Devilpage.cz / sk – Fanúšikovské stránky najväčšieho futbalového klubu na svete – Manchesteru United
Blog

Gloryhunteri?

Čoraz častejšie sa stretávame s označením ‚Gloryhunter‘ a ako fanúšik Manchestru United musím bohužiaľ skonštatovať, že sa tak „nadáva“ prioritne nám.


Dlho som rozmýšľal, čo by som na túto tému povedal, pretože som mal akosi stále potrebu zbaviť sa tohto označenia. Nie je vždy jednoduché vyjadriť svoje pocity a názory do zrozumiteľnej formy a v tomto prípade mi to teda rozhodne nešlo. Naštastie som ale natrafil na výborný článok, ktorého autorom nie je nikto iný ako Scott the Red, autor najlepšieho blogu o Manchestri United. Milujem jeho články, v drvivom percente sa stotožňujem s jeho názormi a tento nie je žiadna výnimka. Preto som sa rozhodol spracovať tento článok (alebo skôr životný príbeh) lebo verím, že má čo povedať všetkým. Tak prajem pekné čítanie a dúfam, že každý si z neho niečo odnesie.



Keď som bol ešte dieťa, vydali sme sa na rodinný výlet do kempu. Nastúpili sme do auta s cieľom Dover. Kdekoľvek sme išli, vždy som mal na sebe tričko United. Po hodinách cestovania sme dorazili na miesto a prázdniny sa mohli začať.


Netrvalo dlho a zoznámil som sa s inými revesníkmi, prevažne z Anglicka, na ktorých som natrafil buď v bazéne, alebo v detskom klube. Vtedy som prvýkrát zistil, aký je Manchester United populárny resp. nepopulárny klub.


Stretol som sa s deťmi z juhu anglicka, ktoré mali na sebe najnovšiu sadu dresov United (štucne, trenky, dres, proste kompletna výbava), rozprávajúc tým ich smiešným akcentom a niekedy sme si naozaj ani poriadne nerozumeli. Stále sme ale mohli kecať o tom, aký je Eric Cantona génius, alebo sme napodobňovali Giggsové oslavy gólov, keď sme si kopali na bránu.


Ale bol tam aj iný typ chalana, ktorý bol oblečený do iných klubových farieb, znova s nejakým prapodivným južným akcentom a znova sa to neobišlo bez komunikačných problémov. Tento chlapec ma nenávidel a iba so spätným pohľadom si uvedomujem, že tá jeho nenávisť pramenila z rodinných podmienok, kde vyrastal ako syn skalného fanúšika Chelsea/Arsenalu/Liverpoolu/Blackburnu/Evertonu, to je jedno koho.


Pre mňa to bola dovolenka, kde som bol prvýkrát v živote nazvaný ‚gloryhunterom‘. Ako krpec som poriadne nechápal, čo to znamená. Poznal som chorál ‚Glory, glory Man United‘, pretože sme ho spievali na konci sezóny, keď hráči oslavovali titul s trofejou na ihrisku (v mojej detskej pamäti sa mi zdá ako keby to bolo každú sezónu – nie žeby som bol ďaleko od pravdy 🙂 ), ale aj tak som nerozumel pojmu gloryhunter.


Som fanúšik United, ktorý vyrastal a bol vychovávaný v blízkosti Old Traffordu (10 minút autom). Manchester United je doslova môj lokálny tím (spolu s Altrincham FC). Toto je fakt, ktorý musím vysvetľovať zakaždým keď som mimo Manchestru.


V Manchestri ste buď červený alebo modrý a príčina, ktorá stojí za začiatkom podpory vášho tímu nie je nič iné, ako rodina. V červenej rodine jednoducho nemôžete fandiť City a naopak.


Ja pochádzam z červenej časti mesta (naštastie :)) ) a celá moja rodina fandí United. Ako som dospel, uvedomil som si, že nikomu nič v tejto veci nemusím dokazovať.


Gloryhunteri ma štvali po dlhé roky. Fanúšikovia, ktorý si vybrali United len kvôli tomu, že United vyhrávali trofeje. Vnímal som to tak, že to sú tí fanúšikovia, kvôli ktorým som to mal ťažké, kedykoľvek som opustil Manchester. To zúfale vysvetľovanie fanúšikom iných tímov, že milujem svoj tím tak ako oni milujú ten ich, že som oddaný fanúšik, ktorému v žilách koluje pravá červená krv.


Trofeje a úspechy činili moju (a všetkých ostatných chalanov ako ja) mladosť sladkou, to nepopieram, ale naša oddanosť ku klubu nebola voľbou, pre ktorú sme sa rozhodli na základe týchto úspechov. Presne tak ako to nie je voľbou pre ostatných chalanov v celej krajine, ktorí fandia svojim tímom. To, že ľudia, ktorí fandia Tranmere, Leicestru alebo Colchestru, si vybrali fandiť môjmu tímu, nespochybňuje moju oddanosť.


Teraz už nie len fanúšikovia z Manchestru, ale fanúšikovia svojich tímov v celej krajine sa cítia zranení resp. sklamaní kvôli gloryhunterom. Je to ako keby fanúšikovia, ktorí skalne podporujú svoj lokálny tím a ten im znova a znova láme srdce, tím je bez úspechu a už to ani nie je ani len o zábave, vidia ľudí zo svojho okolia, ktorí sa vymanili z toho cyklu. Musí to byť ťažké pre skalných fanúšikov Cheltenhamu Town, vidieť svojich kamarátov v krčme v drese Manchestru United. Prečo oni musia znášať bolesť z hrozného futbalu a obmedzeného úspechu, zatiaľčo ich kamaráti sa vyhrievajú na výslní úspechu v Lige Majstrov alebo na čele Premier league?


Nech je ako chce, časom mám čoraz viac porozuemnia pre týchto fanúšikov, ktorých nazývame gloryhuntermi. Aj keď si myslím, že podporovať svoj lokálny tím má byť prioritou, nemyslím si, že som v pozícii, aby som mohol odsudzovať ľudí, pre ktorých to tak nie je.


Tak ako ja, aj vy by ste určite chceli, aby váš lokálny tím bol jeden z najúspešnejších tímov na svete, ale napriek tomu, že budem podporovať United aj keby traktory padali (ako aj môj otec a starý otec, ktorí zažili Mníchovskú katastrofu a časy, keď v 70tých a 80tých rokoch sme boli slabí a naši nenávidení susedia z Merseyside vyhrávali všetko), nemyslím si, že budem lepší fanúšik, ak sa vysmejem chlapcovi z nejakej dediny od Londýna, ktorému v aute na spätnom zrkadle vysí osviežovač vzduchu s logom Manchestru United.


Keby som vyrastal v Peterbourghu, podporoval by som svoj tím v dobrom aj zlom a keby som videl kamarátov promenádovať sa po meste v dresoch Manchestru United, asi by som sa dostal do pozície, kedy by som im musel povedať nech sa spamätajú.


Ale stále… ak nejaký 20 ročný mladík videl Erica Cantonu v telke a pomyslel si: „Chcem podporovať tím, kde hrá tento borec“, je to až taká zlá vec? Ľudia v celom Anglicku kedysi sledovali Sira Bobbyho Charltona a Georga Besta a a nikomu to nevadilo. Fanúšikovia ostatných tímov radi pozerali na hru United a tlieskali ich talentu.


Dnes je futbal viac zatŕpknutý a bezohľadný. Cristiano Ronaldo, ktorý bol svojho času najlepší futbalista planéty (a stále je medzi najužšou špičkou) bol ostatnými fanúšikmi nenávidený. Bol vypískaný kdekoľvek United hrali. Zo súperov si robil trhací kalendár, hral nádherný futbal a zato si vyslúžil akurát tak všetky možné pomenovania pod slnkom.


Nechcem narážať len na fanúšikov iných tímov. Ja som tiež neznášal Denisa Bergkampa, Johna Terryho, Alana Shearera, Robieho Fowlera, Franka Lamparda, Thierryho Henryho, Didiera Drogbu, Stevena Gerrarda a tak ďalej a dokázal by som vám vymenovať milión dôvodov, prečo každého z nich nenávidím a asi to nebola náhoda, že všetci títo hráči boli alebo sú jední z najdôležitejších hráčov pre svoje tímy.


V Manchestri niekedy ľudia platili peniaze zato, aby videli United alebo City cez víkendy, podľa toho kto hral doma, len aby videli naživo futbal. 1968 bol skvelý rok pre naše mesto, keď City vyhrali ligu a United vyhrali Európsky pohár majstrov (dnešná Liga Majstrov). Neviem presne, ale zdá sa mi, že v celom Anglicku neexistuje mesto, ktoré by sa mohlo pochváliť takýmto doublom.


Dnes proste ak nepodporujete svoj lokálny tím, tak ste hneď gloryhunter a tým to hasne. Podporovať dobrý futbal nie je dosť postačujúce. Môže existovať 60 ročný fanúšik, ktorý podporuje United len kvôli tomu, že si zamiloval Georga Besta a Manchester United bol prvý anglický tím, ktorý vyhral Ligu Majstrov. Fakt, že fandí Manchestru United už 50 rokov ho ako keby ospravedlňuje, že začal fandiť United kvôli úspechom. Podobné privilégia sú pre dnešných fanúšikov neprípustné.


V roku 2005, keď naši chlapci prenechali slávu a titul Chelsea, zvyklo sa z našej strany posmešne spievať fanúšikom Chelsea, že pred Romanom Abramovičom a jeho peniazmi, fandili nám. Ochotne som sa pridal. Skončili sme tretí a bez trofeje, z čoho boli fanúšikovia v celom Anglicku šťastní, ale mne z toho bolo nanič.


Som šťastný, že som fanúšikom United spojený s úspechmi od roku 1990, ktoré nasledovali aj v ďalších rokoch. Preto, keď som videl tu bandu fanúšikov Chelsea (ktorí ani nedokázali vypredať štadión, to musím dodať aj teraz 🙂 ), ako oslavujú titul, bol som rozzúrený. Závidel som im, bol som zatrpknutý, nahnevaný, sklamaný. Títo gloryhunteri. Skandovali sme: „Where were you when you were sh*t?“. Pravdou ale je, že pravdepodobne boli tam, kde sú aj teraz a ja som ich nazýval gloryhuntermi z rovnakého dôvodu, z akého tak oni nazývali mňa.


Možno medzi nimi boli fanúšikovia, ktorí naskočili do vlaku menom Abramovič, možno medzi nimi boli takí, ktorí si Chelseu zamilovali kvôli Zolovi a možno tam bola väčšina takých, ktorí bývajú od Stamford Bridge, čo by kameňom dohodil. Skutočne na tom záleží, keď už pravdepodobne budú fandiť Chelsea do konca života?


V podstate vtedy sa zmenil môj názor, po rokoch bojovania s označením gloryhunter pre fanúšikov Manchestru United. Na dôvode, prečo začnete fandiť nejakému klubu, či už je to váš starý otec, či je to spojenie s miestom kde ste vyrastali, obľúbený hráč, množstvo trofejí alebo atraktívny futbal, skutočne nezáleží, ak tomu tímu fandíte z celého srdca a milujete ho.


Ak dokážete ostať pri svojom tíme v dobrom aj zlom, vtedy si môžete povedať že ste správny fanúšik. Označenie gloryhunter by malo ostať rezervované pre ľudí, ktorí si každú sezónu kupujú iný dres, podľa toho, komu sa práve darí, len aby si mohli povedať „fandím najlepším“.


Odkedy som vytvoril môj blog, bavil som sa s množstvom ľudí z celého sveta, ktorí fandia United a ani o jednom z nich nemôžem povedať, že je to gloryhunter. Je úplne jedno, prečo začali United fandiť, ale vidím na nich, že pre klub žijú a dýchajú.


Nebolo by pre nejakého Američana jednoduchšie podporovať svoj lokálny basketbalový/futbalový/baseballový tím? Nebolo by pre neho jednoduchšie vybrať si najúspešnejší basketbalový/futbalový/baseballový tím v krajine a podporovať ho? Ale keď si vybral United a ostane s nimi v dobrom aj v zlom, malo by sa to rozlišovať a nemalo by to byť prehliadané.


Myslím si, že fanúšikovia United, ktorí sú mimo Manchestru, budú vždy označovaní za gloryhunterov, to sa už asi nezmení. Nech je ako chce, skutočne dôležité je AKO podporujete svoj tím, nie PREČO. Ale šanca, prijatia takéhoto názoru masou, sa blíži k nule a kazdý kto fandí top tímu, nehľadiac na príčinu prečo sa fanúšikom toho ktorého tímu stal, bude označovaný za gloryhuntera.


Fanúšikovstvo by nemalo záležať na poštovom smerovacom čísle, ale na láske a oddanosti ku klubu. Čím skôr si to ľudia uvedomia, tým lepšie.

Mohlo by vás zaujať

Legendární jedenáctka – Ole Gunnar Solskjaer

ovman

VIDEOrozhovor s Angelom z Red Legends Crew

Marky

VIDEOreport z Manchesteru: Fanúšikovia sú ozdobou klubu z Old Trafford

Marky


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!