Devilpage.cz / sk – Fanúšikovské stránky najväčšieho futbalového klubu na svete – MUFC
Blog Redaktorské správy

Exkluzívny report zo zápasu Man United s Realom Madrid

Bol to nezabudnuteľný výlet do kolísky futbalu a síce samotný výsledok nedopadol podľa našich predstáv, tento výlet ma vnútorne veľmi naplnil, dokonca ešte viac ako som očakával.

 

Tento report som sa rozhodol napísať pre ľudí, ktorých to možno zaujíma a chceli by sa dozvedieť nejaké zaujímavosti z takéhoto futbalového výletu do Anglicka, ale musím vám povedať, že ho napíšem vlastným štýlom, a to ako z nejakého cestovateľského denníka. Fanúšikom chcem priblížiť všetky moje dojmy a pocity z tohto výletu na Old Trafford.

 

Do Manchesteru som cestoval s otcom, ktorý to mal odomňa ako dar, aby som mu konečne doprial zážitok pravého európskeho futbalu. Ja som bol na zápasoch v Mníchove, keď hral Bayern Mníchov s AC Miláno, či opäť domáci Bayern Mníchov s Manchesterom United. Svojich obľúbených hráčov som naživo už videl, ale nikdy nie na domácom slávnom štadióne Old Trafford, a preto som sa rozhodol pre tento veľkolepý zápas so španielskym Realom Madrid. Myslím si, že väčšiu premiéru na Old Trafforde som si želať ani nemohol. Spolu so mnou cestovali na tento zápas aj moji kolegovia z redakcie a veľmi dobrí priatelia Asso a SpideX, tiež môj dobrý kamarát s  jeho otcom, ktorý v deň zápasu oslavoval svoje narodeniny a ďalších 12 ľudí, ktorých som doprevádzal do Manchesteru. Stálo ma to celkom dosť starostí a nervov, ale nakoniec sme to spoločne všetko úspešne zvládli, vrátili sa zdraví a s nezabudnuteľnými zážitkami a skúsenosťami. Cestovali sme letecky z Bratislavy do Birminghamu, kde nás v utorok na obed vyzdvihol dopredu objednaný minibus. Po prílete do Anglicka nás čakala veľká letisková kontrola a obrovským prekvapením bolo, keď sme zistili, že naším šoférom bude rodák z Manchesteru, ale verný fanúšik Citizens. Čakal našu skupinku červených diablov v modrej mikine MCFC, ale bol veľmi ochotný a milý, aj keď pre nás všetkých to bol menší šok. Cestou do Manchesteru som sa s ním rozprával aj o zápase United s Realom Madrid a jeho tip bol, že United prehrá tesným výsledkom 1:2! O to viac si tohto fanúšika zapamätali všetci diabli, ktorí na zápas do Manchesteru cestovali.

 

Po celkom pohodlnej ceste do Manchesteru sme dorazili do univerzitnej štvrti, kde sme boli ubytovaní vo veľmi príjemnom Luther King House. Všade naokolo sa pohybovali mladí ľudia a študenti z celého sveta. Bola to veľmi príjemná a pokojná štvrť, kde bolo viac tureckých a arabských podnikov ako klasických anglických pubov. Po krátkom ubytovaní sme sa typickým anglickým dvojposchodovým autobusom pomaly presunili do centra Manchesteru. Podľa môjho názoru je to veľmi pekné mesto s krásnymi budovami, ale veľmi hustou dopravou. O tom sme sa presvedčili aj cestou do Trafford Parku, kam sme cestovali asi hodinu. Práve bola najväčšia dopravná špička, a tak sme museli čakať v dlhých kolónach. Prekvapením bolo, že domáci boli na tieto nekonečné zástupy áut zvyknutí a preto nikto na nikoho netrúbil a nenadával. Všetci trpezlivo čakali na zelenú, aby sa autom presunuli o pár metrov vpred. Ešte som zahlásil na celé druhé poschodie autobusu, že: „Chlapci nebuďte netrpezliví a nervózni, čoskoro sme na štadióne a síce nám stále na semaforoch svieti červená farba to nevadí, pretože dnešná noc bude celá v znamení červenej farby!“ Vtedy som ešte ani netušil, že ako som touto myšlienkou bol blízko k hlavnému momentu, ktorý prakticky rozhodol celý zápas. 

Cesta na Old Trafford trvala skoro viac ako celý let z Bratislavy do Birminghamu, ale to nadšenie vo vzduchu sa dalo doslova a do písmena krájať. Celý nabudený som konečne po príchode do Trafford Parku uvidel ten nádherný a jedinečný štadión Old Trafford. Jeho klasická anglická architektúra ma neskutočne očarila. Bolo z neho cítiť, že je tu už dlhé roky, ale na prvý pohľad bol stále udržiavaný a na správnych miestach výborne zmodernizovaný. Old Trafford je doslova nasiaknutý históriou Manchesteru United.

 

V blízkom okolí sa pohybovalo množstvo obchodníkov so suvenírmi a občerstvením. Hneď po príchode sme si kúpili šály a odznaky. Spoločne sme sa okamžite zhodli, že kašleme na všetky reštaurácie a jedlo, ale hneď ideme na pivo do pravej anglickej fanúšikovskej krčmy. Na moje prekvapenie sa na čele celej skupiny ocitol môj otec, ktorý bol taký nadšený z tejto futbalovej kultúry, že hrdo kráčal so šálom Manchesteru United do najbližšieho podniku z ktorého sme počuli spievať fanúšikov United na vyše 300 metrov. Názov tohto podniku bol Sam Platts a nachádzalo sa v ňom minimálne 700 fanúšikov, mnoho domácich rodákov, ale samozrejme aj cudzincov. Domáci fanúšikovia, vyhadzovači, ale aj celý personál podniku boli milí a ochotní.

Mali len jedinú otázku na môjho kamaráta Maťa (chlapec v žltej mikine), ktorý ma dlhšie vlasy a vyzerá dosť južansky, že či náhodou nie je zo Španielska. Mysleli to v dobrom a žartovne. Všetci sme si to namierili rovno k baru a potom von, kde sa pod krytou terasou tlačilo vyše 500 fanúšikov, ktorí spievali známe chorály červených diablov. Spravil som si nejaké fotky, natočil video, ale potom som sa hneď pridal k tejto skupine fanúšikov, ktorí boli skutočne fascinujúci. Spievali nonstop a nikomu vôbec nevadilo, že samotný zápas sa začína až o nejaké 3 hodiny. Najviac nás pobavil chorál „Who’s That Twat From Argentina?“ pričom všetci ukazovali prstom na jedného tmavšieho turistu v drese United, ktorý pochádzal z Argentíny. A síce si najskôr z neho celý dav urobil obrovskú srandu a chlapec zažil možno životný trapas, no hneď po odspievaní chorálu sa mu domáci diabli ospravednili a do rúk mu vložili pohár piva. Darmo červení diabli nezabúdajú a veľmi dobre vieme, že pojem Argentína vyvolá u fanúšikov Manchesteru United myšlienku na jedného nemenovaného arogantného futbalistu od našich hlučných mestských rivalov. „It’s hard to believe It´s not Scholes, It’s Carrick you know..“ či „Viva John Terry“ a mnohé iné populárne chorály sme pomaly dospievali, dopili pivo a vybrali sa spoločne smerom ku štadiónu, kde sa už pomaly nedalo ani chodiť, pretože sa tu hromadili fanúšikovia obidvoch táborov. Páčilo sa nám, že domáci fanúšikovia totálne ignorovali okoloidúcich španielskych fanúšikov Realu Madrid, ale venovali sa skandovaniu a zábave pred zápasom. Práve tu človek vidí ten obrovský spoločenský a mentálny rozdiel futbalových fanúšikov v modernom futbalovom Anglicku. Toto je ich kultúra a síce sa mi veľmi páčil výlet na futbal do Nemecka na zápas Bayernu Mníchov v modernej a krásnej Allianz Aréne, ale toto mi tam chýbalo. Tá pravá anglická futbalová kultúra spojená s najväčšími krčmovými tradíciami na svete. Všade prítomná polícia, fanúšikovská etika a slušná morálka robí z anglického futbalu to neopísateľné a nenapodobiteľné čaro. Všetci sa v prvom rade zaujímajú o futbal a nie o provokácie, bitky a iné podobné veci, ktoré s futbalom nemajú absolútne nič spoločné. Škoda, že si to nemôžeme povedať u nás doma, ale tak na Slovensku sa nedá hovoriť ani o futbale, nie to ešte o fantastických fanúšikoch. 

Pred pamätníkom United Trinity sme si dohodli hlavné stanovisko, aby sme sa po zápase všetci našli. Rozdelil som nám všetkým lístky a plný očakávania sme sa každý vybrali na svoje miesto. Bez čakania som prešiel cez vstupnú kontrolu, aby som konečne na vlastné oči uvidel Divadlo snov. To, čo som doteraz videl len na televíznej obrazovke, alebo na obrázkoch som mal zrazu pred očami. Prvý dojem bol ako z obrázku, ale prekvapila ma tribúna South Stand, ktorá je naozaj veľmi nízka oproti ostatným častiam štadióna, ktoré sú fascinujúce. Najmä obrovská tribúna Sir Alex Ferguson Stand a predovšetkým hlučná tribúna Stretford End, kam som mal 2 Gold ticket lístky, ale nakoniec som ich venoval môjmu kamarátovi Marekovi a jeho bratovi, aby si to užili ako nikdy v živote, pretože k takým lístkom sa bežný smrteľník len tak jednoducho nedostane. Uprednostil som „štvorku“ na tribúne East Stand, aby som sedel pri otcovi, kamarátovi a jeho otcovi, ktorý ako som spomínal oslavoval v tom momente svoje možno najkrajšie narodeniny v živote. Povedal som si, že ja sa na Stretford End ešte určite vrátim a bol som rád, že som mohol niekoho takto nezabudnuteľne potešiť. Inak sme mali naozaj výborné miesta, a to hneď na II. poschodí tribúny East Stand v prvých radoch, takže som krásne videl rozhodujúci gól Cristiana Ronalda na 1:2, ktorý bol odomňa v tej chvíli vzdialený asi tak na 20, možno 30 metrov, ale to zbytočne predbieham. Na tribúne East Stand sa nachádzali rovnako ako na Stretford End najmä domáci rodáci z Manchesteru a permanentkári. Nič som nenechal na náhodu a hneď som sa pustil do reči s domácimi fanúšikmi. Som veľmi komunikatívny človek a v tomto smere som nemal žiadny problém. Zápas sa ešte poriadne ani nezačal a už som si získal ich priazeň a počas celého stretnutia sme sa spoločne zabávali, smiali, fandili a nakoniec aj nadávali. Naokolo nás sedelo aj zopár členov Red Army, ktorí boli trošku pod parou, a preto sa len veľmi ťažko odhodlali s nami odfotografovať. Usadili sme sa asi tak hodinu pred zápasom, aby sme videli rozcvičku oboch tímov. Pred našou bránou sa rozcvičovali hráči Realu Madrid a pred tribúnou Stretford End červení diabli. V niektorých momentoch som bol taký dojatý, že som mal skoro slzy v očiach. Hlavne sledovať môjho otca, ktorý síce po anglicky rozprávať nevie, ale so zaťatou päsťou stál a neustále kričal „United, United, United“. Chvíľami gestikuloval s fanúšikmi Red Army, ktorí boli voči nám veľmi ústretoví a preukázali rešpekt. Otec sa ma neustále pýtal, že: „Čo kričia teraz a čo kričia teraz. Ako to mám vysloviť rýchlo mi to povedz.“ Práve preto som ho so sebou vzal, pretože vždy váhal so mnou cestovať do Nemecka na futbal, ale Anglicko som mu sprostredkoval, aby to videl na vlastné oči a hlavne, aby sme si užili spoločný futbalový zážitok ako otec a syn. Spoločne nezabudneme na moment, keď sa približne v 50. minute druhého polčasu začal popri čiare rozcvičovať Wayne Rooney a ja som začal prstom ukazovať a skandovať „Rooney, Rooney, Rooney!“ Stačilo málo a zrazu sa ku mne pridala celá rada a zrazu druhá aj tretia, aby nakoniec celý blok začal skandovať „Rooney, Rooney, Rooney!“ Všetci sme sa začali spoločne smiať, že toto neni možné, že títo fanúšikovia sú jednoducho neuveriteľní. Na vlastné oči som zažil fanúšikov Bayernu Mníchov či AC Milána, ktorí sú skvelí, ale ku fanúšikom Manchesteru United majú v tomto smere ešte hodne ďaleko. Nikdy nezabudnem na to, že som vyskandoval East Stand tribúnu na II. poschodí na Wayna Rooneyho, ktorý nám sa nám za to pri rozcvičke odvďačil potleskom.

 

Začiatok zápasu sa pomaly blížil a na štadióne mnoho fanúšikov diskutovalo o základnej zostave, ktorú vybral Sir Alex Ferguson. Mnohých v základnej zostave prekvapil Ryan Giggs, ale hlavne neúčasť Wayna Rooneyho, ktorý začínal len z lavičky. Nikto na toto rozhodnutie samozrejme nenadával, pretože boss je boss. Až teraz som v skutočnosti videl ten rešpekt a úctu všetkých fanúšikov na štadióne, ktorí si stoja za svojím tímom, za manažérom a jeho rozhodnutiami. Nikto nenadával na Fergusona, že Rooney nehrá aj keď podaktorí fanúšikovia tomu nerozumeli. A Ryan Giggs? Klubové legendy sú na Old Trafforde všetkým a nikto sa ani len neopovážil pochybovať o ich kvalitách a ich prínose do hry. Človek to musí zažiť na vlastné oči, aby videl a pochopil všetkých tých fanúšikov Manchesteru United. Jasné, že si zahrešili, keď napríklad Rio pokazil prihrávku, ale nikdy neurazili samotného hráča. Proste nikdy nie ako na Devilpage, kde si podaktorí „fanúšikovia“ vylejú svoje nervy. Naopak skandovali jeho meno, alebo chorál, aby ho podporili a ocenili. Na hráčov čakalo veľkolepé privítanie a tribúna Sir Alex Ferguson Stand si pripravila peknú choreografiu. Na tribúne Stretford End sa hneď po nástupe hráčov na ihrisko objavila obrovská vlajka „We´ll never die!“ Bol som taký vzrušený a nadšený z toho obrovského a hlučného kotla fanúšikov červených diablov, že som ani nebol schopný niečo natočiť na video. Domáci hlásateľ a celý štadión Old Trafford hlučne privítali každého jedného hráča United na hracej ploche a najväčšie ovácie si nechali pre strateného syna z Portugalska, ktorý sa po rokoch opäť vrátil na trávnik, kde začínal svoju hviezdnu kariéru. Ako po zápase Cristiano Ronaldo sám povedal, nečakal takúto odozvu a bolo na ňom vidieť, že ho to celkom emotívne rozhodilo.

 

Postavil som sa ako všetci ostatní, zaťal päsť a začal skandovať. Prvé minuty zápasu boli z domácej strany trošku nervózne, ale po nejakých 10 minutách hry začali domáci hráči výborne eliminovať všetky hrozby bieleho baletu – Cristiana Ronalda, Xabiho Alonsa, či Mesuta Özila. Rovnako fanúšikovia naokolo mňa, domáci rodáci z Manchesteri boli s úvodom zápasu veľmi spokojní. Hráči United si vypracovali gólové šance z ktorých dokonca Nemanja Vidič trafil konštrukciu brány a Robin Van Persie resp. Danny Welbeck nevyužili gólové príležitosti. Real Madrid nezopakoval výborný výkon z dvojzápasu s Barcelonou a len veľmi ťažko reagoval na agresívnu bojovnú hru domácich červených diablov, ktorí vďaka taktickým pokynom Sira Alexa Fergusona dokonale prehrávali celý tím Realu Madrid. Ronaldo, Di Maria a Higuín len márne čakali na finálnu gólovú prihrávku, keďže záloha a obrana Manchesteru United pracovala na výbornú. Po prvom polčase bol s predvednou hrou domácich miláčikov spokojný celý štadión, a to sa potvrdilo aj na začiatku druhého dejstva, kedy po Naniho akcii zaslúžene poslal United do vedenia obranca bieleho baletu, Sergio Ramos. Celý štadión doslova explodoval, každý fanúšik na štadióne od radosti kričal a každý s každým sa na štadióne objímal. A bolo jedno z akej ste krajiny, akej ste kultúry, farby pleti, či vierovyznania. Jednoducho sa oslavoval gól nášho spoločne milovaného tímu, Manchesteru United. Naozaj nikdy v živote som nebol na hlučnejšom mieste v porovnaní s Old Traffordom po strelení úvodného gólu na 1:0. Fanúšikovia sediaci naokolo mňa chválili famózneho Ryana Giggsa a neustále skandovali jeho chorály a meno. Musím povedať, že v ten večer hral výborne celý tím a každý z hráčov potvrdil svoje kvality a bol prínosom pre tím Sira Alexa Fergusona. Defenzíva hrala brilantne, veď Rio a hlavne Nemanja neprehrali pred našimi očami ani jeden vzdušný súboj. Rafael poctivo strážil Cristiana Ronalda a Danny Welbeck bavil svojou aktivitou celý štadión. Uchvátil ma neskutočný prehľad v hre Toma Cleverleyho, kedy som ho konečne mal možnosť vidieť na vlastné oči. Michael Carrick ukázal svoju dôležitú úlohu v strede záložnej rady a miestami som si nebol istý, či je to naozaj on, alebo Paul Scholes. Manchester United vyhrával zaslúžene 1:0 a Fergieho taktika dokonale porazila pokyny Josého Mourinha. Od toho okamihu som bol vzhľadom na výborne organizovanú hru hráčov United a eliminovaného Realu Madrid presvedčený o úspechu červených diablov. Všetko sa rýchlo a nečakane zmenilo v 57. minúte zápasu, kedy po vysokej lopte a súboji zostali na zemi ležať Nani a obranca španielskeho klubu Arbeloa. V tej chvíli boli stále fanúšikovia na Old Trafforde pokojní, pretože všetci vrátane mňa, otca, kamaráta Maťa a jeho otca sme považovali toto prerušenie hry kvôli zrážke dvoch hráčov v súboji o loptu. Veď podobných a oveľa horších momentov vidíme v tvrdej anglickej Premier league hocikedy a nikto nepovažoval Naniho kopnutie do obrancu Realu Madrid za plánované, pretože celý Old Trafford videl, ako si chcel portugalský kúzelník elegatne spracovať vysokú loptu, ale vrazil do neho rozbehnutý Arbeloa, ktorý veľmi dobre vedel čo robí, pretože Nani ho nakopol v obrasti ramena. Ešte som si okamžite stihol všimnúť ako si Sergio Ramos dal tú námahu a prebehol celé ihrisko od svojej brány, aby hlavnému rozhodcovi Cüneytovi Çakırovi presne povedal čo sa stalo a ako Nani „hrozne“ zasiahol Arbelou do rebier. Nikto z fanúšikov nepredpokladal, že turecký rozhodca vytiahne červenú kartu, všetci spievali chorály, alebo len sledovali dianie na ihrisku. Aj Sir Alex pokojne sedel na lavičke náhradníkov a sledoval ako hlavný rozhodca hráčom naznačuje, aby sa postavili zo zeme a pokračovali v hre, až napokon Cüneyt Çakır ukázal Nanimu červenú kartu.

 

V tom momente nahnevaný boss vyletel zo svojej sedačky a až na postrannej čiare ihriska ho zastavil štvrtý – náhradný rozhodca, pretože inak neviem kam by Sir Alex od zlosti a nervov utekal. Fanúšikovia zostali v šoku a na sekundu stíchol celý Old Trafford a rovnako aj fanúšikovia Realu Madrid. Jednoducho všetci zostali šokovaní a prekvapní z prísneho rozhodnutia Cüneyta Çakıra, ktorý svojím verdiktom ovplyvnil vývoj celého zápasu, ktorý sme si s veľkými dúškami dovtedy tak moc vychutnávali. Celú udalosť som videl veľmi dobre, pretože som sedel na East Stande a nechápavo krútil hlavou rovnako, ako ďalších 70 tisíc fanúšikov na Old Trafforde. Nani si to nechcel v tom momente uvedomiť a takmer sa rozplakal. Celú situáciu si dobre uvedomil aj José Mourinho, ktorý do hry okamžite poslal chorvátskeho záložníka Luka Modriča, aby tak využil prečíslenie v zálohe a dodal Xabimu Alonsovi potrebnú volnosť na jeho dirigovanie záložnej rady, ktorá do toho momentu na Old Trafforde prakticky nič neukázala – rovnako ako dovtedy neviditeľný Cristiano Ronaldo. Sir Alex Ferguson naopak od zlosti vyhecoval gestami celý štadión, na ktorom v tej chvíli explodoval dynamit! Na druhý deň som sa po prebudení v anglickcých novinách dočítal fakt, že futbalová verejnosť označila atmosféru na štadióne Old Trafford za najlepšiu európsku noc anglických klubov v tejto súťaži od 70-tych rokov a čias slávneho Liverpoolu. Naozaj aj domáci rodáci a permanentkári mi po zápase hovorili, že takúto atmosféru dlho na štadióne nezažili, lebo od momentu kedy Cüneyt Çakır vylúčil Naniho, sa Old Trafford premenil na peklo. Tribúny burácali, nadávali, ale predovšetkým hrdo aj naďalej povzbudzovali svojich hráčov, ktorí potrebovali túto mentálnu podporu. Veď Rio na svojom osobnom účte Facebooku sám napísal, že takúto fanúšikovskú podporu nezažil nikdy a nikde počas svojej celej profesionálnej kariéry. Takže nič neprifarbujem, aby ste si náhodou nemysleli, ale píšem len to, čo som zažil na vlastnej koži. Bohužial Real Madrid patrí medzi najlepšie tímy sveta a početnú výhodu dokázali v krátkej chvíli využiť. Červení diabli sa ani nestačili vzpamätať z Naniho červenej karty a ich psychickú rozhodenosť dokonale využili Luka Modrič a Cristiano Ronaldo, aby otočili stav zápasu v prospech bieleho baletu. Po príchode portugalského obrancu Pepeho sa hra španielskeho klubu uzatvorila pred vlastnú bránu a dlhými loptami sa snažili nájsť na rýchle protiútoky hrajúceho Cristiana Ronalda, ktorý v ten večer nebol vo svojej koži, ale dôležitý postupujúci gól streliť dokázal. Fergie na ihrisko poslal Wayna Rooneyho, ktorý oživil hru červených diablov, ale gólové príležitosti zostali nevyužité a do konca zápasu zostávalo menej a menej minút. Do zápasu naskočil aj Ashley Young a Antonio Valencia, ale v tej chvíli už hráči Realu Madrid začali dokonale kúskovať hru a ukázali veľa zo svojho divadelného umenia. Po obyčajných a ľahkých súbojoch zostávali ležať na trávniku, ako keby ich v tej chvíli stiahli z bojového frontu. Ale takýmito neférovými taktikami a hereckými výkonmi je známy španielsky futbal a vidíme to hlavne v populárnom El Clásicu, kde sa potvrdzuje južanská horkokrvnosť. Nechcem týmto nikoho uraziť, ale taká je pravda. V niektorých momentoch hráči bieleho baletu vyjednávali s rozhodcom ako keď sledujem zápas rodnej Nitry so Slovanom Bratislava. Neustále poznámky, sťažnosti a provokácie namiesto sústredenia sa na samotný výkon a zápas. To som u hráčov Manchesteru nevidel. Naopak som videl maximálne nasadenie a túžbu po strelení gólu, ale v závere zápasu sa vyznamenal španielsky brankár Diego López, ktorý podržal svoj tím a vychytal gólové šance červených diablov. Turecký rozhodca nakoniec zápas ukončil, a to výsledkom 1:2 v prospech Realu Madrid a fanúšikovia Manchesteru United za mohutného skandovania „We’ll keep the red flag flying high, ‚Coz Man United will never die!“ vytlieskali svojich hráčov, ktorí v tomto zápase ukázali obrovské srdce a bojovali do posledných minút zápasu. Aj v 10 hráčoch dokázali Real Madrid zatlačiť pred ich bránu, ale gól sa im nakoniec streliť nepodarilo, a preto z ihriska odchádzali sklamaní z tohto neúspechu. Rio sa ešte osobne ironicky potleskom poďakoval hlavnému tureckému rozhodcovi za jeho „neuveriteľný“ výkon v takomto prestížnom zápase, aby sa nakoniec so všetkými spoluhráčmi potleskom rozlúčil s vypredaným štadiónom Old Trafford. Všetky tribúny sa postupne vyprázdnili až na tribúnu Stretford End, ktorá si počkala na odchod posledného hráča z ihriska, a to Cristiana Ronalda, ktorému na rozlúčku zaspievali známy chorál: „Viva Ronaldo. Running down the wing. Hear United sing. Viva Ronaldo!“

 

Tento výlet stál za každu jednu libru, ktorú som tam utratil, pretože vidieť fanúšikov najväčšieho klubu sveta ako z ihriska vyprevádzajú potleskom hráča, ktorý prakticky rozhodol o postupe Realu Madrid ukázalo, akým je Manchester United obrovským a hrdým klubom. Všetci domáci fanúšikovia, ale aj cudzinci odchádzali zo štadióna so vztýčenou hlavou, pretože Sir Alex Ferguson, jeho hráči a rovnako každý jeden fanúšik Manchesteru United na štadióne Old Trafford v utorok večer ukázal srdce. Srdce, ktoré bije pre náš milovaný klub, Manchester United! A nikdy nezabudnem na to, že som videl hrať Ryana Giggsa v jeho 1000. zápase kariéry, pretože na ihrisku bol oveľa lepším hráčom, ako podaktorí jeho o takmer polovicu mladší súperi. Je to neskutočne milovaná a uctievaná legenda v celom Manchesteri, a to mi dokazovali domáci každú minútu, ktorú som s nimi v tomto meste strávil. Na legendy klubu sa jednoducho nezabúda a ani nenadáva. Fanúšikovia ich hrdlo oslavujú a ospevujú, pretože si vážia to všetko, čo pre nich tieto klubové ikony urobili, čo urobili pre celý Manchester United. Výsledok nepotešil nikoho z našej výpravy, ale osobne ma výlet na tento prestížny zápas veľmi mentálne obohatil, a len som sa utvrdil v niektorých veciach, ktoré sa týkajú môjho milovaného klubu. Po zápase sme kašlali na podpisy a podobné veci, pretože sme si chceli vychutnať tú pozápasovú atmosféru a spoločne s niektorými domácimi fanúšikmi sme sa vrátili do podniku, kde sme začínali. A na mieste podpisov sa zbiehali neskutočné davy hlavne otravných ázijských turistov a jediný podpis o ktorom snívam a po ktorom najviac túžim som získať nemohol, pretože táto sklamaná a nahnevaná osoba sa nedostavila ani len na oficiálnu pozápasovú konfrenciu. Načapovali sme teda ešte nejaké predražené pivné proteíny, aby sme do ranných hodín diskutovali o krásnom zážitku a neznámom tureckom rozhodcovi, ktorý poznačil taký fantastický výkon červených diablov. V nočných hodinách sme sa vrátili „domov“ a v televízii na kanáloch BBC a Sky Sports sa v pravidelných blokoch do rána opakovali športové správy o kontroverznom rozhodnutí hlavného rozhodcu v zápase Manchesteru United s Realom Madrid, ktorý ovplyvnil celý zápas a aj samotný výsledok. Nebol som sklamaný, pretože to čo som prežil na Old Trafforde ma poznačilo do konca života a len ma utvrdilo v tom, že fandím tomu najlepšiemu klubu na svete. Klubu, ktorý trénuje najväčší futbalový manažér všetkých čias a legenda svetového futbalu, Sir Alex Ferguson, a klubu, ktorý má tých najvernejších fanúšikov.

 

Na druhý deň sme vstávali po náročnom predchádzajúcom dni skoro, pretože sme mali rezervovanú prehliadku štadióna. Naším sprievodcom bol cez niečo 60 rokov starý pán, ktorý sa volal Peter. Je to rodák z Manchesteru, ktorý bol úžasný a jeho zaujímavé rozprávanie by som počúval donekonečna. Ukázal nám všetky časti a kúty slávneho štadiónu, Old Trafford. Od samotných hráčskych kabín, cez striedačky, múzeum trofejí a dresov až po miestnosti, kde hráči pred zápasom trávia voľný čas, alebo miesnosť, kde po spomínanej nešťastnej prehre s Realom Madrid, sedeli v uzatvorenej spoločnosti osamote manažér José Mourinho a Sir Alex Ferguson. Vraj pili červené vínko a boss bol po zápase naozaj veľmi sklamaný. Peter nám prezradil, že na zápas sa prišli osobne pozrieť také osobnosti ako David Beckham, Andy Cole, Phil a Gary Neville, Peter Schmeichel, Diego Maradona, či bývalý populárny rozhodca Pierluigi Collina. Ten sa po zápase údajne nechcel priamo vyjadrovať na červenú kartu a rozhodnutie hlavného tureckého rozhodcu, ale vraj bol jeho verdiktom sám veľmi prekvapený a červenú kartu neočakával. A to tu hovorím o rozhodcovi akým bol tento populárny Talian. O tomto už však písať nechcem, pretože aj taký je niekedy futbal. Nášho staršieho skúseného sprievodcu som sa stále s kolegom z redakcie Assom držal, pretože väčšina našej skupinky nevedela po anglicky a bolo by to veľmi trápne, keby sa nemal s kým rozprávať, a to iba z dôvodu, že mu nikto nerozumie. Dokonca sme mu povedali o našom fanúšikovskom projekte Devilpage a dali mu nejaké špeciálne nálepky Devilpage.cz s motívom Sira Alexa Fergusona. Reagoval veľmi pozitívne a dokonca svojim kolegom v útrobách štadióna na nás ukazoval prstom, aby im povedal, že odkiaľ sme a čo pre Manchester United robíme. Bolo to veľmi milé a osobne som bol obrazne povedané v siedmom nebi. Chceli sme s ním napísať špeciálny rozhovor, ale nemal žiadny e-mail, takže som mu len narýchlo položil pár otázok, ktoré ma v tej chvíli napadli.

 

Aký je Váš názor na včerajší zápas a výkon hlavného rozhodcu?

Chlapci to mali krásne rozohrané, ale rozhodca svojím rozhodnutím zmenil celý zápas, a to stálo Manchester United postup do ďalšieho kola. Ale radšej sa už o včerajšku prosím nerozprávajme.

 

Na ktorých hráčov z minulosti, ktorých ste naživo sledovali najradšej spomínate?

Tak určite sú to hráči ako Bobby Charlton, Denis Law a George Best. Sledovať ich bolo niečo neuveriteľné. Ale rád zaspomínam aj na hráčov ako Bryan Robson, Eric Cantona, David Beckham, či Cristiano Ronaldo. Avšak momentálne sa mi veľmi dobre pozerá na hru Robina Van Persieho.

 

A kto je Vašim úplne najobľúbenejším hráčom Manchesteru United?

Jednoznačne Paul Scholes.

 

A prečo práve Paul Scholes?

Paul hlavne preto, lebo je to rodák z mojej ulice a poznám ho od malička. Pred mojimi oknami sa hrával s loptou a celú jeho kariéru som ho mal pred očami. Poznáme sa a možno po tejto sezóne ukončí svoju aktívnu kariéru. Pre mňa bude stále patriť medzi mojich najobľúbenejších hráčov Manchesteru United.

 

Po týchto krátkych otázkach som Petrovi poďakoval za jeho čas a na rozlúčku nám všetkým podal ruku a celú skupinu vyviedol v megastore Manchesteru United, kde nejeden z nás na konci celého výletu minul peniaze, aby potešil svoju maličkosť a kúpil si nejaký ten suvenír. Na záver ešte dodám, že Peter nás na konci prehliadky osobne vyzdvihol a pochválil. Mňa, Assa aj SpideXa veľmi chválil za spestrenie celej prehliadky, pretože podľa jeho slov mu konečne niečo zaujímavé povedali aj samotní fanúšikovia – návštevníci prehliadky a nemusel stále rozprávať len on. Povedal, že by bol veľmi rád, keby mal takýchto skupín ešte viac. Jednoducho sme ho zaujali našou komunikáciou, znalosťami a názormi. Pre mňa osobne to bol veľký zážitok stretnúť takéhoto rodáka, dlhoročného fanúšika a pracovníka Manchesteru United. Dokonca povedal, že aby sme ho pri najbližšej návšteve štadióna vyhľadali, že sa s nami opäť veľmi rád stretne a porozpráva.

 

Potom sme sa už rýchlo presunuli k autobusu do Londýna, aby sme stihli večerný odlet na Slovensko. Cestou do Londýna, v reštaurácii aj na letisku sa všade v médiach, v rádiu, v televízii, či v novinách, riešil zápas Manchesteru United s Realom Madrid. Riešilo sa dovtedy neznáme meno Cüneyt Çakır, Naniho červená karta a rovnako absencia Wayna Rooneyho v tomto zápase, ktorú bulvárne anglické média označili za jeho blížiaci sa pravdepodobný letný odchod z United. Veľmi ma to pobavilo a aspoň som v reálnom živote v Anglicku videl ako dokážu média manipulovať s ľudmi, pretože takýmto spôsobom dokonale zvýšia predajnosť dennej tlače. Niektoré noviny som si zobral domov na pamiatku, aby som v budúcnosti každému ukázal, že ako dopadla moja premiérová návšteva štadióna Old Trafford. Už teraz viem, že sa do Manchesteru čoskoro vrátim a pravdepodobne ešte tento rok. Na záver sa chcem ešte poďakovať Marekovi za spoluprácu a vyzdvihnúť jeho serióznosť a prístup ku všetkým fanúšikom, ktorým pomohol zrealizovať tento výlet na Old Trafford. A dúfam, že som Vás týmto článkom nejako obohatil a naozaj nemáte nad čím premýšľať, pretože až keď to človek zažije a uvidí na vlastné oči, pochopí o čom je Manchester United. Aký je to obrovský a slávny futbalový klub.

 

Váš šéfredaktor Marky a kolegovia z redakcie Asso a SpideX

 

 


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!