Devilpage.cz / sk – Fanúšikovské stránky najväčšieho futbalového klubu na svete – MUFC
Redaktorské správy

20. titul na vlastnej koži

Ísť na Old Trafford. Sen, o ktorom som rozmýšľal snáď každý deň už mnoho rokov. V pondelok sa mi to konečne podarilo. A bolo to vo veľkom štýle.

 

Manchester United – Aston Villa. Keď som sa v januári rozhodoval, ktorý zápas navštívim, rozhodol som sa pre tento. Klub z Birminghamu patrí medzi kluby, ktoré sú mi sympatické a navyše to bol jediný termín, ktorý mi vyhovoval, pretože slovenská trojfázová maturita kazila všetky možnosti.

 

Postupom času som mojej vízii začal dávať konkrétnu podobu. Nasledovali prvé telefonáty s Marekom, ktorý bol od začiatku ochotný a vedel mi poradiť pri mnohých otázkach či problémoch. Po vypadnutí z Ligy Majstrov som bol síce sklamaný, no v kútiku duše vo mne vrela radosť. Mal som totiž istotu, že zápas sa nepreloží kvôli prípadnému semifinále.

 

Veci nabrali rýchly spád. Zaplatenie lístkov, rezervácia leteniek, zisťovanie trasy na letisko, hľadanie informácií, študovanie máp. Miesto odletu sme si zvolili Katowice a miesto príletu zase Krakow. V nedeľu nastal čas odchodu. 22:50 sme sa vybrali spolu s kamarátom Mirom Bednárom osobákom z Považskej Bystrice do Žiliny. Nasledoval prestup po hodine čakania na stanici na rýchlik do Bohumína. Opäť hodinové čakanie na stanici a ďalší rýchlik, tentoraz už do Katowíc.

 

Keďže medzištátna vlaková doprava nedopriala inak, do Katowíc sme prišli už 6 hodín pred odletom. Vybrali sme sa teda na prechádzku mestom, aby sme po hodine zistili, že akosi nevieme kde sme. Tento mierny chaos nám však vyhovoval, pretože sme mali relatívne zmysluplné trávenie voľného času. 3 hodiny pred odletom sme nasadli na autobus, ktorý nás zaviezol až priamo pred letisko. Tu sme zhodou náhod stretli partiu Slovákov, ktorí mali rovnaký cieľ ako my – Old Trafford.

 

Po prílete sme si počkali na odvoz a príjemne vystupujúci Paul najskôr zaviezol našich známych na hotel, a potom prišiel rad na nás. V hoteli sme od recepčnej dostali pár základných informácii o fungovaní a určitých pravidlách a mohli sme sa vybaliť.

 

3 hodiny pred výkopom sme sa vybrali z hotela, aby sme sa pomaly mohli dostať na štadión. Po príchode do centra Manchestru sa skvele potvrdila Marekova, síce na prvý pohľad absurdná, jednoduchá navigácia – „Až v centre zbadáte haldy ľudí odetých do červeného, choďte s nimi a dostanete sa do správneho autobusu.“ A naozaj to tak bolo.

 

Pomaly sme spoza budov občas zahliadli štadión, aby sme ho o pár minút mohli vidieť v plnej kráse. Pred štadiónom sa koncentrovali už tisíce ľudí a my sme, podobne ako mnohí pred nami, najskôr zavítali do miestnych stánkov s oblečením a rôznymi fanúšikovskými predmetmi. Tu sme nechali obchodníkom desiatky libier a keďže sme mali ešte niečo vyše hodiny čas, vybrali sme sa obzrieť si štadión zblízka.

 

Urobili sme pár fotiek, obišli celý štadión a vybrali sme sa dovnútra. Tu sme však 15 minút nemohli nájsť správny vchod, až nakoniec sme zistili, že skratka tunelom nebola až taká skratka. Po vybehnutí asi nekonečna schodov sme prišli do miestnosti plnej televízii, výčapov a fanúšikov s pivami v rukách. Keďže nedočkavosť zvíťazila, smäd musel ísť bokom a vybrali sme sa priamo na tribúnu.

 

Pohľad na tribúny schopné pojať vyše 75 000 ľudí bol priam dychvyrážajúci. Po príchode hráčov na zahájenie zápasu sa Stretford End, kde sme mali miesta, rozbehol a počuť tisícky ľudí spievať jeden chorál spôsobovalo zimomriavky ešte dlhé hodiny po zápase.

 

Po poslednom písknutí do rozhodcovskej píšťalky sa začali oslavy 20. titulu. Hráči ďakovali fanúšikom, fanúšikovia spievali neprestajne chorály a všetci prekypovali radosťou. Bohužiaľ sme sa ponáhľali, aby sme chytili posledný autobus na hotel, a tak sme museli asi po polhodine osláv odísť zo štadióna. Ulice boli zablokované autami, a tak sme sa vybrali do centra pešo. Po pár metroch sme stretli domáceho, ktorý nám povedal, že centrum je tak jednu míľu ďaleko.

 

Tú „jednu míľu“ sme šlapali vyše trištvrte hodinu svižným krokom, až sme sa dostali na vytúženú stanicu. 2 minúty pred plánovaným odchodom autobusu. Ten nás zaviezol pred hotel a šli sme spať.

 

Ráno sme sa dohodli s Marekom, že nás 7:30 vyzdvihne z hotela a zavezie pred štadión, kde sme mali absolvovať prehliadku. Opäť sme mali hodinu čas, a tak sme opäť urobili pár fotiek, poprezerali informačné tabule a šli na prehliadku.

 

Sprievodca nás povodil celým štadiónom, porozprával zaujímavé informácie ku každému miestu, kde sme stáli a po zhruba 80 minútach sme sa ocitli v megastore, kde je hoc široký sortiment, no ceny niekedy až dych vyrážajú. (Moja mikina za 22 libier stála v megastore 60).

 

Pokojne sme sa pobrali do centra (tentoraz už radšej autobusom) a nastúpili sme na autobus, ktorý nás odviezol do Liverpoolu – miesta nášho odletu. Tu som si spokojne vystúpil z autobusu v mikine MUFC a okamžite som bol stredobodom pozornosti. Nechcel som zbytočne dráždiť domácich, a tak som si radšej obliekol bundu, ktorá moju klubovú príslušnosť zakryla.

 

Po prílete do Krakowa sme mali opäť pár hodín času, no tu sme sa ocitli v nákupnom centre a trávenie voľného času išlo omnoho príjemnejšie ako v Katowiciach. Nasledoval opäť odchod do Bohumína, potom do Žiliny a nakoniec do Považskej Bystrice. Samozrejme, všade sme hodinu čakali. Niečo pred šiestou hodinou rannou som sa dostal domov, vybalil tašku plnú suvenírov a s blaženým pocitom som sa vybral dospávať tie tri noci, počas ktorých som spal dokopy 9 hodín.

 

Cena výletu:

–          listok 120€

–          letenky 80€

–          cesta do Katowíc a z Krakowa 50€

–          ubytovanie 25€

–          preprava v Manchestri 10€

–          ostatné (suveníry, jedlo, …) 120€

–          pocit, že ste boli svedkom získania 20. ligového titulu – na nezaplatenie.

 

 

Na záver pár postrehov a hlášok:

–          k***a, my sme sem trafili (po príchode pred štadión)

–          radšej Corgoňa za 80 centov, ako túto k****inu za 4 libry (reakcia na anglické pivo)

–          ona nás chcela otráviť, ale nás to len štípe (po zjedení polky gyrosu v Katowiciach)

–          tí Poliaci sú retardovaní. Anglicky nerozumejú, slovensky nerozumejú a Poľštinu si brbľú popod nos

–          keď som si odpil tej vody, to jak keby som 2 kilá jahôd zožral

–          chcel by som vidieť toho inžiniera, ktorý plánoval hentú zástrčku (prvá foto)

–          polmiliónové mesto a nestretol som tu jedinú babu, za ktorou by som sa otočil (reakcia na výzor Poliek v Katowiciach)

–          vidíš toho dementa? Šak to fotí jak 3310-nou s foťákom (fanúšik fotil starou Nokiou s VGA foťákom)

–          pošli toho Japonca do prdele lebo mu zuby vylámem (sebecký fanúšik na prehliadke bránil vo fotení sa ostatným)

 

 

 

 

Na záver by som sa chcel poďakovať Marekovi, ktorý nám veľkou mierou pomohol najmä v Manchestri, ale i mimo neho so všetkým, čo sme potrebovali.


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!