Devilpage.cz / sk – Fanúšikovské stránky najväčšieho futbalového klubu na svete – Manchesteru United
Legendy Redaktorské správy

Špeciál: Eric CANTONA

26. novembra pred 20 rokmi vytiahol Sir Alex Ferguson z rukáva majstrovský prestup, ktorým obhájil svoju vládu nad našim klubom. Podpísal vtedy hráča – talizmana, ktorý mal na United taký dopad, ako ešte nikdy nikto.

 

 

 

Bolo to krátkych 4,5 sezón na Old Trafford, plných trofejí v rokoch 1992 – 1997, čo Eric Cantona inšpiroval, fascinoval a veľmi často strašil, len aby pomohol premeniť United z často porážaných na jeden z najúspešnejších klubov anglického futbalu.

 

Neboli to len Francúzove pamätné góly, vodcovstvo, alebo vplyv na  mladších talentov tímu, ktoré fanúšikovia milovali. Bolo to aj o jeho snahe, umení a vášni, jeho odmietnutie vyhovieť a jeho rýdza láska k United a Manchesteru.

 

Farebný, kontroverzný, tajomný ale nadovšetko neuveriteľne talentovaný. Cantona žije v srdciach a mysliach každého fanúšika Červených diablov. S ním aj jeho odkaz očividne najmä v choráloch, ktoré sa aj dnes šíria vzduchom nad štadiónom počas matchday-u. V tomto špeciáli budú napísané pamäte rôznych ľudí, od hráčov, cez novinárov k fanúšikom,o jeho vzostupoch a pádoch, góloch a pohľade na jeho kariéru.

 

 

Rubrika „Eric a ja“

 

Barney Chilton (redaktor Red News)

Všetci máme s Ericom spojený nejaký obľúbený moment. Ten môj je jasný: Gól vo Wembley, prešiel pomedzi svetlé dresy Liverpoolu, ktoré si obliekli na to finále FA Cupu v roku 1996 – poraziť Iana Rusha bol výkon sám o sebe. Bol to signál, že karty sa naozaj obracajú. Čistá extáza,

 

Pamätám si ďalší moment, ako by to bolo včera. Bolo to po turnaji v plážovom futbale, ktorého sa Eric zúčastnil dávno po jeho pôsobení za United. Mnoho priaznivcov Diablov sa so spomienkami zoradilo pred štadiónom v Brightone, len aby ho videlo. Asi hodinu tam ostal podpisovať autogramy.

 

Eric mal tú auru, ktorou oplýva skutočný velikán. Vedel to on, vedeli sme to my. Preto sme ho milovali. Neodišiel. Ostal, aby si užil potlesk a vyznamenanie. Od neho len moment venovaný fanúšikovi milujúcemu klub sa stával nezabudnuteľný. Bol to dotyk extratriedy. Robil to s pýchou, ktorá nám všetkým dlho chýbala. Golier vystrieť a vypnúť hruď. Náš Eric, stvorený jeden pre druhého. Spolu sme prežili časť našich životov. Aký je ten váš moment?

 

 

 

 

Musa Okwonga (básnik)

…a zároveň fanúšik United svoju poctu Ericovi vyjadril dokonca umeleckým spôsobom s názvom Cantona’s Collar (Cantonov Golier). Nepotrebuje komentár a preklad je provizórny.

 

I’m everywhere that Eric is – // Som všade tam kde aj Eric –
His shirts, I crown – // Jeho dresy korunujem –
And, like excessive volume, // A tak ako hlasný zvuk,
Some would turn me down. // By ma niektorí utíšili.

I’m white iron, defiant from my toes to tip, // Som biele železo, vzdorovitý od hlavy po päty,
Yes, I am France’s most famous cliff // Áno, som francúzsky najslávnejší útes
And Eric’s two-point plan for winning a derby // A Ericove dva body plánu na víťazstvo v derby
Is: number one, lace boots; then, two: // Sú: číslo jeden, zašnurovať si topánky; potom, dva:
Starch me. // Naškrobte ma.

I’ve seen umpteen glorious battle-scenes; // Videl som veľa nádherných bojísk;
Look, I am football’s Bayeux Tapestry – // Pozrite, som futbalová Bayeux Tapestry (pozn.: vyšívaná tkanina dlhá 70 m, ktorá obrázkami zachytáva udalosti vedúce k dobytiu Anglicka Normanmi)
And for those who say of me „whoa, he’s arrogant“ // A pre tých, ktorí o mne hovoria „whoa, či je arogantný“
I have two words: // Mám dve slová:

„Trophy cabinet.“ // „Vitrína trofejí.“

 

 

Gemma Thompson (redaktora ManUtd.com)

Hovorí sa, že by ste nikdy nemali stretnúť svojho hrdinu, pretože ostanete sklamaný. To nie je pravda. Mala som to šťastie robiť s ním niekoľkokrát interview a ani raz som zo stretnutia s týmto Francúzom nebola sklamaná. Takže to platí skôr opačne.

 

Dokonca nikto, s kým som mala tú česť sa takto stretnúť, neoplýval takou aurou, výzorom a srdečnosťou ako Eric Daniel Pierre Cantona. Z našich stretnutí som nikdy neodchádzala sklamaná. Aj z tohto dôvodu preto teraz píšem tento krátky blog o Ericovi z Manchester United Media office na Old Trafforde.

 

S odvolaním na to, že robiť novinára pre United bolo mojim snom odmalička spomínam na to, čo som si v tej chvíli ešte neuvedomovala. 1. október 1995, zápas proti Liverpoolu a deň, kedy Eric prvýkrát nastúpil od svojho trestu za kung-fu kop, bol pre neho rovnako veľký, ako aj pre mňa.

 

Toto bol ten zápas, o ktorom som sa rozhodla písať, aby som sa s článkom prihlásila do výberového konania žurnalistov pre oficiálny časopis United. Vyhrala som ho a následne začala moja cesta nahor v mediálnom rebríčku United (cez GCSE – certifikát sekundárneho vzdelania, A-Level a samozrejme titul). Za tým honom a rozhodnutím stať sa žurnalistom pre United sa vždy skrýval môj obdiv Erica, on bol práve ten, kto ma inšpiroval v písaní.

 

Svoje prvé stretnutie s ním si pamätám, ako by to bolo včera. Mala som 11 rokov a bola som celá rozrušená, bolo to 19. januára 1993 a ja som čakala s ostatnými fanúšikmi na podpis a fotku. 27. apríla 2006 sa mi naplnil môj životný sen a tým bolo interview s týmto človekom. Usadení práve v útrobách tej arény, kde on čaroval jeho spontánnu mágiu. A nesklamal. Nikdy nesklame. Veď napokon, on nie je človek, on je Cantona… a v očiach mnohých hrdina.

 

 

Pete Boyle (fanúšikovská legenda United, skladateľ mnohých klubových chorálov)

Veľa futbalistov trávi noci v známych baroch a kluboch mesta Manchester, no to nebol Ericov štýl. Jedným z jeho obľúbených lokálov The Peveril of the Peak pub v centre mesta. Mohol tam ísť a ostať úplne sám. Zároveň však rád mohol debatovať s miestnymi.

 

Prvýkrát som sa s ním stretol práve v tomto bare v roku 1994. V podstate to pre mňa bol moment ako z rozprávky, pretože som o poschodie vyššie skúšal jednu z mojich piesní a práve som v rukách držal text k ‚Eric the King‘. Hostinská mi povedala, že dole je niekto, s kým by som sa chcel stretnúť. Eric hral práve stolný futbal a keď som ho zbadal, celý som zmeravel.

 

Môj kamarát za barom ma poznal ako výrečného človeka, ale v tom momente som zo seba nedokázal dostať ani slovo. Povedal Ericovi, že o ňom píšem piesne a on chcel vedieť viac. Mal som šťastie, že som ho mohol za tie roky spoznať a je to skvelý človek. Proste miluje fanúšikov.

 

Pri odhaľovaní sochy Sira Alexa sa ma spýtal, či by so mnou nemohol ísť do Bishop Blazeu (pub poblíž Old Trafford), kde som organizoval špeciálny večer na počesť Cantonu, aby videl fanúšikov. Jednoducho zbožňuje ísť medzi ľudí a, ako obvykle, je schopný stráviť hodiny podpisovaním autogramov a pózovaním na fotografiách. Nič mu nikdy nerobilo problém.

 

Eric nadviazal počas svojho pôsobenia na Old Trafford množstvo vzťahov s ľuďmi na ihrisku aj mimo neho. Jeho futbal bol dychberúci, bol inšpiráciou pre svojich spoluhráčov aj fanúšikov a veľa ľudí, ktorí neboli fanúšikovia United, ho museli s nevôľou rešpektovať.

 

Je ťažké z toho množstva vybrať jeden moment. No môj bude ten z finále FA Cupu ’96 proti nášmu najväčšiemu rivalovi Liverpoolu, kedy nám svojim neskorým gólom vyhral Double. Bolo to priam úkažkové zadosťučinenie spravodlivosti vzhľadom na to, čo sa stalo v sezóne predošlej. Samozrejme, aj zisk Trebleu bol neskutočný, ale pre mňa ten pocit zadosťučinenia, keď som odchádzal z Wembley po tom zápase, bol asi najsilnejší, odkedy fandím United.

 

Paul Parker (bývalý Ericov spoluhráč špeciálne pre ManUtd.com)

 

Eric bol iný. Hral takým spôsobom, ktorý prinášal niečo nové do nášho štýlu hry. Síce sme boli kvalitný mančaft aj bez neho ale zlyhali sme v najnevhodnejšej chvíli – v roku 1991/92 a to v honbe za titulom.

 

Boli sme neskúsení a nevedeli sme prísť s niečím novým. Ľudia nás zastavili svojimi negatívnymi rečami zhruba od marca až veľkonočného obdobia. Nezáleží na tom, v akom tíme hráte, keď sa naokolo za titulom ženú ďalšie kluby a vy ste negatívne naladení. Zastavilo nás to v rozlete a keď prehrávate doma s Nottinghamom Forest a v strede obrany stojí Nigel Clough, tak viete, že máte problém.

 

Chceli sme to odškodniť silným štartom v novej sezóne. K tomu mal dopomôcť aj Dion Dublin, ktorého priviedol manažér, no mal kus nešťastia, keďže sa zranil proti Crystal Palace. Povráva sa, že práve jeho zranenie prinútilo Sira Alexa opäť konať, ale ja si myslím, že samotný boss to mal premyslené už dávnejšie. Na niečo veľké sa vždy pripravoval v dostatočnom predstihu a niečo v tom záhadnom problémovom hráčovi z Leedsu musel vidieť.

 

Howard Wilkinson sa zachoval ako učiteľ v škole a poslal Erica do kúta. Rozhodol sa, že Leeds musí napredovať spoločne ako tím a bolo v jeho záujme zbaviť sa Erica. Nepodarilo sa mu ho vychovať ako hráča, pretože on chcel byť samostatný ako na ihrisku, tak aj mimo neho.

 

Za Manchester United hral nejeden taký hráč s tou majetníckou a arogantnou povahou – hráči, ktorí robia problémy mimo ihriska, sú často na ňom umelcami. Eric mal zložitú povahu, no Sirovi Alexovi sa podarilo ovládnuť ho.

 

Ceníme si, čo pre nás urobil ako osobnosť a ako hráč. Možno mával výkyvy nálad, obliekal si iné veci a robil iné veci ale my sme ho zbožňovali a rešpektovali ako hráča, a vedeli sme, aký v skutočnosti bol. Bol to individualista – všetci chodili v klubovom oblečení a on zakaždým vyzeral ináč. Nosil červené tenisky Nike a tenké kravaty ešte pred tým, než vošli do módy. Nosil ich uviazané „školáckym uzlom“ a neutianuté pri krku, ale na Ericovi to nevyzeralo divne. Nevyzeral s tým ako zanedbaný človek, hoci to nenosil tak „inteligentne“ ako ostatní.

 

Akceptoval to boss a aj my. Najprv sme rozmýšľali, čo mu na to boss povie a že na neho vytiahne veľký vtipný fén, ale on povedal len: „Toto môže prejsť iba tebe, Eric.“ Neznamenalo to síce niečo v zmysle „zbožňujem ťa, Eric“, ale malo to podobný význam. Jeho osobnosť a vlastne všetko tomu nasvedčovalo.

 

Od toho novembrového dňa roku 1992, kedy prišiel do klubu, sa Manchester United posúval vyššie a vyššie a rýchlejšie. Predtým klub vyhral FA Cup, Ligový pohár, získal Pohár víťazov pohárov a Európsky superpohár, no v lige to nebolo nič moc. Takže v tom nám pomohol Eric – on bol čerešničkou na torte a niekto, kto prišiel, aby bol to najväčšie ozubené koleso celého stroja.

 

Cantona and Parker

 

Eamonn Holmes (televízny moderátor so srdcovou záležitosťou zvanou Manchester United o mágii Kráľa Erica)

 

Pamätám si, ako som bol pevne rozhodnutý zapamätať si ten pocit, keď som sledoval Erica v akcii. Mal som veľké šťastie, že som niekoľkokrát videl hrať aj môjho hrdinu Georgea Besta, ale bol som vtedy príliš mladý na to, aby som dokázal oceniť, čo som videl.

 

Pamätám si, ako som bol na jednom zápase s mojimi deťmi, ako som sa k nim naklonil a povedal: „Ak si nezapamätáte nič iné z tohto dňa, pamätajte aspoň na to, že ste videli hrať Erica Cantonu.“ No Eric nehral, on hviezdil. Bol to majster šoumen a náš talizman. Bol temperamentný, sebavedomý a sledovať ho bolo neuveriteľné. V United a v Sirovi Alexovi našiel  perfektné javisko a perfektného manažéra.

 

Od ľudí potrebujete počuť množstvo vecí, aby ste im uverili a nechali ich konať v takom smere, aký chcú oni sami. Alex vedel, že Eric má tie zručnosti a videnie pre vytvorenie niečoho špeciálneho a presne to aj urobil. Stačí mi počuť Ericovo meno, a už mám husiu kožu, aj v tomto momente. Uvidíme niekedy niekoho takého ako on? Dúfam v to, ale zároveň o tom pochybujem. Pamätám si, ako nás opúšťal so slovami, že to bola krásna cesta – nuž, ak pre neho bola, tak pre nás všetkých, ktorým robil radosť svojou hrou, bola dvojnásobne. To bol ale človek.

 

 

 

Andrei Kanchelskis (bývalý krídelník United o svojom bývalom kolegovi…)

 

Eric Cantona bol vynikajúci hráč, priateľský chlap a veľmi, veľmi dobrý človek. Má skvelý charakter a ja som mimoriadne nadšený z toho, že som mohol hrať po Ericovom boku na Old Trafford.

 

Predstavoval veľké meno vo francúzskom tíme, ale mal nejaké problémy s francúzskymi trénermi a iné problémy s ich klubmi. No pokiaľ hral za Manchester United, nemal s nami žiadny. Sir Alex Ferguson ho viedol perfektne.

 

Podľa môjho názoru bol Eric trochu zložitejšej povahy, ale od neho nebol lepší futbalista. On bol najlepší futbalista v Európe toho času.

 

Myslím si, že je to skvelý chlap a mal som radosť, že som s ním mohol hrať v jednom tíme, pretože bol naproste neskutočný.

 

Na ten tím, ktorý získal v sezóne 1993/94 Double, si obzvlášť spomínam. Každý hral neskutočne a bolo privilégiom byť toho súčasťou.

 

Andrei Kanchelskis

 

 

 

Sir Bobby (od jednej legendy k druhej, Sir Bobby Charlton vyzdvihol dopad Erica Cantonu na OT)

 

Eric Cantona bol čarovný futbalista. Miloval som jeho hru. Jeho príchod do United bol taký náhly, že zaskočil veľa ľudí, ale aký dobrý biznis sa z toho napokon vykľul. Dokázal fantastickým spôsobom uspokojovať tribúny, bol zabávačom a nádherným vzorom pre ostatých futbalistov.

 

Jeho vplyv bol špeciálny v čase, keď sme do tímu začali privádzať mladíkov – bratov Nevilleovcov, Butt, Scholes a Beckham – keď prišli do tímu, Eric ich a aj seba začal riadiť ako orchester. Cantona dirigoval futbalové zápasy. To bol začiatok jedného z najlepších období, aké sme v tomto klube mali. Nikdy neviete, ak by nebol prišiel v tej sezóne 1992/93, možno by sme nikdy nezačali vyhrávať ligové tituly. Po istú dobu bol práve on rozdielom medzi výhrou a prehrou.

 

Zbožňoval som všetok jeho prístup k hre a spôsob, akým sa vypínal ako kohút. Fanúšikovia sa za ním bláznili a keď spravil chybu, tak mu ju odpustili, pretože radšej chceli vidieť od neho zlyhanie pri pokuse urobiť niečo špeciálne, ako niekoho iného pri tvorení nudy.

 

Vždy, keď sa mu podarilo dostať k lopte, okamžite si vytvoril v hlave obraz toho, čo sa deje okolo neho a čo sa ešte len stane. Niekedy by ste ho najradšej strčili, aby si švihol, ale on vedel presne, čo robí. Čakal by na hráča, ktorý sa k nemu pripojí, aby mu mohol poslať perfektne načasovanú prihrávku a aby ste si vy následne mohli pomyslieť: „Aký som len hlupák“.

 

Bol to drsňák. Bol dramatický, miestami až prehnane dramatický natoľko, že prinášal kúzlo do každého zápasu, v ktorom hral. O tom sa môžete presvedčiť pri pohľade na jeho gólové oslavy, ktoré často vyzneli ako poklona všetkým tým miliónom fanúšikov, ktorí ho ospevovali. Čo sa navždy zachová v mojej mysli pri myšlienke na neho, je jeho prehodenie brankára proti Sunderlandu. Bol to tak ťažký gól, no on ho poslal do vinkľa a ešte od tyčky, z hranice šestnástky. A keď to skončilo v sieti on ostal stáť a díval sa na všetkých dookola akoby sa chcel spýtať: „A čo ste čakali?“.

 

Keby som mohol, rozhodne by som s ním chcel hrať, pretože to bolo niečo výnimočné. Bol unikát, jedna z našich najdôležitejších posíl a jeho meno bude právom vryté navždy do histórie Manchesteru United.

 

 

 

Andy Mitten (futbalový novinár a redaktor fanzóny United We Stand o dni, keď išiel robiť interview s Cantonom)

 

Po 500 kilometroch šoférovania okolo Stredozemného mora z Barcelony do Marseille mi Eric Cantona povedal, že sa so mnou nemôže stretnúť pri dohodnutom interview. Nedvíha mobilné telefóny a povedal mi to z očí do očí v ošarpanom hoteli blízko Marseillského starého prístavu cez jeho hrozivé husté obočie lemujúce tmavé, nepreniknuteľné oči.

 

Nezaujímal som sa veľmi o jeho povesť v tých časoch

. No nemožno s niečím najprv súhlasiť a potom od toho ustúpiť. Následne povedal: „Zajtra ráno. Stretneme sa tu. Vtedy mám čas.“

 

Biele popoludnie v rozľahlom natiahnutom mestskom Marseille bolo brilantné pod tou azúrovou oblohou.  Následne ho zabila Marseillská noc, čo je niečo naproste opačné. Vyhýbal som sa zapadnutým barom a namiesto nich som zamieril do internetovej kaviarne. To bolo kľúčové rozhodnutie pre jeden pár. Dostal som mail od dlhoročného kamaráta Garyho Knighta. On a jeho žena organizovali charitatívny futbalový zápas na podporu SANDS: Stillbirth and Neonatal Death Society (spolok pre mŕtve novorodeniatka; stillbirth – pôrod mŕtveho dieťaťa). Ich syn Ged sa narodil predčasne a mŕtvy v 37. týždni.

 

Eric prišiel včas nasledujúce ráno. Bol Bastille Day (deň pádu Bastilly) a mal na sebe oblečený francúzsky národný dres, na tvári športové fúzy škvrnitej šedej farby. Je vyšší, širší a impozantnejší, než si dokážete predstaviť. Po skončení nášho skvelého interview – okoreneného hláškou: „Môj najlepší moment? Mám veľa obľúbených no jeden, ktorý preferujem najviac, bol, keď som nakopol toho hooligana“ – povedal som Cantonovi o tom páriku a opýtal sa ho, či by nemohol podpísať niečo, čo by sa dalo vydražiť.

 

„Rád to urobím,“ odpovedal Kráľ. Chybičkou krásy bolo, že sme nemali nič také ako dres alebo plagát na podpísanie. Boli sme v konferenčnej miestnosti Marseillského hotela a vedľa nás ležala rolka veľkých papierov A2 ako bežná výbava takýchto miestností.  „Len mi napíšte niečo sem,“ povedal som a hodil som pohľad na veľké fixky. „Čože?“ spýtal sa. „Práve ste mi povedali, že ste umelec. Dokážte to,“ odpovedal som, „Alebo napíšte správu ľuďom v Manchesteri.“

 

Následne Eric načrtol nejaké nečitateľné klikiháky a správu. Aby som to nepokrčil,  „požičal“ som si rovno celú rolu tých papierov a Ericovu prácu som strčil do stredu. Elegantne zarámované teraz tie klikiháky visia na stene jeden manchesterskej krčmy robotníckej triedy za cenu 2500 libier. Mal by som radosť, aj keby to podarilo za desaťkrát nižšiu sumu – za takú sa vydražil dres s podpisom Ruuda van Nistelrooya. No zatiaľ, čo Ruud bol mašina na góly svetového kalibru, Eric bol viac ako len futbalista.

 

 

 

Sir Alex (manažér Červených diablov uvažuje nad tým, či bol Cantona jeho najlepším nákupom)

 

Bol Cantona mojim najlepším prestupom? To je dobrá otázka. Teda, čo sa týka ceny, Eric stál okolo jedného milona libier, Peter Schmeichel stál 500,000 libier, Brian McClair za 800,000 – všetci boli fantastickí. Paul Ince stál milión a pol a predali sme ho za osem, Ruud van Nistlerooy mal vysokú hodnotu keď sme ho predávali a hráči, ktorých sme sami vyprodukovali od ich útleho veku, keď sme ich kúpili, sú tiež ziskoví.

 

Potom tu máme Cristiana Ronalda, z 12 miliónov na 80! Ak by sme sa chceli baviť o najlepších hráčoch v pomere k cene tak potom Schmeichel, Cantona, McClair, Ronaldo – neuveriteľné. Ale keby som mal analyzovať daný prestup bez diskusie o cene, tak Eric určite priniesol veľké sebavedomie do tímu, o tom niet pochýb.

 

Priniesol aroganciu a pre neho osobne to bolo, ako keby prišiel na miesto kde sa vždy chcel dostať. Možno povedať, že zapadol hneď od začiatku. Prvýkrát nastúpil proti Man City ako striedajúci hráč za Giggsa. No keď naskočil, dodnes si pamätám a jeho prvú prihrávku – jednoduchý pas cez 10 metrov bol naproste geniálny. Vtedy som vedel, že zapadá.

 

 

 

 

Martin Edwards (bývalý predseda United posúdil prestup Erica Cantonu…)

 

Myslím si, že Eric bol skvelým nákupom, no Peter Schmeichel bol taktiež výbornou akvizíciou. Táto dvojica, pre mňa, asi najlepšia. Pri pohľade na ostatných ako Roy Keane, Denis Irwin – to, čo sme za nich zaplatili – možno hovoriť aj o iných výborných prestupoch.

 

Netreba zabúdať ani na Ruuda van Nistelrooya a, keď sa nad tým zamyslíme, tak Sir Alex Ferguson počas svojej vlády dotiahol dokonca niekoľko skvelých prestupov, ale myslím, že práve Cantona bol tým štartérom pre víťazstvo v lige, ktorým ukončil to predlhé čakanie na titul.

 

Samozrejme, chceli sme priviesť útočníka a on prišiel, a vyhral nám ligu hneď v jeho prvej sezóne. Potom sme ju vyhrali štyrikrát z nasledujúcich piatich a on bol pri všetkých až do svojho odchodu.

 

Keby sa nedostal do tých problémov v zápase proti Crystal Palace a následne nedostal ten dlhý trest, vyhrali by sme päť titulov z piatich. Jeden ligový titul získal aj s Leedsom sezónu pred tým, ako prišiel ku nám, a to len dokazuje jeho veľkosť.

 

Myslím si, že o Alexovi hovoria za všetko Cantona, van Nistelrooy, Olge Gunnar Solskjaer a Schmeichel – všetci tí veľkí hráči – že mu prišli zložiť poklonu pri odhaľovaní jeho sochy pred Sir Alex Ferguson stand. To prezrádza veľa o tom, čo si o ňom myslia.

 

Martin Edwards

 

Zdroj: manutd.com

Mohlo by vás zaujať

Review&Hodnotenie: Manchester United – FC Astana 1:0

Vlastiiic

Preview & LIVE: Manchester United – Astana

Moro

Oficiálne: Victor Lindelöf s novou zmluvou do roku 2024

Vik


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!