Splněný sen aneb zadarmo na Newcastle United

27

Na utkání 3. kola Capital One Cupu se devilpage.cz podařilo zprostředkovat několik vstupenek zdarma, a naše stránka vám je nabídla. Čtyři z vás této možnosti využili.

 

Pokračujeme s našimi články na téma: Zážitky fanoušků z výjezdu  na zápas Manchesteru United

 

Náš web mnohým z vás pomáhá splňovat sny a vy s chutí využíváte naší spolupráce k tomu, abyste mohli vidět Manchester United osobně v akci. Váš zájem nás těší a zároveň motivuje ke zlepšování podmínek a služeb, které vám nabízíme. Jste pro nás dobrou zkušeností.

 

Rudí ďáblové jsou prvořadou záležitostí, ovšem jak jistě víte, díky devilpage.cz můžete navštívit prakticky kterýkoliv fotbalový zápas v Anglii. Krom toho máte také jedinečnou příležitost vidět tréninkové centrum Carrington, poznat historickou a kulturní stránku měst Manchesteru nebo třeba Liverpoolu nebo okusit místní – nejen fanouškovské – poměry a zvyky a vidět řadu dalších zajímavých míst.

 

Občas se nám podaří poskytnout vám nějakou speciální a jedinečnou nabídku, které pár šťastlivců využije. Právě takovýto případ jsme tu měli pár týdnů zpět, kdy čtveřice slovenských fanoušků cestovala do Manchesteru a 26. září/september byla očitými svědky utkání 3. kola Capital One Cupu, ve kterém se na Old Trafford střeli United se Strakami z Newcastlu (2:1). Na tom by ještě nebylo nic extra zajímavého, avšak vtip je v tom, že vstupenky na tento zápas získali zdarma.

 

V express zprávách jsme přibližně 14 dní před utkáním s Newcastlem uveřejnili tuto nabídku:

 

„Milí fanoušci Rudých ďáblů! Máme tu pro vás jednu z dalších parádních nabídek. Podařilo se nám zajistit několik málo vstupenek na zápas Manchesteru United s Newcastlem United v rámci 3. kola Capital One Cupu, které je na programu 26. září/september. A co je na této nabídce tak parádního? Vstupenky na toto utkání, hrané na Old Trafford, může díky nám získat několik málo šťastlivců zcela zdarma! V případě zájmu stačí, když kontaktujete známý e-mail našeho kolegy Marka: marek@devilpage.cz, kde se dozvíte podrobnosti. Termín zápasu se blíží, takže neotálejte! (Marenka MU)“

 

Díky rychlé reakci a pohotovému jednání se čtyři slovenští fanoušci přihlásili o vstupenky a express zpráva tak byla během hodiny zase stažena. Proto ji mnoho z vás ani nezaregistrovalo.

 

Zájemců o lístky bylo i přes to dost, ovšem štěstí se usmálo jen na čtyři z nich. Jedním z nich byl slovenský fanoušek Matěj Višňovský a jeho otec, kteří se rozhodli podělit se s vámi o své zážitky – a že jich nebylo málo, zjistíte v následujících řádcích.

 

Nejprve pár otázek na úvod:

 

Možnost získat vstupenky zdarma se objevila nečekaně, asi dva týdny před utkáním, avšak právě vy jste měli to štěstí a naší nabídky využili. Měli jste výjezd v plánu již delší dobu a tato příležitost se skvěle hodila nebo jste se během sekundy rozhodli, že pojedete?

 

Bola to v podstate náhoda, ktorá však 100 percentne zapadla do nášho plánu. Na rok 2012 som si dal jeden z cieľov, aby som si splnil sen a navštívil Old Trafford. Výjazd do Manchestru sme plánovali už dlhšie. Najprv som mal v pláne navštíviť domáci zápas proti Fulhamu, to sa však nepodarilo zorganizovať. Nakoniec sa všetko podarilo tak ako malo a sen sa stal skutočnosťou!

 

Co jste udělali pro to, abyste vstupenky získali a jak se to vlastně všechno seběhlo?

 

Stačili dva telefonáty s  Marekom. V prvom sa ma spýtal, či mu vieme potvrdiť náš záujem naisto. O päť minút neskôr som mu potvrdil náš záujem. V ostatných telefonátoch už sa len doťahovali drobnosti, presun z Liverpoolu do Manchestru, ubytovanie, prenechanie lístkov a podobne.

 

Jelikož to bylo dost na rychlo a utkání se hrálo ve středu, tedy v pracovní den, museli jste se tomu přizpůsobit a rychle naplánovat cestu a program. Byla toto pro vás překážka anebo máte s podobnými věcmi zkušenosti?

 

Takéto niečo sme zažili prvýkrát. Výuka mi prebiehala len na jednej fakulte, takže povinné semináre som absolvoval ešte v pondelok, v utorok som jeden obetoval, a to bolo všetko:D. Ocino si vedel voľno vybaviť, takže v tomto ohľade nám termín nevadil absolútne.

 

Byl pro vás tento výjezd na Old Trafford premiérou nebo už jsi měl v minulosti to štěstí vidět Rudé ďábly naživo?

 

Bola to premiéra. A naozaj vydarená, sám som neveril, že by všetko mohlo klapnúť. Jednu vec mi to však potvrdilo, určite som v Manchestri nebol posledný krát, už teraz si odkladám peniaze na ďalší výjazd.

 

 A nyní už samotný příběh:

 

Bol to bežný prázdninový deň.  Práve som prišiel domov z fitka,  pripravil som si večeru, zasadol som k notebooku a ako vždy, prebehol som moje 3 najnavštevovanejšie stránky: Facebook, Devilpage a Gmail. Pri vstupe na Devilpage ma prekvapila jedna vec- fanúšikom sú k dispozícii 4 lístky na zápas Capital One Cupu medzi Manchesterom United a Newcastlom United.  Neváhal som ani chvíľu a podľa inštrukcií som poslal mail obsahujúci moje číslo Marekovi. Nečakal som od toho veľa, predsa nikdy v živote sa mi nič podobné nepodarilo. Na moje prekvapenie mi o dva dni večer zazvonil telefón, volajúci bolo neznáme číslo. Bol to Marek. Oznámil mi, že dostal asi 15 mailov ohľadom lístkov a že ešte len začína obvolávať ľudí. Potvrdil mi, že lístky sú k dispozícii, len mu treba stopercentne potvrdiť, či pôjdeme. Povedal som mu, že sa ozvem čo najskôr. Rýchlosťou svetla som zbehol dole po schodoch a spýtal som sa otca:“ No čo, ideme?“ Už bol oboznámený so situáciou, spýtal sa ma na presný dátum a zrejme sa neodvažoval mi povedať, že nejdeme. Obratom som volal späť Marekovi a potvrdil som mu náš záujem. Povedal mi, nech si čo najskôr zabookujeme let a keď budeme hotoví, nech mu dáme vedieť, aby mohol vybaviť hotel. Bez problémov sme zarezervovali let z Bratislavy do Liverpoolu s odletom v utorok, deň pred zápasom. Do odletu ešte prebehlo pár hovorov medzi Marekom a mnou, kde sme dolaďovali detaily.

 

Pondelok pred odletom bol chvalabohu veľmi hektický, cestoval som do Brna a späť, domov som sa vrátil okolo siedmej večer a ešte stále som neveril, že by to celé mohlo klapnúť. Samozrejme, noc pred odletom som veľmi nepospal, pozeral som videá spievajúcich fanúšikov United, zostrihy zápasov a podobne. Nakoniec sa mi podarilo zaspať zrejme okolo druhej v noci.

 

Utorkové ráno bolo jedno z najpríjemnejších navzdory tomu, že sme vstávali už o pol šiestej. Nasadli sme do auta a nabrali smer bratislavské letisko. Ešte by som podotkol, že som doteraz neletel, takže som si išiel odbiť aj takúto premiéru. Pred odletom sme stretli ešte skupinku dvoch fans United, ktorí šli na zápas s nami. Let bol bezproblémový, lietadlo priletelo načas na liverpoolske letisko Johna Lennona. Už pri pristátí sme sa usmievali, že už sme v Anglicku, keďže sme videli kvapky bubnujúce na krídla lietadla. Po chvíli sme sa dostali von a čakali sme na náš odvoz do Manchestru. Zanedlho sa objavil Paul, urastený chlapík(samozrejme fanúšik United), ktorý nás mal odviezť do hotela. Počas cesty bol priateľský, vypytoval sa nás na veci ohľadom futbalu, odkiaľ sme a podobne. Neskôr som mu zmienil, že večer máme voľný program a radi by sme šli na Etihad pozrieť ako Villa doma porazí City. Za pár sekúnd vytiahol telefón a začal volať, čomu som nevenoval pozornosť. Až keď spomenul, že by sme chceli lístky na zápas, som si uvedomil, že zisťuje či sú ešte v predaji.

 

Cesta ubehla rýchlo, a na jednej z križovatiek v štvrti Trafford som zazrel bielu konštrukciu na streche štadióna spolu s nápisom Manchester United nad vchodom do štadióna. V tej chvíli som ostal ako obarený. Ukázal som tým smerom a otcovi povedal: ”To je on.”

 

Paul nás vysadil pred hotelom a povedal, že keby niečo, máme mu zavolať. Poďakovali sme, pozdravili a šli sme sa ubytovať. Po ubytovaní sme išli hľadať bankomat, hľadali sme asi 1,5 hodiny za hustého dažďa, až sme jeden našli priamo pred štadiónom. Bol som ohromený tým, ako na mňa zapôsobil. Bol obrovský, krásny a všetko vôkol pripomínalo, že toto je domov United. Od sochy Trinity, cez sochu sira Matta Busbyho, plagátov pred štadiónom, ktoré mapovali najdôležitejšie momenty United až po organizátorov, nosiacich znak United na hrudi. Boli asi dve hodiny, rýchlo sme sa naobedovali a aspoň na chvíľu sme si zdriemli na izbe. O 16.30 sme mali zajednanú prehliadku štadióna, kde sme prešli útrobami štadióna a sprievodca nám ukázal najzaujímavejšie zákutia. Nemali sme však možnosť si pozrieť múzeum, tak sme sa ho spýtali, ako sa to dá riešiť. Odpovedal nám, že na druhý deň nás tam bez problémov pustia a môžme tam byť koľko len chceme.

 

Po tomto parádnom zážitku sme sa presunuli na Etihad, kde bol organizačný kolaps, pred zápasom bola asi 500 metrová rada na lístky. Samozrejme pršalo. Po uplynutí polhodiny hry sme sa dostali na svoje miesta a ja som veril v zázrak, že Villans dokážu City poraziť. Toto bol môj prvý veľký zápas v mojom živote a naozaj hral sa pekný futbal, najmä zo strany Aston Villy. Bol som prekvapený, že na štadióne bolo absolútne ticho. Atmosféra na bode mrazu. Len kdesi z diaľky som počul spievajúcu masu ľúdí, sústredenú v jednom sektore. Napadlo ma, že to musia byť fanúšikovia hosťujúceho teamu. Tak aj bolo. Štadión zabúracal len ak City dalo gól alebo sa im nezdal verdikt rozhodcu. Z toho som bol dosť sklamaný. Nakoniec sa Aston Ville podarilo vyrovnať  a predlžovalo sa. City nestíhalo s dychom a Aston Villa ich v predĺžení prevalcovala. Musím priznať, že najprv som len tak opatrne tlieskal, keď Villa dala gól, ale potom som zistil, že fanúšikovia City nie sú žiadne srdcia pre klub. Pri poslednom góle na 2:4 pre Villans som už vybuchol radosťou, nedalo sa to skrývať. Po zápase sme sa pekne odpratali do hotela a zaspal som ani neviem ako.

Streda sa už niesla čisto v duchu United. Doobeda sme boli v múzeu, ktoré je spracované vážne na vysokej úrovni. S tým čo ponúka, sa napríklad San Siro nemôže zrovnávať. Sú tam projekcie, počítače, na ktorých sa dali pozerať zostrihy ktorýchkoľvek zápasov, miestnosti venované legendám klubu, dresy súčasných a bývalých hráčov a samozrejme trofeje, ktorých je naozaj nespočetné množstvo. V múzeu na nás naozaj dýchala história a ja som si to uvedomoval najmä pri predmetoch, ktoré kedysi nosili hráči ako Law, Cantona, Beckham, Van der Sar. Jedna miestnosť bola venovaná obetiam mníchovskej tragédie, kde sa nachádzali výstrižky z novín, podrobnosti, osobné informácie o obetiach. Toto na mňa veľmi zapôsobilo, United je naozaj klub s veľkým srdcom. Tragédii je venovaný aj tunel vedúci pod jednou z tribún, nazvaný Munich Tunnel, v ktorom horí nekonečný plameň ako spomienka na obete tragédie.

 

Pred zápasom sme sa pobrali do krčmy Bishop Blaize, kde už sa zbiehali fanúšikovia United. S touto návštevou mám peknú spomienku, oslovil ma jeden starší pán, ktorý sa bavil so skupinkou stojacou vedľa nás. Povedal mi, že si nie je istý, komu fandím, pretože som mal môj šál s nápisom United, ktorý je čierno biely z jednej strany a červený z druhej. Ukázal som mu šál a potom už bolo všetko jasné. Ešte mi povedal, že sa chcel spýtať jeho priateľ, ale bál sa ma osloviť, lebo nechcel riskovať svoj život, pretože vraj vyzerám ako jeden z Hooligans. Spoločne sme sa zasmiali na tejto situácii a potom sme sa už pobrali na štadión.

 

Do výkopu ostávalo ešte niečo vyše hodiny, ale my sme sedeli už na svojich miestach v druhej rade priamo za bránou. Na rozcvičku prví vybehli Magpies a nanešťastie sa začali rozcvičovať pri nás, čiže hráči United mali rozcvičku pod Stretford Endom. Štadión sa plnil veľmi pozvolna a otec si robil srandu, že dnes na zápas žiadni fanúšikovia neprídu. Ešte 15 minút pred výkopom to tak naozaj vyzeralo. S prvým hvizdom rozhodcu bol však štadión v podstate plný, okrem sektorov, ktoré boli zavreté. Očakávali sme boj na ostrie noža. Sir Alex postavil dobrú zostavu, ktorú tvorili skúsení harcovníci a dopĺňali ju mladíci z rezervy. Naša hra bola z môjho uhlu pohľadu trošku rozpačitá, najmä zo začiatku. Potom sa však všetko zmenilo. Pomaly sme prebrali iniciatívu a vytvorili sme si pár dobrých šancí. Jednu z tých väčších nepremenil Tom Cleverley, ktorý zanadával necelých 5 metrov odo mňa. Vtedy som si uvedomil, ako som blízko pri hráčoch.

 

Fanúšikovia oboch tímov hnali svojich dopredu, mne osobne sa najviac pozdával jeden fanúšik na našej tribune ktorý určoval, čo sa bude spievať. Jednoznačne bol fanúšikom Robina Van Persieho, najčastejší bol choral RO-ROBIN VAN PERSIE. Všetko sa však zmenilo zvyšujúcim sa tlakom United. Iniciatívu pri rohoch preberal Wayne Rooney, a hromové ROONEY-ROONEY-ROONEY burácalo štadiónom. Popravde, to by ma pri kopaní rohov vedelo celkom nabudiť. Chvíľu pred koncom prvého polčasu si loptu privlastnil Anderson a bombou spoza vápna rozvlnil sieť. Štadión zamrzol. Asi po dvoch sekundách celý štadión vybuchol radosťou. Gól padol do brány priamo pred nami, preto sme videli aj oslavu Andersona v podobe malého tanečku. Po góle sa štadiónom ozývalo Ander-son-son-son. Po chvíli sa ozval hvizd oznamujúci koniec prvého polčasu. Začal som si uvedomovať, že už polovica tohto úžasného divadla je za mnou. Utešoval som sa však tým, že minimálne 45 minút ma ešte čaká. Zápas bol naozaj neskutočný. Množstvo šancí na oboch stranách, výborné individuálne výkony, ostré súboje, parádna atmosféra. United vyhrávali, čo viac som si mohol ako fanúšik priať. Cez prestávku sme si spravili fotku s maskotom Fredom, ktorý obiehal tribúny.

Po začiatku druhého polčasu som sa začal sústreďovať na jednotlivé výkony hráčov. Genialita Rooneyho, Fletchera, Andersona aj Cleverleyho bola v strede poľa úplne citeľná. Vychutnával som si každú minútu zápasu a nechcel som, aby skončil. Hral sa rýchly futbal a United sa dostávali do tlaku. Vyzdvihol by som aj výkon Chicharita, taktiež stopérov Wootona a Keana. Veľmi sa mi páčil aj môj nový obľúbenec Buttner. Šancí bolo ako maku na oboch stranách. Avšak premeniť šancu na gól sa podarilo až Clevovi, ktorý technickou strelou obstrelil brankára. Neskôr sa na ihrisko dostal Papiss Cissé, ktorý začal robiť vetry hneď po svojom príchode. Myslím, že po necelej minúte skóroval, čím dal Newcastlu aspoň akú takú nádej. United však dokázali s prehľadom doviesť zápas do úspešného konca. Na ihrisko sa na pár minút dostali aj Powell, Brady a Tunnicliffe. Zápas mal naozaj všetko, čo mal mať a po zápase sa nám naozaj ťažko odchádzalo, keďže sme vedeli, že už to máme za sebou.

 

Po zápase sme sa pobrali k zátarasám, ktoré postavili organizátori, aby odhradili fanúšikov od hráčov. Hráči sa tmolili zo štadióna pomaly, najkratšie to však trvalo hráčom Newcastlu, ktorých už čakal autobus. Vermijl s Lingaardom sa pri fanúšikoch ani nezastavili. Prvým odvážlivcom bol Scott Wooton, ktorého nasledoval Michael Keane. Jonny Evans, Rooney ani Welbeck k fanúšikom nešli, mali asi naponáhlo. Anderson sa krivkajúc ospravedlnil, Clev to však naopak zobral zaradom. Podpisoval, fotil sa s fanúšikmi a robil to naozaj nenútene. Keď bol asi meter odo mňa, nevedel som čo so sebou. Podpisy som nechcel, chcel som niečo čo si zapamätám. Oslovil som ho “Hey Tom“, a natiahol som pravú ruku. Odpovedal: „Cheers mate“, a podal mi ruku. V tej chvíli som si asi 5 minút neuvedomoval, čo sa stalo, len som nechápavo pozeral na svoju ruku. Podal som si ruku s Clevom! Bol to neskutočný zážitok, ďalej prišiel Chicharito, ktorý je naozaj miláčikom fanúšikov.“Javier“, znelo z mojich úst, keď stál predomnou. Aj on mi podal ruku. Bol som na vrchole sveta. Neskutočné. Chalanisko, ktorý visí u mňa na stene, si so mnou podal ruku. Opäť som bol ako obarený. Potom prišiel Mr. De Gea. So záujmom fanúšikov nemal žiadny problém, venoval pozornosť každému. Keď prišiel ku mne, povedal som mu: “Hey David“ a on sa zarazil. V pravej ruke držal fixku. V rýchlosti nevedel, čo má spraviť, tak mi podal jeho ľavú ruku. Viete si predstaviť, ako to vyzeralo. Keď prešiel ďalej, chytil som sa za hlavu a povedal som si, že na toto určite nikdy nezabudnem. Ako posledný vyšiel Fletch, v aute ho už čakala nejaká dáma, ale namiesto unáhleného odchodu šiel za fanúšikmi. Fletch prišiel až ku mne, spýtal sa ma: “How’re you doin’ “, podal si so mnou ruku a odfotil sa. Stále som tomu nemohol uveriť. Tento zážitok je cennejší než akýkoľvek podpis. Budem si to pamätať navždy, ako si hráči môjho milovaného klubu so mnou podali ruky.

 

Cestou domov som sa ešte stále triasol z toho všetkého, čo som zažil. Bol to môj najsilnejší zážitok a najkrajšie dva dni v mojom živote. Splnil sa mi sen, ktorý si už teraz chcem zopakovať. Je to ako droga, vidieť svoj tím v akcii, zažiť atmosféru, vidieť hráčov zblízka a zažiť, že United nie je obyčajný klub. Je to viera, srdce, náboženstvo, história. Pesnička „Take me home“ obsahuje slová: „Take me home, United road, to the place I belong, to Old Trafford, to see United, take me home, United road.“ Presne tak som sa cítil. United je mojim domovom, a neviem si predstaviť, že by som na nich niekedy v živote zanevrel. Najmä po tejto skúsenosti, United obdivujem a podporujem ešte viac, ako kedykoľvek predtým.

 

Touto cestou by som chcel poďakovať ľuďom, ktorý sa podieľali na našom výlete do Manchestru a to predovšetkým mojim rodičom, ktorí mi to umožnili, Marekovi Němcovi – bez jeho pomoci by to nebolo možné, tímu Devilpage – pretože odvádzajú neskutočnú prácu a samozrejme všetkým ľuďom, ktorí sa podieľajú na chode Manchesteru United. Touto cestou všetkým patrí obrovské ĎAKUJEM.

 

Na záver by som chcel ešte dodať, že fanúšikovia, ktorí si ešte nesplnili svoj sen, by tak mali urobiť.  Budem sa opakovať ale je to neskutočný zážitok, ktorý odporúčam každému zažiť.  Preto choďte za svojim snom! 😉

 

 

Otcov koment k celému výjazdu:

Moje postrehy sú absolútne pozitívne. Štadión, múzeum UTD, zápas, cesta, ubytovanie, organizácia (Marek), dokonca aj ostrovné počasie… všetko, ako má byť. Na pár viet veľa zážitkov. Ale aj tak ma jedno zarazilo. Kultúrnosť, ktorá u nás neexistuje. Čistota v okolí štadiónu a na štadióne – a vlastne v celom Manchestri – organizovanosť v čase zápasu. Nehovoriac o kultúrnosti na tribúnach. To nie je o peniazoch, to je o ľuďoch. To o peniazoch je na trávniku, nádherný štadión atď. Som len rád, že som to mohol zažiť – Odpurúčam každému!

 

Na tomto odkazu najdete galerii všech 67 fotografií, které Matěj pořídil během svého výjezdu:

http://www.flickr.com/photos/88637588@N06/?hide_photostream_welcome=1

 

Zážitky a fotografie z výjezdu na Newcastle poskytl fanoušek Matěj Višňovský (poslední fotka), kterému mnohokrát děkuji za ochotu a čas, který věnoval zpracování velmi poutavého příběhu.

.

ZDIEĽAŤ
Predchádzajúci článokRyan Tunnicliffe spôsobil autonehodu
Ďalší článokCarrick: „Som obrovským fanúšikom Dannyho Welbecka“
Kuba (Marenka MU)
Pracuji jako dělník ve výrobě a bydlím v Žamberku. K United mě přivedla FIFA 2001, a také David Beckham. Po jeho odchodu, jsem zažil rozčarování a o to více se možná paradoxně začal zajímat o United. Začalo to výchovou Class 92‘, Cantona, Treble 1999, Solskjaer, Giggs, Scholes, Neville, již zmíněný Becks, Keane, poté příchody Rooneyho a Ronalda a nová generace v čele s Vidičem, Ferdinandem, Evrou, Ji-Sungem, van der Sarem, Berbatovem, De Geou, Carrickem, ti všichni se stali společně s dalšími legendami symboly Manchesteru United. To vše patří ke zlaté historii posledního čtvrtstoletí. Když půjdeme ještě dál rok 1968, Law Best, Charlton, Mnichov 1958. Potemnělá, přesto však pestrá a v celku především mnoha úspěchy ověnčená je historie United. A pak je tu ona magická energie, jenž kterou ještě umocnil Sira Alex Ferguson. Muž, ke kterému s úctou vzhlížím nejen jako k manažerovi našeho klubu, ale i jako ke člověku. Geniální manažer zapálený pro fotbal, kterému odevzdával vše. Charakter, autorita a persona, jenž dostala Manchester United na absolutní vrchol všech klubů světa. Lídři, týmový duch, Fergie time, rivalita s Liverpoolem, Man City, zápasy s Arsenalem, Chelsea, u které můžu rovnou navázat i na památné finále v Moskvě 2008. Tenhle klub jsem si postupně zamiloval natolik, že jsem se začal věnovat i redaktořině, což bylo někdy v roce 2007. Pohlcen vášní k tomu slavnému velkoklubu jsem si uvědomil, že nic jiného už hledat nechci. A Old Trafford? Magické místo. Divadlo snů prostě musíte zažít na vlastní kůži. Kdo jste ještě nebyli, neváhejte a jeďte se určitě podívat!


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!