03/03/2021
Devilpage.cz / sk – Fanúšikovské stránky najväčšieho futbalového klubu na svete – MUFC
Redaktorské správy

Splněný sen aneb výjezd na Stoke City

Fanoušek Red Devils Dominik se rozhodl, že se námi podělí o mnohé zážitky, které mu přinesl výjezd na zápas United se Stoke City.

Článek je dalším pokračováním na téma: Zážitky fanoušků z výjezdu na zápas Manchesteru United.

 

Splneny sen

 

…inak sa tento článok nazvať ani nedá. Na úvod by som sa mal asi predstaviť, som Dominik Matiaško a som veľký fanúšik Manchestru United.  Už odjakživa som sníval o tom, ako sa raz pôjdem pozrieť na môj obľúbený United a na najväčší a najkrajší štadión v Anglicku, na Old Trafford.

 

Nie nadarmo sa nášmu štadiónu hovorí „Theatre of Dreams“, je to svätá pravda, na tomto mieste sa plnia sny.

Veľmi ma oslovilo, ako sa niektorí fanúšikovia na tejto stránke delili o svoje zážitky, pocity a o svoje prvé momenty v Manchesteri, tak som to len tak nenechal a veľmi rád sa podelím aj ja.

 

Takže poďme pekne od začiatku. Jedného dňa som si čítal túto stránku, popritom pozeral Premier League a vtedy mi prišlo na um, že by nebolo zlé konečne si splniť sen a vycestovať. Bolo to asi na konci augusta, keď som začal riešiť veci, kontaktoval Mareka, hneď nato mi volal, vysvetlil, ako sa majú veci okolo futbalu. Potom som sa už začal pýtať kamarátov či by niekto nešiel so mnou na futbal do Manchesteru. Chalani sa našli hneď, s takisto veľkým záujmom, lebo nikto z nás nemal skúsenosti s takýmto „veľkým“ futbalom. Vedel som, že partia budeme dobrá, pretože sme presne v tomto čase pred rokom boli na našom prvom veľkom futbale FC Genoa – AC Milano. Vtedy sme z toho boli uchvátení, no to sme ešte nevedeli, čo je tá pravá atmosféra.

 

Ako čas plynul, ja som bol stále nervóznejší a nedočkavejší. Odrátaval som doslova minúty do času, kedy sa konečne vyberieme na našu púť za snom. Boli sme partia šiestich kamarátov – Ja, Vladič, Tomík, Janči, Miro a Robo. Bol piatok, 19. októbra a my sme sa konečne dočkali. Mali sme pred sebou kus cesty. Okolo tretej poobede sme vyrazili na vlak z Prievidze do Bratislavy a už vo vlaku každý z nás vedel, že nás čaká super výlet. Bola skvelá nálada, cestu sme si spríjemnili jemnými alkoholickými nápojmi. Večer sme prišli do Bratislavy, odkiaľ sme sa zo stanice presunuli na letisko. Celú cestu som dúfal, že som všetko ohľadom bookovania leteniek spravil správne, lebo som to robil prvýkrát.

Bol to môj prvý let v živote. Mal som isté obavy z našej leteckej spoločnosti, ako sme si ju sami nazvali z kontRYANAIRu. Plechovka v oblakoch. Chvalabohu, nič sa nám nestalo a v noci sme pristáli v Lutone. Do Londýna sme prišli samozrejme do upršaného chladného počasia. A vtedy to začalo a stále sa nám to približovalo. Mali sme booknutý autobus priamo z letiska do Manchestru. Cesta bola vyčerpávajúca, trvala asi 5 hodín. Keď sme skoro ráno okolo 6:00 prišli do Manchestru počasie bolo značne lepšie ako v Londýne. Stále som bol s Marekom v kontakte, poslal po nás taxík – Paula, ktorému sme dali prezývku Paľo. Ten nás odviezol na miesto stretnutia s Marekom. V „mekači“ sme počkali na Mareka, zoznámili sa osobne a odviezol nás na miesto, kde už čakali a boli ubytovaní ďalší Slováci a Česi. Ráno sme mali krátku poradu, fasovali sme mapky Manchestru, základné informácie a to hlavné – lístky na náš zápas. Po porade sme sa mi šiesti odobrali do nášho hotela, ktorý bol neďaleko, no ešte predtým sme si všetci fanúšikovia spravili spoločnú foto, keďže sme sa tam stretli celkom početná skupinka.

Na hoteli sme sa ubytovali, odložili veci a išli do mesta. V meste sme boli zvedaví hlavne na krčmy a obchody. Bolo asi 11:30 a my sme videli už o takomto čase v centre predávať na uliciach šály a rôzne iné veci Manchesteru United. Stretli sme aj veľa ľudí, ktorí už boli vyzbrojení dresmi. Boli sme zvedaví na predajňu Sportsdirect, keďže dovtedy každý z nás objednával iba cez internet, no keď sme to konečne našli, dlho sme sa nezdržali. Je tam horibilne veľa vecí, oblečenia, tenisiek. Nevedeli sme, kam skôr pozrieť, tak sme šli radšej nájsť nejakú krčmu. Našli sme Sinclairs Oyster Bar, ktorý bol vyznačený aj v mapke ako pekná pôvodná krčmička a pre nás dôležité, patrila medzi tie lacnejšie. Chalani si dali po dvoch pivách, ja som si nedal nič, lebo som bol už celý nervózny, ale aj tak pivo nepijem.

O 13:00 sme šli na autobus, ktorý smeroval na Old Trafford. Neboli sme si istí, či ideme správne, tak sme sa pre istotu opýtali miestnych v autobuse, ktorí nás uistili, že ideme dobre. Bol som nervózny, ešte sa nám cestou aj pokazil autobus, asi kilometer pred Old Traffordom. Už sme boli rozhodnutí, že to prejdeme aj pešo, keď v tom prišiel náhradný bus. Stále som bol nedočkavejší, keď tu zrazu v pozadí sa mi črtá veľký kolos, menom OLD TRAFFORD. Bol som uchvátený a stále som tomu neveril, že som sa sem dostal a že som tak blízko miesta, o ktorom som dovtedy počul len v TV a videl len na obrázkoch.

Šli sme okolo Bishop Blaize, ktorý bol plný, napráskaný fanúšikmi United. Pred štadiónom si každý z nás kúpil šál, ktorý bol vyrobený priamo k zápasu so Stoke. Podelili sme si lístky a šli sme na štadión. Bolo asi 14:00. Chalani mi dali právo prvého výberu, keďže som asi najväčší fanúšik United z našej partie. Vybral som si miesto priamo nad tunelom, z ktorého vychádzajú hráči. Bol som tam s Jančim.  Ďalší dvaja kamaráti – Robo a Miro boli neďaleko od nás nad striedačkami a Tomík a Vladič boli na Sir Alex Ferguson Stand v 4. rade. Našli sme si miesta a išli sme až dole k tunelu, z ktorého vychádzali hráči. Štadión sa plnil. Prvý hráč, ktorý mi pred očami prebehol, bol De Gea, hneď za ním Lindegaard. Zrazu boli moji obľúbení hráči, ktorí mi visia v izbe po stenách, pred mojimi očami. Zanedlho po našich brankároch prišli aj hráči. Neskutočný pocit vidieť tieto hviezdy naživo.

 

Pri tuneli sme stáli až do samého začiatku, pretože som chcel vidieť aj nášho Sira. Usmievavý, spokojný a samozrejme so žuvačkou. Keď prešiel na striedačku a hráči išli na výkop, presunuli sme sa na naše miesta. Štadión bol plný, jedno miesto neostalo prázdne. Trošku som bol sklamaný, že v zostave nenastúpil a ani na lavičke nebol môj obľúbený hráč Cleverley. Ale vlastne to ani nebolo sklamanie, keď vidíte všetkých ostatných hráčov oddaných nášmu tímu.

Samotný zápas začal v priemernom tempe, vedel som, že betonári zo Stoke nás môžu ohroziť len štandartkami a tak sa aj stalo. Zbytočný faul Scholesa, skoro pri rohovej zastávke, centrovaný priamy kop Adam a hľa, United – Stoke 0:1. Boli sme v tom, že gól dal Shawcross, to potom vysvitlo, že to bol Rooneyho vlastný. Vedel som, že pre nás fanúšikov je tento stav dobrý. Od tohto momentu sa začalo predstavenie United, na aké sme zvyknutí. Hráči boli neskutoční, pracovití, bili sa o každú jednu loptu. Betonári iba nakopávali na Croucha. Snažili sme sa stále niečo vymyslieť. Fanúšikovia skandovali neustále, hnali náš United aj keď sme stále prehrávali. A v tom to prišlo, krásny center Robina, nabehnutie a presná hlavička Rooneyho, ktorého vlastný gól nakopol. Vyskočil som zo sedadla, slzy v očiach a začal kričať spolu s ďalšími 75 tisícmi ľuďmi.

Hral sa naozaj krásny futbal z našej strany, nikto na ihrisku nebol zlým hráčom. Do polčasu sme sa ešte dostali do vedenia gólom RvP po ďalšom prízemnom centri Valenciu. Polčas 2:1, a krajší futbal sme si ani nemohli priať. Cez polčas polka štadióna odišla do bufetov, no nebolo to presne tak, myslel som, že idú do bufetov, ale mnohí len pozerali na obrazovkách v útrobách po celom štadióne, ako sa vyvíjajú ostatné zápasy Premier league. Dali sme si v bufete niečo ako koláč – Meat and potatos, ktorý sa jedol vo veľkom množstve po celej tribúne. Nebolo to bohvie čo. Už od 46. minúty druhého polčasu sme sa nenudili, keď opäť po centri zvýšil na 3:1 hlavou Danny Welbeck.  Mali sme aj ďalšie šance, ktoré však ostali nevyužité a tak prišiel trest zo sporadického útoku Stoke, 3:2. Potom svoj „hattrick“ zakončil Rooney gólovou dorážkou na 4:2, a ani vo sne som si nemyslel, že na Old Trafforde si zakričíme až štyri krát. Hlavne po tom, ako mi aj veľa kamarátov hovorilo, že by na zápas so Stoke nešli, že to skončí 0:0 a podobne. Ja som však tipoval výsledok 4:1. Na ihrisko sa dostali aj Anderson, Nani a obľúbený Hrášok. Do konca zápasu bolo stále a stále menej minút, a ja som už len so smútkom odpočítaval a vedel, že môj naplnený sen sa skončí.

 

Po zápase som chcel využiť to, že sme priamo hneď nad tunelom, ktorý vedie na ihrisko, ale takisto aj von, skade vychádzajú hráči. Išli sme tam hneď, no tam už boli neskutočné rady, hlavne Číňankov, z ktorých všetci mali dresy Kagawu a chceli získať podpisy. Chvíľu sme čakali, potom sme sa však vykašľali nato a bol som smutný, že nezískam nikoho podpis.

 

Záchytný bod, kde sme sa s ostatnými štyrmi chalanmi mali stretnúť, sme mali pred štadiónom. Tam som presvedčil chalanov, aby sme ešte raz šli pozrieť na miesto skade vychádzajú hráči. Dlho nikto nechodil, ale autá už odstavené boli. Tak ma kamarát Vladič dal na plecia na koňa, aby som niečo cez barikády tiel videl. Bol som zo všetkých asi najvyššie. Videl som pekne, pofotil som krásne Evrove SLS, tak isto Andersonove. No stále nikto nechodil, a tak či tak som bol ďaleko od zábrany a kontaktu s hráčmi. Konečne sme sa dočkali, mladé šikmooké fanúšičky začali jasať, prvý vyšiel Anderson, ten iba odkýval, nasadol a odišiel. Po ňom prišli Evra a Evans, ktorí dali pár podpisov na druhej strane. Rafael spolu so svojim malým iba prefrčali.

Potom dlho-dlho nič a zrazu Chicharitko, ktorý ako prvý začal podpisovať zo strany, na ktorej som stál aj ja, bol som ale ďaleko. Prišiel pred zábranu, v dave som ho začal obhadzovať šálom, aby mi podpísal aspoň ten, keďže som nemal podpiskarty, ani nič podobné. Môj šál ignoroval, hádzal som ho po ňom, ľudia pozerali či mi nešibe, ale nič. Ďalší prišiel DDG, ktorý išiel taktiež z našej strany, a takisto som ho svojím šálom obhadzoval, už-už ho mal pod rukou a taktiež ostal nepovšimnutý. Tak som si povedal, takto to asi nepôjde. Musím proste niekoho podpis získať. Kamarát Tomík mi navrhol, že mi dá buletin, nechápem prečo ma to nenapadlo skôr. A tak s buletinom v ruke som sa opäť vybral do davu. Išiel Tom, ruku som natiahol čo to len išlo, tlačil som sa najviac ako som vedel, a úspešne! Konečne! JÓóóóó! Neuveriteľné! Šiel okolo, podpísal sa mi môj obľúbený hráč Manchestru United.

 

Uf, bol to super pocit. Ostal som zapichnutý v dave, lebo som čakal, že ešte niekto príde, krátko po Tomovi prišiel Danny. Taktiež podpisoval všetko čo mu fanúšikovia predložili, a tak som mal ďalší cieľ. Opäť som svoje ruky natiahol čo to len šlo a získal som aj podpis Welbecka. Najhoršie na tom však bolo, že podpisy som síce mal, ale buletin nebol môj :D. Tak som povedal kamarátovi Tomíkovi, že ja ho už z ruky nepustím, on žartoval, že teraz je už buletin oveľa hodnejší, no nakoniec sme sa dohodli a ja som mu zaň dal 4 eura. Potom ešte vyšiel Rooney aj s manželkou, ktorý ale len odmával a pobral sa preč. Potom sa dav rozišiel, lebo zlikvidovali zábrany a ja som šiel s kamarátmi so super pocitom a podpísaným buletinom naspäť do ulíc a pomaly preč z Old Traffordu.

 

V Bishop Blaize sa spievali chorály, oslavovala sa výhra a my sme popritom čakali na autobus do centra. Večer sme ešte šli sadnúť do Sinclairs pubu. Potom mi Marek volal či nemáme chuť zájsť na pivo. Chuť sme mali, ale silu už nie. Všetci unavení, nespali sme dva dni. Tak sme radšej išli na hotel. Cestou sme si kúpili jedlo, nejakú tú fľašu, a masky Mr. Beana a Beckhama, s ktorými bola teda ohromná sranda, môžem odporučiť.

Na druhý deň ráno sme si dali dobré raňajky, ktoré sa skladali najmä z vajíčok, fazule a toastov. Po nich sme už odovzdali kľúče od izieb a presunuli sa na miesto stretnutia s Marekom, odkiaľ nás bral Paul (Paľo) na prehliadku štadióna, ktorá stála zato.

Na starosti nás mal sprievodca, ktorý bol fakt vtipkár a celkom sa mu dalo aj rozumieť, lebo naša Angličtina bola na dosť nízkej úrovni. Previedol nás celým štadiónom, boli sme v šatniach, na striedačke, zakončili sme to v miestnosti, kde nám pustil dosť emočné video o United, z ktorého som mal zimomriavky po celom tele. Po ňom sa rozlúčil, podal každému z nás ruku a „vypustil“ nás do megastoru.

 

 

Mal som veľký záujem si kúpiť dres Cleverleyho, no biely originál nemali. Tak som pokupoval len prívesky a blbostičky. Po prehliadke sme sa už šli najesť do neďalekého KFC, kde sme sa mali už stretnúť s Marekom a Paľom, ktorý nás viezol naspäť do Lutonu na letisko. Sedeli sme vonku, v KFC, čakáme. V tom vidím pri vchode luxusný mercedes. Chalanom som iba z čistej srandy povedal, že taký podobný mercedes má aj Welbeck. Nič, nechal som to plávať, veď kto by povedal, že hráč United príde na nedeľňajší obed do KFC. Po 5 minútach Mercedes naštartoval, prešiel meter predomnou a v ňom Danny. Moja prvá reakcia, vyskočil som, kričal: „Heeeeyyyy, Danny!!“ A nič. Iba odkýval, dal palec hore a šiel ďalej. Nevadí, chcel som s niekým získať fotku, no tentokrát sa to nepodarilo, verím, že takú možnosť ešte budem mať. Doteraz ma mrzí, že sme sa pri pulte v KFC minuli.

 

Potom, ako sme sa ,,skoro“ naobedovali s Welbeckom, sme sa už len rozlúčili s Marekom, a vydali na cestu naspať domov. V Lutone sme sa taktiež rozlúčili s Paulom, ktorý bol pohodový, ochotný a ústretový celý čas nášho zájazdu. Nikto z nás nechcel ísť domov, najradšej by som ostal žiť vo svojom sne, no realita bola iná. Pristávať sme mali v Bratislave, no nakoniec naše pristátie presunuli do Brna, údajne kvôli hmle, veď čo iné sme mohli čakať od kontRYANAIRu.

Prišli po nás autobus, v ktorom sme kvasili asi 1 a pol hodiny pokiaľ sme sa dostali do BA. Tam už bol náš známy, taxikár, ktorý na nás čakal 4 hodiny. Povedali sme mu, aby bol o 20:00 v BA, a my sme sa dostavili až o polnoci. Okolo 2:30 ráno, unavení, ospalí, z celého víkendu som zaľahol a ráno som sa zobudil zo svojho krásneho sna a bohužiaľ vrátil do reality. Raz sa vrátim!

 

Myslel som si, že raz v živote mi bude stačiť vidieť niečo také ohromné ako hrať svojich obľúbených hráčov a byť na svojom obľúbenom štadióne, no mýlil som sa. Teraz by som sa tam najradšej vrátil hneď na najbližší zápas, je to niečo neuveriteľné.

Trosku som sa rozpísal, začo sa vám ospravedlňujem. Dúfam, že to nebudú len nudné keci. Treba to zažiť, je to neopísateľný pocit ísť tam a splniť si sen.

 

Kto by mal nejaké bližšie otázky, dotazy ohľadom cien a podobne, môžete ma kontaktovať na e-mail: dominikmatiasko@centrum.sk

 

Tento naprosto vyčerpávající příběh a fotografie poskytl fanoušek Manchesteru United Dominik Matiaško (poslední fotka), kterému mnohokrát děkuji za ochotu a čas, který tomu věnoval.


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!