09/05/2021
Devilpage.cz / sk – Fanúšikovské stránky najväčšieho futbalového klubu na svete – MUFC
Nezaradené

Výlet na Čierne mačky, alebo ako si splniť sen

Dňa 5.11.2011 nastúpil Manchester United na Old Trafford proti Sunderlandu a my sme boli pri tom!



Šanca vidieť hrať United na vlastnom štadióne proti tímu, ktorému šéfuje bývalý hráč Červených diablov a za ktorý nastupujú až traja bývalí hráči klubu z Old Trafford, sa nedá odmietnuť.


1. Deň

Je piatok skoro ráno a ja stojím v bratislavskej MHDčke s ruksakom plným bagiet a horaliek. Veziem sa na letisko, kde ma už čaká lietadlo do Londýna. Hoci zbožňujem lietanie, tento výlet je pre mňa ešte o niečo výnimočnejší – po prvýkrát zažijem atmosféru kotla Old Trafford na vlastnej koži priamo v Manchestri. A nie len ja. Spolu so mnou ďalších deväť ľudí.

V letiskovom terminály som sa ihneď rozhliadal po ľudoch oblečených v červenej a nehľadal som dlho. Postupne sme sa nazbierali a nechýbal nikto, no museli sme trochu dlhšie čakať na nášho baču, ktorý však trafil. Prebehlo klasické zoznamovanie, bezpečnostná kontrola a zakrátko sme už sedeli na palube Boeingu 737.


Po pristátí sme si posunuli hodinky o 60 minút naspäť, vykročili na typicky mokrý anglický chodník a čakali na mikrobus do Manchestru. Cesta po diaľnici bola dlhá, priam nekonečná, ale vzhľadom na kvalitu jej povrchu sa nemožno sťažovať, hoci sme boli natlačení ako haringy v oleji. Pribrzdila nás len sem-tam zhustená premávka, čo sa však v piatok poobede dalo očakávať. Autá jazdiace vľavo ma miatli ešte dlhú chvíľu. Pomaly sa stmievalo, keď sme konečne našli náš hotel mimo centra 2,5 miliónového Manchestru. Na recepcii som zazrel prvých fanúšikov United.


Po ubytovaní sme sa pustili do prieskumu manchesterských šenkov a fastfoodov v okolí. Zazreli sme zopár bežcov v tielkach a trenkách a vzhľadom na to, že anglické počasie neostalo nič dlžné svojej povesti, bol to pre nás dosť nevídaný pohľad. Premočení ako myši s hamburgermi v tráviacich sústavách sme zamierili do najbližšej anglickej krčmičky na „jedno malé orosené“. Naša návšteva sa očakávane predĺžila do noci a o to ľahšie sa v posteli zaspávalo.


2. Deň

Nasledujúci deň bol vyvrcholením nášho tripu. Sadli sme na povestný anglický doubledecker a odviezli sa do centra, kde sme sa hneď poistili ďalším fastfoodom v obchodnom centre. Spoločne s kolegom Mařenkou som sa oddelil od ostatných a využili príležitosť navštíviť medzi fanúšikmi známy Bishop Blaze – krčmu 200 metrov od štadióna, kde sa pred zápasom stretávajú skalní fandovia United a priamy vstup tam možno dostať len na známy ksicht. Už z cesty som nedočkavo vyzeral Old Trafford, ktorý sa mi postupne od strechy zjavil celý a nemohol som uveriť tomu, že to, čo som doteraz videl len na obrázkoch, či videách, je zrazu na dosah. Atmosféra v podniku bola fantastická, pivo tieklo potokom a na LCDčkach sa premietali historické zápasy United, vrátane finále Ligy majstrov zo sezóny 98/99, pričom za každým gólom, akciou, či zákrokom fanúšikovia spievali, kričali, bučali.


Odtiaľ som sa vybral na štadión a hľadal som vstup na The West Stand, známy tiež ako Stretford End. Počas výstupu po schodoch sa k nám cez reproduktory ozval Alan Keegan a oznamoval základnú zostavu. Naskočila mi husia koža. O malú chvíľu som vkročil na tribúnu a tešil som sa ako malé dieťa. Štadión bol zvnútra obrovský, hrala príjemná hudba a na ihrisku sa už rozcvičovali hráči oboch tímov. Všimol som si tiež akýchsi stavbárov na streche, ktorí sa mali postarať o dokonalé prekvapenie pre Sira Alexa Fergusona. To som však ešte vtedy nevedel, čo nás čaká.


Keď si každý návštevník z celkom 75.570 divákov našiel svoje miesto, zápas sa mohol začať. Na ihrisko vstúpili hráči a vytvorili čestný koridor pre žijúcu legendu United – Sira Alexa Fergusona, ktorý na vyzvanie hlásateľom vykročil smerom do stredu ihriska, aby sa prihovoril divákom pri príležitosti oslávenia jeho neuveriteľných a nenapodobiteľných 25 rokov pri kormidle United. Následne sa dvihla opona nad pôvodným nápisom a najväčšia tribúna štadiónu – The North Stand sa odrazu volala Sir Alex Ferguson Stand. Prekvapený manažér poďakoval hráčom, vedeniu, fanúšikom a odkráčal na lavičku. Hráči si tesne pred výkopom ešte uctili minútou ticha pamiatku tých, ktorí položili životy pri obrane svojej vlasti a zápas sa mohol začať. Jeho priebeh opisovať nejdem, len pripomeniem, že o jediný gól v sieti Sunderlandu sa tesne pred polčasom postaral vlastňákom nešťastník Wes Brown po hlavičke Dannyho Welbecka. Atmosféra bola vynikajúca, neopísateľná a z času na čas sa ozval aj tábor hostí.




Zápas sa skončil a my sme ešte dobrých 10 minút nasávali čaro Divadla snov, samotní stewardi nás museli popohnať. Pri východe určenom pre hráčov sa zhúkol dav fanúšikov a nadobudol som pocit, že sa chystá hotová ázijská invázia. Škoda len, že som si skôr neuvedomil, kde sa postaviť a uchmatol si tak aspoň jeden podpis od Chicharita, Browna, O’Shea či Vidića, od ktorých som stál asi na meter dĺžky a 45 minút času. Zarazilo ma, že podaktorí „fans“ nevedia ani len národnosti ich obľúbených hráčov. Cestou sme dokonca stretli hráčsku legendu United – stopéra Garyho Pallistera, ale podpisy si opäť ukradli len tí najrýchlejší. Deň sme zakončili prehliadkou nočných ulíc Manchestru a následným požívaním zlatistého moku, ktorý tu podávajú na každom kroku.



3. Deň

…sme mali naplánovanú prehliadku štadiónu a jeho múzea. Ulice veľkomesta zaliala taká hustá hmla, že som hneď pochopil význam semaforov na každej jednej križovatke. Zapísali sme sa pri vstupe, a prevzal si nás sprievodca, ktorý sa mne osobne strašne rátal. Svoj výklad prežíval a s dávkou anglického humoru do diskusie zapájal aj malých poslucháčov, ktorí toho však veľa nenarozprávali. Previedol nás celým štadiónom, tunelom pre hráčov, šatňami, spoločenskou miestnosťou, striedačkami a útrobami. Porozprával nám o histórii štadióna, hráčoch, leteckej katastrofe a s kamennou tvárou prezradil, že vyhrievaná je len striedačka pre domácich, kdežto hosťovská nie :). Trávnik ožarovali UV svetlá, pod ktorými údajne zvykol lehávať aj Ronaldo. Zopárkrát sme dokonca zazreli aj Andyho Colea, ktorý si však vybral sprevádzať inú skupinu. Nasledoval presun do múzea, kde mala každá výrazná osobnosť United svoj kútik – nechýbali tam Neville, Scholes, Giggs, Cantona, Bruce, Law, ani Sir Alex. Priamo z prehliadky nás náš guide nasmeroval šikovne cez chodbu do Megastore na štadióne. Vyše 600 oficiálnych produktov s logom United čakalo na naše libry. Čiapky, šále, dresy, kopačky s vlastným menom na požiadanie, prstene, šálky, zubné kefky a podobné srandičky, z ktorých som od radosti nevedel kde mi hlava stojí.


Čakal nás ešte výletný okruh okolo Manchestru a keďže bol obed, nastal fastfood time! Sadli sme do auta a anglický vidiek bol presne taký, aký si možno predstaviť z filmov (v štvrti, ktorou sme prechádzali, sa natáčala napríklad Ospalá diera s Johnnym Deppom). Lúky zapĺňali ovce, kone, hovädá na každom kroku. Obzvlášť kone boli atrakciou miestnych krčmo-fariem. Z výhľadu na mesto som mal zmiešané pocity – ruch veľkomesta zrazu vymenilo ticho a pohoda trávnatých pasienkov, no civilizácia bola napriek tomu na dosah. Prešli sme aj najdrahšou prímestskou  štvrťou (Prestbury), ktorá bola pokojná a nečudo, že domčeky tam si môžu dovoliť len hviezdy Man United. Žiadnu sme, však, nestretli. Po vysadení v meste sme mali času kopec, namierili sme si to tentokrát do slušnejšieho podniku kde sme si už tradične objednali pivo. Večer sme sa nalodili na mikrobus do Londýna, aby sme nezmeškali náš raňajší návrat do reality – let naspäť na Slovensko. Dobrá nálada vydržala až do nástupu do lietadla, kedy sa už spánku nedalo ubrániť.



Na samotný záver by som sa chcel za skvelé zážitky a kopec zábavy poďakovať Dašovi, Romanovi, Mišovi, Maťovi, Peťovi, Vladovi, Kubovi, Lukymu a v neposlednom rade Rišovi 😉




Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!