Do tretice všetko dobré: Manchester United – Bayer Leverkusen

7

Ako som už spomínal v predchádzajúcom reporte zo zápasu Manchester United – Wigan Athletic, tohtoročné leto trávim v Londýne. Po zápase vo Wembley som bol skalopevne rozhodnutý, že musím počas svojho pobytu v Anglicku stihnúť ešte jeden zápas.

 

Približne pred mesiacom som kontaktoval Mareka ohľadom dostupnosti lístkov na domáce zápasy v septembri. Bolo mi povedané, že bude najlepšie, keď počkám do konca augusta a uvidím ako dopadne žreb Ligy Majstrov a Capital One Cupu, že na tieto zápasy budú lacné vstupenky.

 

Žreb bol presne podľa očakávaní – United mali hrať oba zápasy doma. Po krátkom rozhodovaní, ktorý z tejto dvojice vybrať som zavolal Marekovi a povedal mu konečné rozhodnutie – idem na Leverkusen. Ten mi ihneď ponúkol, že má voľné miesto vo VIP sektore, ktoré mi môže ponúknuť za rozumnú cenu. Dvakrát ma presviedčať nemusel.

 

Vďaka spoločnosti Megabus, ktorá ponúka dopravu z Londýna do Manchestru a späť za ľudové ceny som si dokázal vybaviť obojsmernú dopravu za 13 libier, čo je na anglické pomery pár drobných. Cestu v autobuse mi spríjemnila jedna „mierne“ podnapitá Angličanka, ktorá ponúkla snáď polku autobusu Whisky, aby nakoniec chvíľu pred Manchestrom zaspala na schodoch autobusu.

 

V Manchestri som vystúpil niečo po pol tretej, takže som mal zhruba 4 hodiny čas. Vybral som sa do centra pobehať pár obchodov, vychutnať si kávu a vybral som sa ku Old Traffordu. Tu som si opäť zopakoval okružnú jazdu okolo štadiónu a pofotil všetko čo sa dalo. Približne dve hodiny pred zápasom ma kontaktoval Marek, že má môj lístok a že sa môžeme stretnúť pri Bishop Blaze. Marek so sebou priviedol aj ďalších návštevníkov Filipa a Viktora. Na Viktora sa tiež usmialo šťastie, pretože približne po roku snaženia sa im podarilo vybaviť lístok na Old Trafford. Do sekcie pre ľudí na invalidnom vozíku.

 

Potom som si prešiel okolie štadiónu ešte raz – tentoraz v spoločnosti Mareka, Viktora a Filipa. Urobilo sa ďalších pár fotografií, odprevadili sme Viktora a Filipa k ich vchodu a my sme sa vybrali ku nášmu vchodu.

 

Ihneď po vstúpení dovnútra sme obaja dostali zápasový program, ktorý človeka zabavil počas čakania na výkop. Nasledoval vstup do reštaurácii, ktoré boli na vysokej úrovni a v čase nášho príchodu už boli hojne zaplnené. Bolo možné si tu objednať pivo, nealko nápoje, víno a samozrejme a čo-to na zjedenie. Po niekoľkominútovom čakaní v rade ma Marek informoval, že o kúsok ďalej je menšia miestnosť, ale zato takmer prázdna. Ihneď som sa vybral okúsiť Singha Beer. Po dvoch pivách som skonštatoval, že na slovenské či české pivá sa to nechytá, ale vzhľadom na to, že to je ázijské pivo, nebolo to až také zlé.

 

Ostávala približne polhodinka do výkopu a ja som sa vybral na štadión zažiť opäť ten mrazivý pocit, keď je človek na Old Trafford. Tentoraz to však nebolo zo Stretford Endu, ale zo Sir Alex Ferguson Stand, odkiaľ je snáď najlepší výhľad na ihrisko aj okolité tribúny. Tu na mňa čakal už Marek aj s ďalšími Čechmi, ktorí si sem tiež prišli splniť sen.

 

Zažil som zápas proti Aston Ville na Stretford Ende a cítiť tú radosť a eufóriu po víťazstve, ktoré znamenalo, že majstrom Premier League v sezóne 2012/2013 sa stali United bolo úžasné. Neustále spievanie a povzbudzovanie bolo nezabudnuteľné, ale zažiť zápas na Sir Alex Ferguson Stand so všetkými VIP možnosťami má svoje čaro a myslím si, že to záleží na konkrétnom človeku, ktorá možnosť ho osloví. Povzbudzovanie tu nie je také silné – predsa len tu je menej skalných fanúšikov, ktorým sa hlasivky 90 minút nezastavia, ale ak človek túži po pokojnom pozorovaní zápasu so skvelým výhľadom na všetky miesta štadióna určite by mal vyskúšať túto možnosť.

 

K samotnému zápasu sa vyjadrím len v skratke – mnoho z vás ho videlo a priebeh bol aj samostatne rozpísaný v Review a Hodnotení. Leverkusen nebol taký ťažký súper, aby sa zmohol na nejaký odpor a po prvom polčase sme vyhrávali 1:0.

 

Pár minút pred polčasovou prestávkou sa ľudia pomaly odoberali do útrob štadióna, no my sme si počkali až na polčasový hvizd a až potom sme sa vybrali tiež dovnútra. Tu sa bezplatne podával čaj alebo káva pre všetkých návštevníkov reštaurácii/kaviarní. Vonku bolo približne 8 stupňov, takže takáto maličkosť nás dosť potešila. V ponuke boli aj bagety s mäsom a prílohami, no tu sa ukázalo, že aspoň jeden z nás mal ísť dnu ešte pred hvizdom a vo výčape si kúpiť lístok na toto jedlo, pretože cez prestávku bolo nemožné to stihnúť.  Nuž, Walkers Chips ako cena útechy museli stačiť.

 

Druhý polčas začal a opäť sa potvrdilo, že moja prítomnosť prináša van Persiemu šťastie. Počas mojej prvej návštevy Old Traffordu dal hetrik (United 3:0 Aston Villa), potom v zápase Community Shieldu dokázal dať 2 (United 2 – 0 Wigan) a teraz sa mu to podarilo opäť. Okrem neho sa do streleckej listiny zapísal 2x Rooney a raz Valencia.

 

Po konečnom hvizde sme sa vybrali opäť dovnútra a dali si ešte po jednom pive s Marekom a jeho známym. Hodili sme pár slov o výkone tímu, o výkone proti Liverpoolu a taktiež o tom, ako to bude vyzerať na konci sezóny.

 

Po približne 40 minútach sme opustili aj túto reštauráciu a vybrali sme sa smerom von. Tu ma stretlo šťastie v podobe Marekovho bystrého zraku, ktorým si všimol Freda, ktorý samozrejme neodmietol fotku so mnou (veď kto by odmietol 😉 ).

 

Filip s Viktorom už čakali na mieste, kde hráči opúšťajú štadión a pre nás nebolo ťažké ich nájsť. Po odchode niekoľkých hráčov sa na Viktora usmialo šťastie a Antonio Valencia sa mu ochotne podpísal. Chlapi sa dohodli, že Marek ich pôjde zaviezť na hotel a ja ešte počkám a pokúsim sa získať tiež nejaký podpis. Netrvalo dlho a podarilo sa to aj mne. Využil som svoju výšku a svoje dlhé ruky a podstrčil zápasový program Michaelovi Carrickovi rovno pod nos a ten to podpísal.

 

Počas čakania na posledných odchodivších som sa prechádzal. V tom mi zazvonil mobil od Mareka, že za 20 minút bude pri štadióne. Čo čert nechcel, zrovna počas tohto telefonátu som sa minul asi o meter s Patricom Evrom, ktorého som si v tej tme ani nevšimol. Marekovi som to patrične vyhodil na oči 🙂 a pokračoval v snahe získať ešte nejaký podpis. Väčšina hráčov rovno nastúpila do auta a fanúšikom maximálne zakývala. Robin van Persie bol však výnimka a opäť za pomoci dlhých rúk som získal aj druhý podpis (veď ho predsa nenechám nejakému Japoncovi 🙂 )

 

Spokojný som sa vybral smerom k miestu, kde som sa mal s Marekom stretnúť. Vonku sa za ten čas poriadne ochladilo a ja vyzbrojený len dresom a mikinou som bez dostatočnej hladiny alkoholu v krvi mrzol niekoľko minút na parkovisku.

 

Samozrejme, toto čakanie nezmenilo nič na tom, že toto bol pre mňa opäť nezabudnuteľný zážitok a opäť sa musím poďakovať Marekovi, vďaka ktorému sa moje sny stávajú skutočnosťou.

 

V Londýne dbajú aj na najpočetnejšiu menšinu vo Veľkej Británii 🙂


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!