18/06/2021
Devilpage.cz / sk – Fanúšikovské stránky najväčšieho futbalového klubu na svete – MUFC
Redaktorské správy

Splnený sen v Divadle snov

Opäť Vám prinášame príbeh fanúšika červených diablov tentokrát Mareka Masára, ktorý sa vybral na ligový zápas Manchesteru United s Arsenalom. 

Kto sa aspoň trochu vyzná v islamskom náboženstvách tak vie, že každému moslimovi jeho viera prikazuje aspoň raz za život putovať do Mekky pokiaľ mu to jeho zdravotný stav dovolí. Kto sa aspoň trochu vyzná vo futbale tak vie, že pre každého fanúšika Manchestru to znamená to isté, len sa trošku líšia cieľové zastávky, tou pravou je tento krát Old Trafford a presne to bol môj sen odmalička, ktorý sa mi teraz splnil.

 

Sobota, 3. november 2012, krátko po tom čo odbilo na hodinách poludnie sa v mojom živote zastavil čas, keď som vyšiel pár schodov a naskytol sa mi pohľad, ktorý si budem asi pamätať do smrti. Stojím na Old Trafforde, “štipni ma prosím ťa, lebo mám ešte stále pocit, že sa mi to celé sníva.” To miesto dýchalo niečím zvláštnym, čo ma v momente celého pohltilo a v tej chvíli pre mňa nič iné neexistovalo. Ten pocit sa nedá ani opísať slovami, jednoducho to treba zažiť, lebo inak to človek nikdy nepochopí a ten kto to zažil na vlastnej koži mi dá určite za pravdu, že to bolo tak silné, až sa mi tlačili do očí slzy. Je to niečo ako keď závislák drtí na compe Counter Strike a aj keby vonku v tej chvíli bola vojna, tak on to ani nezaregistruje, lebo je do toho tak zažratý, no toto bol samozrejme neporovnateľne lepší pocit!

 

Keď sme vystúpili z metra pri štadióne, už bolo cítiť, že je matchday, pred nami bola dlhá ulica, na ktorej bol dav ľudí od kojencov až po babičky zahalený do červenej farby smerujúci do Theatre of dreams, ako znie prezývka Old Trafford. Ulicu tiež lemovalo kopec stánkov so suvenírmi, ktoré sa tiahli až po štadión. Pri pohľade na vstupenku, na ktorej bolo West Stand, ktorej domáci nezvyknú hovoriť nijak inak ako Stretford End, pretože je druhým domovom pre tých najskalnejších fans. Takže sme sa mohli tešiť na skutočné červené peklo. Desať minút pred úvodným výkopom sa tribúny začali zapĺňať čoraz rýchlejšie, pretože homies majú vo zvyku chodiť až na poslednú chvíľu a onedlho sa už na tribúnach tiesnilo vyše 75 000 divákov. Keď Mike Dean prvýkrát fúkol do píšťalky aby zahájil zápas, tak mi automaticky nabehli zimomriavky, pretože všetci okolo začali spievať chorály, no netrvalo dlho a po krátkom oťukaní sme sa pripojili už aj my. Beží 3. minúta zápasu, van Persieho strela pravačkou k ľavej žrdi skončila v sieti – 1:0, mal som pocit, že v tej chvíli vybuchla sopka, explózia radosti, niečo fantastické. Prvý polčas mali United jasnú prevahu a Arsenal si ani neškrtol a nič nenaznačovalo tomu, že by to malo byť inak aj po zmene strán, keď tesne pred prestávkou ešte Rooney nepremenil penaltu a v druhom polčase svoje veľké šance spálili Valencia a krátko po ňom aj Robin van Persie. Gól visel doslova na vlásku a stalo sa tak v 67. minúte keď po Rooneyho centri zvyšil hlavou na 2:0 kapitán Evra a štadión bol vo vytržení, zvlášť my sme mali pocit, že sa varíme v kotli, no vychutnávali sme si to plnými dúškami a dávali sme si high five s miestnymi fanúšikmi. Arsenal pôsobil bezradným dojmom a korigoval skóre až v samotnom závere, keď ich prvá strela do priestoru brány v nadstavenom skončila za chrbtom De Geu, strelcom gólu bol hosťujúci Santi Cazorla a upravil tak na konečných 2:1. United si po tomto zápase pripísali cenné 3 body a dostali sa tak na čelo tabuľky, pretože ich protivníci v súboji o 1. miesto na diaľku Chelsea a Manchester City len remizovali.

 

Ešte stále mám pocit, že to je celé len sen alebo opica, z ktorej sa mi nechce vytriezvieť, no toto sú presne tie chvíle, pre ktoré sa oplatí žiť. Glory, glory Man United!


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!