Devilpage.cz / sk – Fanúšikovské stránky najväčšieho futbalového klubu na svete – MUFC
Legendy Redaktorské správy

Legendy United: George Best

Titulom najslávnejšieho hitu Tiny Turner, ktorého preklad znie „proste najlepší“, možno aj nemožno stroho charakterizovať jednu z najväčších postáv svetového futbalu.


Zatiaľ, čo jedni na čele so samotným Pelém George Besta považujú za najlepšieho futbalistu všetkých čias, iní neustále poukazujú na jeho maniere točiace sa okolo alkoholu, nespočetného množstva škatuliek cigariet a krásnych žien. Pritom zabúdajú na skutočnosť, že jeho neobdivovat skrátka a dobre nešlo.


Snáď na nikoho nesedí lepšie označenie podľa priezviska. Best bol skutočne výnimočný človek, svojím spôsobom umelec, ktorý žil neusporiadaný život. Závislosť od alkoholu, záľuba vo fajčení a rôzne pletky so ženami však nie sú jediné slabosti, ktoré mu boli počas kariéry neraz vyčítané. Tŕňom v oku bolo pre mnohých tiež jeho nadmerné sólovanie, pričom ani teatrálny pád pri minimálnom kontakte so súperom mu nebol cudzí. Individualista to naozaj bol, ale do kombinácie sa tiež vedel zapojiť. Avšak čo mu nikto nevezme, je fakt, že k onomu nekonečnému motaniu hláv súperov mal vskutku úžasné predpoklady. Veď sám Sir Matt Busby kedysi vyhlásil: „George ovládal viac variantov obchádzania súpera než ktokoľvek iný, koho som videl. Každý aspekt vedenia lopty bol pre neho prirodzený.“ A ako také schopnosti využíval? Predovšetkým veľmi často a okrem iného k potopeniu húževnaté Benfiky vo finále PMEK roku 1968. Viac o tomto prekrásnom góle, ak nie jeho najslávnejšiom, však neskôr. Kariéru jednej z najvýznamnejších postáv svetového futbalu sa patrí predstaviť pekne po poriadku.


Na úplný úvod stačí uviesť, že George Best mal snáď už na kolíske vytesané „budúca futbalová legenda“. K futbalu bol skrátka predurčený. Spĺňal totiž okrem iného hneď prvý, povedzme dobrovoľný, predpoklad pre to, stať sa jej ikonou – vzišiel zo športovej rodiny. Jeho otec Dickie pracoval ako brusič železa v belfastském prístave, pričom si tak často a na takú dobu, ako to len šlo, aspoň na amatérskej úrovni doprial nejaký ten dotyk s futbalovou loptou. Georgeová mamička bola tiež športovým nadšencom, aj keď mala omnoho radšej ľadový hokej. Ten dokonca závodne prevádzkovala čoby akúsi „bokovku“ popri zamestnaní v továrni na cigarety. Z ľahko pochopiteľného dôvodu však musela nielen s týmto hobby nakrátko seknúť. V stredu 22. mája/května 1946 totiž mala na svet priviesť svojho prvého a zďaleka nie posledného potomka (nakoniec sa musela postarať o šesť detí!).


Aj keď mal malý George rád kažú loptovú hru, jeho náklonnosť k futbalu bola obrovksá. Preto začal čoskoro dochádzať na tréningy chlapcov miestneho klubu Cregagh. Hoci príliš nevyrástol, jeho obrovský talent žiaril široko ďaleko. Okrem toho bol tiež bystrým chlapcom. V jedenástich prestúpil na strednú školu Grosvenor High, pri ktorej sa však hralo tak akurát rugby. Práve v tej dobe začal robiť, doteraz vzorný študent, prvé problémy. Bez milovaného futbalu začal chodiť poza školu a vynútil si prestup na Lisnasharragh Secondary. Zároveň mal absolvovať svoju prvú zmenu futbalového angažmá. Do Glentoranu sa však vinou neveľkého vzrastu nakoniec nepresunul, a preto sa mohol hneď vzápätí sťahovať do ďaleko väčšieho ostrovného celku. Jeho talent vyňuchal Bob Bishop, skaut slávneho Manchestru United. V tej dobe mu bolo len 15 rokov!


„You’re simply the best…“ (Jednoducho si najlepší)


Túto vetu, ktorá sa vtedy doniesla k Sirovi Busbymu, pozná dnes už každý. Rovnako ako vtedy, aj teraz nikto nepochybuje o jeho pravdivosti. „Myslím, že som ti našiel génia,“ stálo vtedy v telegrame od Bishopa. V rodine Bestových náhle vypuklo veselie, ktoré ani slovami nejde popísať. Pre mladíka zo Severného Írska bol fakt, že o neho niekedy v budúcnosti bude záujem v Anglicku, takmer nepredstaviteľný. Niet teda divu, že mu rodičia zaobstarali úplne nové a jeho vôbec prvé džínsy, aby nerobil vo svete hanbu. Napriek tomu mu ani taká inovácia nedodala príliš guráže. Síce sa neskôr prezentoval celému Albionu ako nezdravo sebavedomý chlapík, keď vystúpil osamotený na stanici v Manchestri, ihneď ho chytil žiaľ po domove. Stačil deň na rozmyslenie a spolu s parťákom, waleským mládencom Ericom McMordiem (ktorý nakoniec zakotvil v Middlesbrough), sa rozhodli vrátiť do rodnej krajiny. Aké šťastie, že za ďalšie dva týždne dal Sir busby po telefonickom rozhovore s Georgeovým otcom zázračnému chlapcovi druhú šancu. Tou už vyziabnutý klenot nepohrdol.


K United sa definitívne prisťahoval, rozumej, stal profesionálom, v máji/květnu roku 1963 ako čerstvo sedemnásťročný. Poberať tu mal však skôr symbolický peniaz – anglický gigant mu sľúbil týždennú odmenu vo výške 35 libier. Svoj debut si odbil čo nevidieť proti West Bromwich a zanechal poriadny dojem. Hovorí sa, že po konci zápasu za ním dokonca prišiel waleský zadák z radov súpera, Graham Williams, aby mu potriasol rukou a pri tom predniesol: „Stoj kľudne, synu, nech sa ti môžem pozrieť do tváre. Celý deň som sa ti díval len na chrbát. „ Hoci boli v meste z Besta ako vo vytržení, on sám sa tu necítil úplne ako doma a naďalej pociťoval túžbu po domove. Toho roku si preto vynútil odchod do Severného Írska, aby tam s rodinou strávil aspoň vianočné sviatky. Lenže netrvalo dlho a klub kontaktoval Bestovych rodičov s urgentnou prosbou. Žiadal „zapožičanie“ ich syna na duel s Burnley na Boxing Day. Sedemnásťročný zajac s jedným jediným zápasom za A-tím na svojom konte vtedy prvýkrát vystúpil tak, ako ho veľmi dobre poznáme. Nemilosrdne vzniesol podmienku, že príde len v tom prípade, keď sa ihneď po zápase bude môcť vrátiť zase späť domov. V Manchestri drzému mladíkovi vyhoveli a nevyberané vystupovanie mu museli okamžite odpustiť. Hoci totiž Burnley viedlo, za Bestovej gólovej pomoci sa United podarilo vývoj stretnutia otočiť.


Hneď bolo jasné, že práve toto zázračné dieťa zdvihne prápor Manchestru, zdrteného po tragickej udalosti v Mníchove, pri ktorej zahynulo osem členov z legendárnej skvadry busby Babes. Spolu s Denisom Lawom a Bobbym Charlton vytvoril Best pravdepodobne nejúdernějšie trio všetkých čias, čo sa týka histórie nielen United, ale celej Veľkej Británie. Jeho sláva nadobúdala neskutočných rozmerov. Týždenne dostával tisícku listov od fanúšikov a fanúšičiek. Obchody so suvenírmi či modelingové agentúry sa mohli roztrhnúť, aby mali tú možnosť propagovať takú celebritu. Rástol z neho skutočný kráľ šoubiznisu. To sa však nemalo stať. Sám futbalista totiž takýto fakt niesol veľmi zle. Tlaku na svoju osobu sa vyhýbal prostredníctvom častých návštev, no k takejto záľube podľa svedectva jeho sestry v minulosti nikdy nesmeroval. Nemal ani dôvod, veď jeho mamička vypila prvá pálenku až v 44 rokoch. Na druhú stranu to predsa len celé mohlo byť len dielo génov. Georgeovou matku totiž práve záľuba v pití dohnala k predčasnému úmrtiu vo veku nedožitých 56 rokov, pričom pravidelným pitkám sa svojho času oddávala aj jeho mladšia sestra Julie. Best nevydržal svoju závislosť od alkoholu príliš dlho tajiť. Vedel to aj Busby a samozrejme aj jeho najbližší. Rodičia mu ponúkli pomoc, keď sa hodlali presťahovať do Manchestru a byť mu po ruke. Nakoniec však z tohto plánu zišlo. Zostal v tom sám, úplne sám, ale to mu čiastočne aj vyhovovalo.


Našťastie aspoň na jeho futbalový život nemali pravidelné nočné jazdy prílišný vplyv. Vo svojej prvej kompletnej sezóne v drese United označenej číslovka 1963 a 1964 zaznamenal štyri góly v 17 dueloch. Počas budúceho ročníka, kedy mu bolo stále ešte len 18 rokov, už sa naplno zabýval v základnej zostave Manchestru. Odohral 41 zápasov a trafil sa desaťkrát. Obecenstvo udivoval najmä svojou všestrannosťou. Kľučkou vás s gráciou zosmiešnil úplne kedykoľvek, to netreba opakovať. Jeho sila tkvela najmä v nepredvídateľnom, originálnom klamaní protivníka. Keď už ste si mysleli, že úplne presne viete, čo teraz urobí, vymyslel ďalší z trikov, aby vás strápnil zas a znova. Navyše snáď nikto nezvládal efektívne a zároveň efektne kľučkovať v takej rýchlosti ako on. Ďalšiou jeho „tajnou“ zbraňou bola schopnosť oprieť sa do lopty oboma nohami. „Keď mi bolo devätnásť alebo dvadsať, ľuďom robilo problém určiť, ktorá noha je moja silnejšia,“ rozprával Best. Možno si poviete – to sa mu strieľalo, keď mal talent od boha – lenže, ako je známe, bez práce nie sú koláče. A nejaké ospravedlnenky? Kdeže, tie sa netrpia. Za Bestovou eleganciou kopaciu techniky preto nestáli ani tak jeho vlohy, ako skôr únavný drill, napríklad hodiny strávené zahrávaním priamych kopov ľavačkou.


Pomohla mu tiež detská skúsenosť s rugby, vďaka ktorej potom na ihrisku napriek svojej chudé postave ustál každý osobný súboj. Nebál sa preto chodiť do hlavičkových súbojov, ani nebol lenivý sa vrátiť na vlastnú polovicu a zastaviť atak súpera. Mal výdrž, ohromný akčný rádius a svoj sklz dokázal väčšinou načasovať tak skvele, ako nemnoho jeho spoluhráčov s rýdzo defenzívnymi povinnosťami. „Manažér mi vždy hovorieval, že som najlepší obranár v tíme, čo som bral ako mimoriadny kompliment,“ spomína George Best. K tomu všetkému samo sebou zvládal produkciu geniálnych prihrávok i výstavných gólov, bol to skrátka kompletný hráč. Aj keď by to bez vrodeného citu pre dribling asi nešlo, z veľkej časti jeho veľkosť robilo až nezdravo vysoké sebavedomie. Veril si ako málokto, na ihrisku sa správal drzo a nevšedne. Ani na verejnosti to nebolo inakšie. Cudzia mu nebola ostrá kritika niektorých dnešných futbalistov. K srdcu mu napríklad vôbec neprirástli bratia Nevillovci, ktorých mal dokonca kedysi nazvať „špinou“ (sám Best takéto obvinenia samozrejme dementoval). Nezriedka vystupoval aj arogantne a povýšenecky. Ako treba vtedy, keď sa ho pýtali, či považuje niekoho za lepšieho futbalistu, ako je on sám. „Vždy som si myslel, že som najlepší hráč histórie – tak sa na to tiež musíte pozerať takto. Nikdy som nehľadel na ostatných a necítil sa menejcenný,“ odvetil s odstupom času.


„… Better than all the rest …“ (Lepší, než všetci ostatní)


V sezóne 1964/65 dokráčali Red Devils k šiestemu majstrovskému titulu vo svojej histórii. Svojim dielom sa o neho zapríčinil aj mladík Best, jeho hviezda však žiarila predovšetkým na medzinárodnom poli. V Pohári majstrov sa United dostali do štvrťfinále aj vďaka jeho dvom trefám do siete Helsínk. Neskôr sa Best stal katom ešte jedného súpera, a síce slávnej Eusébiovej Benfiky. Lisabonský ukazovateľ skóre stihol odpočítať len 12 minút a už prakticky nebolo o čo hrať. „El Quinto Beatle“ („Piaty Chrobák“), ako Besta neskôr v Portugalsku najmä pre jeho vzhľad s obľubou prezývali, totiž do tej doby zavesil najprv hlavou, aby vzápätí neskutočným spôsobom prešiel cez troch protivníkov a bez problémov prekonal brankára Benfiky druhýkrát. Best asi vedel, prečo tento triumfálny postup oslávil tak, ako oslávil, teda veľkolepo so sombrerom na hlave, pretože ďalšieho velebenia sa mu už nedostalo. Hneď vzápätí totiž Manchester stroskotal na Partizane Belehrad.


Všetkými obdivovaný „Belfast Boy“ dozrieval pod Busbyho krídlami ako víno. Ako 21-ročný mládenec, počas ročníka 1967/68, gólový prídel z minulej sezóny (42 zápasov, 10 gólov) ešte takmer zdvojnásobil, keď sa vyšplhal až k mimoriadnemu počtu 28 strelených gólov. Pritom navyše zvládal svojich spoluhráčov zásobovať nespočtom milimetrových pasov. Jeden taký zúžitkoval Bill Foulkes, aby v semifinále PMEK potopil Real Madrid (tu bol MU na pokraji vyradenia, rútiaci sa v ústrety ďalšiemu neúspechu na súperovom ihrisku – do tej doby vonku nevyhral), čím zároveň umožnil Best odohrať zrejme najlepší zápas svojej kariéry.
Finále Európskeho pohára 1968 bolo výnimočné hneď v niekoľkých ohľadoch. Poverčiví jedinci by k nemu asi radšej nenastúpili, lebo sa honosilo poradové číslovkou 13. Celé sa odohralo v urodzenom futbalovom svätostánku, londýnskom Wembley, pred zrakmi viac ako 92 000 párov očí. Pre Manchester United malo ešte o to špecifickejší náboj, že si v tom istom roku pripomínali desať rokov starú leteckú nehodu v Mníchove. A ani portugalská Benfica nebola ochudobnená o osobitnú motiváciu, lebo sa s tým istým sokom nedokázala vysporiadať tri roky dozadu vo štvrťfinálovej fáze rovnakého turnaja. A kedy inokedy sa mu riadne revanšovat ako práve vo finále Pohára majstrov, že? Recept sa zdal byť prozaický – k ničomu nepustiť šikovného Besta a všetko stočiť k svojmu želiezku v ohni, Čiernej perle z Mozambiku. V prvej polke išlo všetko podľa plánu. Severoírsky Ciper sa aj vďaka pritesnej osobnej obrane príliš nepresadzoval, preto nemohla naplno žiariť ani hviezda Bobbyho Charltona ani talent 19-ročného zajaca Briana Kidda. Do šatní išli teda obidva mančafty za bezgólového stavu a úprimne, túžby dychtivého obecenstva vo Wembley asi do tej doby len ťažko ukojili.
Lenže akonáhle arbiter Lo Bello fúkol do píšťalky na znamenie štartu druhého dejstva, všetko sa razom obrátilo hore nohami. Best sa zbavil tiesnivých pút a začal rozdávať radosť všade okolo. Bol to však Bobby Charlton, a pristalo by sa zdôrazniť, že konkrétne jeho plešina, kto obstaral prvý gól zápasu. Nemusím snáď ani pripomínať, že uvidieť tohto stredopoliara s číslom deväť skórovať hlavou, sa rovnalo nevšednému zážitku. Tým skôr, že sa tak stalo práve toho májového dňa vo Wembley. Avšak hoci sa hneď vzápätí musel portugalský brankár José Henrique vytiahnuť sa dvoma zlepenými a veru parádnymi zákrokmi, panovanie Angličanov ešte pokračovalo. Pätnásť minút pred koncom normálnej hracej doby sa totiž zblízka bez väčších problémov presadil Graça. Otrasení Diabli sa na včasnú odpoveď nezmohli a naopak mohli ešte požehnať gólmanovi Stepneymu, ktorý v závere vychytal v súboji jeden na jedného samotného Eusébia.


Nadstavená štvrťhodina bola pre Besta ako stvorená. Portugalskí zadáci sotva vyklusávali, zatiaľ čo on plával po trávniku sa vznešenosťou morského koníka. A verný svojmu štýlu hry zostal aj v minúte 93., kedy si spracoval Stepneyho výkop, hladko prenikol stredom ihriska, ako by nič oklamal bezmocného Henriqueho a upratal loptu do odkrytej svätyne. Benficu týmto činom nenalomil, ale rovno prelomil napoly. Hneď po minúte preto mohol iný mladík, Brian Kidd, na dvakrát odhlavičkovat loptu späť do siete napnutej za chrbtom čerstvo 25-ročného brankára lisabonského celku. Dielo skazy ešte s úderom stej minúty dokonal Bobby Charlton, keď sa presadil po prihrávke z pravého krídla od neúnavného parťáka Besta. Omladená skvadra Manchestru United, v ktorej by ste dnes len ťažko rozpoznali päticu futbalistov, tak dokonale uctila pamiatku svojich predchodcov, zosnulých v troskách lietadla, keď ako prvý anglický tím vybojovali trofej pre víťaza PMEK.


„… Better than anyone, anyone I’ve ever met …“ (Lepší než ostatní, lepší než hocikto koho som videl)


Prekročiť svoj vlastný tieň je vždy úloha, ktorú nemožno nikomu závidieť. Sezóna 1967/68 zostala v jeho kariére naveky vekov zapísaná tučným písmom, pričom tie nadchádzajúce už rovnakého jasu prakticky ani nemohli dosiahnuť. „Belfast Boy“ síce naďalej bol oným nezadržateľným pravým, poťažmo ľavým krídlom, ale už len fakt, že si pre Zlatú loptu napriek svojej veľkosti došiel len jediný raz, práve po pamätnom finále PMEK, o kadečom svedčí. Samotnému Manchestru sa príliš nedarilo, keď v nadchádzajúcom ročníku skončil až jedenásty, a Best si začal hrať na individualistu. Pomaly, ale iste sa z neho vytrácal ten všestranný futbalista, ktorý dokázal za jediný zápas vymyslieť nespočet chytrých a vtipných pasov. Pritom ani strelecky sa mu od onoho pamätného ročníka, kedy sa trafil 28-krát, bohvieako nedarilo. A kto vie, či by to s menšou dávkou sebeckosti nebolo lepšie. „Vždy som Georgeovi hovorieval: Synu, môžeš každú sezónu nastrieľať 30 gólov, keď sa pozrieš po Denis Lawovi, prihráš mu loptu a naběhneš si tak, aby ti ho mohol vrátiť,“ líči svoje príhovory smerom k Bestovi niekdajší manažér United Jimmy Murphy a hneď vzápätí pripája rečnícku otázku: „Lenže ako chcete radiť géniovi, jako to má hrať?“ Samozrejme, nemusíte byť géniom, aby ste si na ňu sami odpovedali – nejde to. A už istotne nemôžete fušovať do remesla niekomu tak tvrdohlavému, ako bol George Best.
Klesal teda Manchester, potichu smerujúci o poschodie nižšie, a svoju demisiu už rozpísal aj sám Best. Fanúšikom Red Devils sa ešte párkrát pripomenul v úlohe skutočne nezabudnuteľného hráča ako treba vtedy, keď zosmiešnil takmer kompletnú jedenástku Sheffieldu, aby vzápätí suverénne prekonal aj osamelého brankára. Lenže to už boli skôr len akési výkriky do tmy. Chystaný zostup MU do Second Division sa uskutočnil na konci sezóny 1973/74, ale Besta už taká potupa nezastihla. Už v januári si zbalil kufre, aby cez menšie kluby, Stockport a írsky Cork Celtic, utiekol naprieč Atlantickým oceánom pod krídla metropoly Spojených štátov menom Los Angeles. S odstupom času potom na otázku, či sa necíti vinný zostupom Manchestru (Manchester United jeho odchod dozaista veľmi zasiahol), odpovedal takto: „Nie, necítim sa previnilo. Zostúpili z jedného prostého dôvodu – nemali dostatok dobrých futbalistov – a vy ma za to rozhodne nemôžete viniť! Tých hráčov som nekupoval! “ oboril sa temperamentný Ír na anketára. Zároveň pripája ďalšiu možnú príčinu pádu titana, manažéra Tommyho Dohertyho, ktorý podľa neho tiež nedosahoval kvalít hodných Manchestru. Lenže, je verejným tajomstvom, že za Bestovým transferom stáli okrem iného aj početné spory práve s niekdajším hráčom Arsenalu.


V tej dobe sa Best pomaly chystal dať košom aj národnému tímu, v ktorého drese si doteraz príliš nezaradil. Buď zranenia, alebo klubové povinnosti spravidla zabránili jeho odchodu na reprezentačný zraz. Vo finále tak pozbieral dokopy iba 37 štartov a nemastných neslaných deväť gólov k dobru. Ani atmosféru svetového šampionátu neokúsil, hoci k takému zážitku nemal v jednej chvíli zrovna ďaleko. Totiž keď sa Severné Írsko kvalifikovalo na majstrovstvá v roku 1982, ešte nepatril do starého železa. Bolo mu ako-tak prijateľných 36 rokov a mal za sebou vcelku vyvedené angažmán v San Jose. O jeho nominácii sa tiež nakoniec naozaj uvažovalo. Vtedajší lodivod severoírskeho výberu Billy Bingham sa na neho za veľkú mláku dokonca prišiel osobne pozrieť, aby ho videl v akcii počas jedného nevýznamného turnaja. To znamená, Bestova rodná krajina bola kompletne celá na nohách as napätím očakávala trénerov verdikt. „Trošku sa na neho tlačilo, aby ma vzal, a ja som predpokladal, že svoje rozhodnutie nepovolať ma nakoniec ospravedlní mojimi nepresvedčivými výkonmi, ktoré mal tú možnosť vidieť. Nemohol som očakávať, že odohrám každý zápas, ale prial som si, aby ma so sebou vzal aspoň ako člena tímu a postavil ma čo i len na pätnásť minút. Len aby som si mohol zahrať na majstrovstvách sveta, „popisoval neskôr Best svoje pocity. Bohužiaľ, nevyšlo to. Napriek tomu by s nikým nemenil. Bol hrdý na svoju štátnu príslušnosť a predstave, že by mal niekedy reprezentovať nejakú inú krajinu, nedaj Bože Anglicko, sa bráni ironickým smiechom. „Túžil som po štarte na majstrovstvách, ale akurát v drese Severného Írska, nanajvýš Veľkej Británie,“ uvádza najavo.


Záver Bestovej kariéry nápadne pripomínal púte sklamaného cirkusanta, na ktorého ako by zrazu nikto nemal tú správnu náladu. Krížom krážom precestoval USA, nakrátko sa usadil na Craven Cottage, skúšal to v škótskom Hibernians a dve symbolické bodky (rozumej štarty) za svojim predlhým futbalovým životom vystúpil začiatkom 80. rokov počas angažmán v austrálskom Brisbane, respektíve „rodnom“ Tobermore. Niet divu, že v tomto období na seba ďaleko skôr než futbal viazal pozornosť Bestov osobný život. Veď čo to asi bolo za udalosť, keď sa večný sukničkár konečne ženil. V šoku nebola len verejnosť, ale aj jeho najbližší. Tým vraj šťastný snúbenec oznámil dátum svadby, 24. 1. 1978, a miesto jej konania, Las Vegas, len tak nevdojak medzi rečou krátko predtým, ako jeho telefónne číslo naopak vytáčal otecko Dickie s oznámením mamičkinho úmrtia. Niekoľko rokov potom sa na starom kontinente o Bestovi príliš nevedelo a možno len dobre, lebo ako v bavlnke si nežil ani omylom. Ak opomenieme narodenie prvého potomka, syna Caluma, prežíval si len samé utrpenie. Čelil bankrotu, bol zatknutý pre jazdu v opitosti, dostal sa do sporu s policajtom … to všetko, sčítané a podčiarknuté, rovná sa pobytu vo väzení. Bestovi najbližší tomu opäť nemôžu uveriť, napriek tomu sa za ním na návštevu nevydávajú. Moc dobre poznajú jeho povahu. Beztak je teraz plne uzavretý do seba a o srdcervúce výlevy svojho príbuzenstva nestoja ani v najmenšom.


„… Im stuck on you heart, I hang on every word you say“ (Som pripútaný k tvojmu srdcu, hltám každé tvoje slovo)


Radostné chvíľky, ktoré populárneho chlapca z Belfastu ešte stihli stretnúť, by ste spočítali na prstoch jednej ruky. Snáď len spolužitie s ďaleko mladšou stevardkou Alex ho párkrát dokázalo rozveseliť. Lenže s príchodom milénia sa vyskytla jeden nepekný, zlý problém, a síce na Bestovej pečeni. To už bol George so svojou manželkou späť na Ostrovoch, lenže neustále cesty do Anglicka na rôzne futbalové sedenie a zápasy ho unavovalo čím ďalej viac. Odreagovať sa potreboval zo všetkého najviac a kde inde ako v osvedčenom pube pri gulečníku so svojimi priateľmi. Best sa údajne dlho držal, ale čoskoro alkoholu opäť prepadol a výsledkom toho všetkého bola roku 2002 nútená transplantácie pečene. Dostavilo sa potrebné povzbudenie, George sa znova cítil svieži a fit. V tej dobe už dlhšiu dobu pracoval ako expert v štúdiu televíznej stanice Sky Sports, a to aj napriek predošlým neveľkým skúsenostiam s jeho vystupovaním pred kamerami. Roku 1990 mal totiž evidentne spoločensky unavený Best v nemenovanom relácii BBC jednému z hostí oznámiť zhruba toto: „Terry, milujem sex!“ K tomuto remeslu hodlal čo nevidieť pribrať ešte ďalšie, trénerské. Pre začiatok mu mala stačiť menšia Stacy v revíru Portsmouthe, kde sa mal venovať mládeži. Tejto výzvy sa chopil v novembri 2004, lenže hneď rok na to prišla krutá rana ako pre neho, tak pre celú futbalovú populáciu.


Dlhú dobu ho eventuálnej smrť nechávala kľudným, veď ešte v roku 2001 plánoval po vzore svojej manželky Alex vyskúšať zoskok s padákom. Avšak už dávno vyzeral byti starším pánom, než akým bol v skutočnosti. Nechodil, skôr sa šuchtal, ai napriek tomu hlásal, že doteraz nikdy nebol šťastnejší. Napriek tomu, že posledný rok svojho života strávil v neutíchajúcej bolestiach. Napriek tomu, že si na dovolenke nemohol s čistým svedomím zájsť do taverny na drink. Napriek tomu, že mu lieky, ktoré pravidelne užíval, nedovoľovali dlhodobejší pobyt na priamom slnku. Že si svoj život dokonale pokazil a že teraz de facto len prežíva, ak chcete, dožíva, bolo zrejmé každému na prvý pohľad. Len nie jemu. Vyjadriť pred ním ľútosť nad tým, ako dopadol? Pche, na to radšej ihneď zabudnite. „Mal som skvelý život. Nechcel som ísť do väzenia, nechcel som, aby mi zobrali vodičák, ani som sa nechcel motať do bitiek. Ale tým všetkým sa človek učí, musíte si tým prejsť,“ odpovedá Best na otázku, čoho ľutuje najviac.  „Nepremenil som pokutový kop proti Chelsea na Old Trafford. Čo si pamätám, je to jediná penalta, ktorú som nedal, takže by som si ju chcel zopakovať!“


George Best bol naposledy hospitalizovaný koncom septembra 2005 v súkromnej londýnskej nemocnici Cromwell Hospital. Každým dňom sa pred vchodom tlačil rad jeho priaznivcov, on sám medzitým dýchal len pomocou prístrojov, drasticky ukľudňovaný sedatívami. Keď bol zrovna pri zmysloch, pôsobil vyrovnane, ba dokonca pozitívne. Začiatkom novembra však aj taký flegmatik musel povoliť. Neustálu podporu v príbuzenstve len ťažko vnímal, všelijaké lieky z neho vyžmýkali všetku energiu a urobili ho sotva živé troskou. Nebolo prečo ho trápiť, všetci vedeli, čo príde. Presne šesť minút po prvej hodine popoludňajšej 25. novembra 2005 odpojil Bestův lekár prístroje, ktoré doteraz legendu Manchestru držali pri živote. Bol koniec, futbalový boh dodýchal.
Vo veku 59 rokov teda odišla asi najväčšia postava svetového futbalu. Jedni v ňom videli sebca, zosobnenie arogancie a povýšenosti, nadutého individualistu. Mnohí zase geniálneho technika, akého doteraz matička Zem neodkojila, autora vtipných pätičiek, narážeček a prihrávok alebo nevídane talentovaného rozsievača gólov. Alebo ho snáď máme zafixovaného čoby vrchného kata Eusébiovej Benfiky? Prečo nie. Každopádne – nech si z toho každý vezme čosi svojho, nech si o Bestovi každý myslí, čo chce, len vedzte, že pre každého futbalu znalého Ostrovana neexistoval a ani neexistuje futbalista, ktorý by svojou veľkosťou rodáka z Belfastu predčil. Konieckoncov nasledujúca slovná hračka hovorí, myslím, za všetko.


„Maradona good; Pelé better; George Best.“


Zdroj: www.eurofotbal.cz


Pre zobrazenie komentárov sa musíte prihlásiť!