. Toto bol asi jediný moment, ktorý mi trošku, ale len veľmi málo, pokazil radosť z  výletu.

Po zápase som zatlieskal hráčom za snahu a rýchlo som utekal k východu, aby som sa vyhol zápcham vo dverách. Namieril som si to rovno k Mníchovskému tunelu, pri ktorom je východ pre hráčov a čakal som, kedy začnú dávať zábrany. No vtom prišlo niečo naozaj strašné. Blesková búrka, ktorá vyhnala tri štvrtinu  ľudí čakajúcich na podpisy. A nebola to len taká malá prehánka, ale poriadny lejak! Akoby nás kropili požiarnickou hadicou. Avšak moja túžba po podpisoch od hráčov bola väčšia ako sila dažďa či vetra, a tak som zotrval.  Pomaly prestávalo pršať, ale hráči si len nechali pristaviť auto a rýchlo odchádzali domov. Prinajlepšom aspoň zamávali, keď sme ich prosili o to, aby prišli za nami a podpísali sa.

 

Keď dážď úplne ustal, dočkali sme sa. Ako prvý prišiel Jonny Evans, no podpísal sa iba pár ľuďom v rohu a išiel späť do auta. Ja som bol nanešťastie v strede, takže jeho podpis nemám. Asi o ďalších 5 minút vyšli spolu David De Gea a Chicharito. Jeden z jednej strany a druhý pekne z druhej. Rozdávali podpisy ako na bežiacom páse. S Davidom som si strihol dokonca aj krátky dialóg (áno, aj mňa prekvapilo, že mi odpovedal). Dali posledné podpisy, zamávali a odišli. Vtom vychádzal Robin van Persie. Úpenlivo som dúfal, že príde aj on. A stalo sa! Robin začal opäť v rohu pri múre. Od začiatku podpisoval  všetko možné rad radom. No asi päť metrov predo mnou ho to prestalo baviť a podpisoval už len asi každému desiatemu. Ten deň som mal naozaj obrovské šťastie, pretože som bol práve ten desiaty, ktorému sa podpísal. Asi si viete predstaviť moje pocity, keď som držal v ruke zápasový program s podpismi De Geu, Chicharita a van Persieho. Celú cestu domov som ho nepustil z ruky. Večer som šiel opäť skoro späť. Na ďalší deň ma totiž čakala prehliadka štadióna.

Nedeľa veľmi skoro ráno a ja vyrážam na moje milované miesto. Prehliadku som mal rezervovanú cez internet, takže som sa neobával možnej neúčasti (naozaj odporúčam si prehliadku rezervovať ; najmä prvý čas 8:30. Je tam málo ľudí a žiadna skupina pred vami to nezdržuje). Počas celej tour som sa usmieval od ucha k uchu a fotil si každý kútik, ktorí sme prešli. Na štadióne som zostal ešte dve hodiny po skončení prehliadky. Bolo mi do plaču, keď som si pomyslel, že za chvíľu musím odísť.  Ešte som urobil pár záberov a pomaly nastúpil do autobusu, ktorí nás mal odviesť na letisko. Po ceste sme sa ešte zastavili na Etihad Stadium, pri ktorom sme pobudli radšej len chvíľku. Tu sme sa rozlúčili s Marekom, poďakovali mu  a vyrazili sme na cestu.

Na letisku bola celkom prísna kontrola, no všetko prebehlo bez väčších problémov. Let bol takisto dobrý. V Prahe som sa rozlúčil s chalanmi, ktorých som v Manchestri stretol a šiel som svojou cestou. V autobuse z letiska som si náhodne sadol vedľa ďalších borcov, ktorí boli na zápase. Porozprávali sme si zážitky a dojmy z výletu. Na hlavnom nádraží sme sa naše cesty rozdelili a už to bolo len na mne. Domov som sa dostal síce až neskoro v noci, no plný krásnych spomienok z víkendu.

 

A ako by som to na záver zhodnotil? Bolo to úžasné, super, božie, neskutočné… mohol by som pokračovať vo vymenovávaní superlatívov, ale momentálne ma žiadne nenapadajú. Bola to moja prvá návšteva na Old Trafford, no určite nie posledná.  Týmto príspevkom by som sa ešte raz chcel veľmi pekne poďakovať Marekovi, ktorí mi bol v každej veci nápomocní a urobil pre mňa mnoho vecí, aj keď vôbec nemusel. Marek, vážim si to a ďakujem!

MORO


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!