Devilpage.cz / sk – Fanúšikovské stránky najväčšieho futbalového klubu na svete – MUFC
Redaktorské správy

Ako som si splnil sen. Druhýkrát.

Navštíviť zápas Manchestru United. Sen snáď každého fanúšika United. Niekomu sa toto nepodarí za celý život, mne sa to podarilo dvakrát za posledného pol roka. Moju prvú návštevu si môžete pozrieť tu.

 

Po skúsenostiach s Old Traffordom som bol pevne rozhodnutý, že svoj milovaný klub musím vidieť ešte aspoň raz. Začiatkom júna bolo rozhodnuté, že tieto letné mesiace strávim na „brigáde“ v Londýne.

 

Prvá vec, ktorú som začal zisťovať po príchode do Londýna bola, kedy bude zápas Community Shieldu. Nasledovalo pár telefonátov s Marekom, ktorý mi zase veľmi ochotne vyšiel v ústrety a zabezpečil mi tri lístky – pre mňa a moje dve kamarátky.

 

Bývanie v Londýne mi celý tento zážitok uľahčilo, pretože som nemusel bookovať letenky, zháňať hotel, zisťovať dopravu v danom meste a mať množstvo výdajov, ktoré nemusia byť, ak človek pozná dané mesto. Na druhú stranu mi to trochu zovšeobecnilo túto nedeľu, no aj tak bol tento zážitok jeden z najsilnejších, aké som kedy mal.

 

Približne o 8:30 som sa vybral z miesta môjho bydliska, ktoré sa nachádza neďaleko Heathrowského letiska na autobus smerom do Wembley. Marek ma poveril sprostredkovaním lístkov ďalším štyrom skupinám, a tak som musel byť pri štadióne už pred desiatou hodinou rannou.

 

Času ako čečiny, no aspoň som mal čas si obzrieť každý detail štadiónu i jeho okolia a ešte aj pokecať so slovenskými fanúšikmi, ktorí tiež prišli navštíviť svoj klub. Popri tom som si stihol všimnúť celkom nevídanú vec, a to vystavenú fotografiu československého športovca Emila Zatopka vo vnútri štadiónu.

 

 

Na rad prišli posledné dve cigarety a vybrali sme sa do útrob štadióna. Nahliadnutie dovnútra ma ihneď ochromilo. Old Trafford je krásny štadión, ale symetria nového Wembley je tiež veľmi očarujúca. Dnu sme vošli viac ako hodinu pred výkopom, takže tribúny boli ešte relatívne prázdne. Postupom času prišli hráči na rozcvičku, nasledovali veľmi zaujímavé videá o oboch kluboch, predstavenie hráčov základnej zostavy, úvodný ceremoniál a veľmi pekne zaspievaná pesnička Let me entertain you s doprovodom tancujúcej mládeže.

 

Priebeh zápasu je v podstate zhrnutý v review, takže nemá zmysel sa o ňom rozpisovať. Očakával som, že zápas sa nevyrovná ligovému duelu a moje očakávania sa naplnili. Sklamala ma akurát občasná zbytočná tvrdosť hráčov Wiganu v niektorých situáciách.

 

Naopak, očakával som, že atmosféra bude aspoň čiastočne taká, ako na Old Trafford. Opak bol však pravdou. Hoci boli aj fanúšikovia, ktorí chceli spievať, ich roztrúsenie po celej západnej tribúne zapríčinilo, že chorály boli iba zriedkavé a s malou intenzitou. Spočiatku som sa snažil zapojiť, no po pár minútach som to vzdal. Boli tu pokusy aj o mexické vlny, no až na prvú, ktorá prešla pol štadiónu, ostatné stroskotali po pár sekundách.

 

Po zápase nasledoval nával radosti z prvej trofeje nového manažéra Davida Moyesa, ktorú ihneď venoval Sirovi Alexovi. Páčilo sa mi, že aj hráči Wiganu si vyslúžili od fanúšikov United potlesk, keď si išli prevziať pamiatkové ceny. „DJ“ chcel podporiť atmosféru a o chvíľu sme započuli Glory, glory Man United a ihneď na to aj Country roads, ktorú všetci fanúšikovia poznajú pod názvom Take me home United Road.

 

Nasledovalo poďakovanie hráčov fanúšikom, urobili sme posledné fotky a vybrali sme sa do toho nekonečného davu vonku. Rozlúčili sme sa s chalanmi, ktorí sedeli hneď vedľa nás a pobrali sme sa domov.

 

Úprimne musím priznať, že tento zápas sa nevyrovnal zápasu proti Villans na Old Traffordu, ale Wembley má svoje čaro a zimomriavky zo zápasu ma sprevádzajú ešte aj teraz. Samozrejme, opäť by som sa chcel poďakovať Marekovi za sprostredkovanie tohto nezabudnuteľného zážitku. Na záver malá fotogaléria.

 


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!